Japonsko z rýchlika III.

Našou ďalšou zastávkou na najbližšie dni je Okajama - hlavné mesto rovnomennej prefektúry. Známej, okrem iného, aj rozsiahlymi ryžovými plantážami. Okolitá rovinatá krajina je ako stvorená na poľnohospodárstvo a bicyklovanie. Z centra Okajamy na vidiek je to len krátka cesta vlakom. Jedna z požičovní bicyklov je priamo na železničnej stanici. Jej majiteľka, usmievavá starká, na všetky otázky len pritakáva. Za pomoci prenosného wifi a interaktívneho slovníka sa snažíme o overenie otváracích hodín. Ťažko posúdiť, či ďalšie z mnohých prikývnutí hlavou, je skutočne odpoveďou, alebo len rokmi utuženým návykom.

Požičovňa bicyklov na predmestí Okajamy s čipernou a so všetkým súhlasiacou babkou.

Rovnako zbytočnými sú aj prípadné otázky o stave bicyklov, či snaha o výmenu za model zodpovedajúci európskemu vzrastu. Namiesto toho nasadáme na exempláre, ktoré sú podľa babkinho vysvetľovania a nášho pochopenia najväčšími kusmi, čo má k dispozícii. Míňame posledné domy a o chvíľu sme už obklopení len ryžovými políčkami. K upokojujúcemu rytmu našich kolies sa pridávajú kŕkajúce žaby. Rovnobežné záhony pretínajú úzke cestičky, popri ktorých ticho striehnu na svoj obed volavky. Občas stretávame domácich, ktorí aj napriek vysokému veku vyrážajú za každodennou lopotou na svoje políčka.

Ryžové plantáže začínajú hneď za predmestiami Okajami.

"Tak aká bude toho roku úroda, sused?" "Vyzerá na najlepšiu za posledných 80 rokov..."

Plaché volavky trpezlivo čakajú, kedy sa ozve ďalšia obeť.

Malebné dedinky striedajú svätostánky a ryžu zasa iné plodiny. Na japonskom vidieku čas akoby naozaj zastal. Ten náš sa však nezadržateľne blíží k zatváracej dobe požičovne bicyklov. Vyrážame na spiatočnú cestu ryžovým bludiskom.

Jedna z mnohých dediniek v okolí Okajamy.

Letná idyla japonského vidieka.

Okajama sa pýši jednou z troch údajne najkrajších záhrad celej krajiny. Ponad pedantne upravené frizúry krov a stromov sa týčia čierne múry havranieho hradu. Obľúbené kulisy svadobných fotografov zo širokého okolia. Inak tomu nie je ani počas našej návštevy.

Záhrada Kóraku-en s čiernym hradom v Okajame.

Tradičná svadba v ešte konvenčnejších exteriéroch. K elaborovane vymodelovanej vegetácii treba zvoliť aj adekvátne komplikovaný účes.

Mne osobne oveľa viac učarovala historická záhrada Ritsurin na susednom ostrove Šikoku. A to aj napriek hustému dažďu. Alebo možno práve vďaka nemu. V prípade platenia plného cestovného vlakom z Okajamy do Takamacu, kde sa záhrada nachádza, by som si v podobnom počasí výlet asi najskôr rozmyslel. Vlaková permanentka celý rozhodovací proces ako aj organizáciu výletu podstatne zjednodušuje. A bola by naozaj škoda neísť. Drevené mosty prekleňujúce jazerá rôznych veľkostí a tvarov sa striedajú s kamennými chodníkmi vedúcimi cez umelo vytvorené ostrovčeky a vyvýšeniny. K tomu všetkému neustále sa meniace pohľady. Jednou rukou sa snažím ovládať foťák a druhou parazól prehýbajúci sa pod nápormi dažďa.

Záhrada Ritsurin s čajovňou z polovice sedemnásteho storočia.

Upršané počasie je aj v priebehu nasledujúceho výletu do Hirošimy. Symbolom mesta, ktoré ako prvé pocítilo hrôzy výbuchu jadrovej bomby, sa stal Atómový dóm. Budova, pôvodne navrhnutá českým architektom Jánom Letzelom, bola najbližšou stavbou od epicentra ničivej explózie, ktorá ostala stáť. Ako memento pre ďalšie generácie v nezmenenom stave v areáli mierového parku mesta.

Torzo Atómového dómu v Hirošime s pamätnou tabuľou zobrazujúcou vzhľad budovy pred výbuchom jadrovej bomby Little Boy.

Súčasťou rozsiahleho Parku mieru v Hirošime je aj pamätník v podobe symbolického náhrobku nesúceho mená všetkých obetí výbuchu.

Po návrate z Hirošimy sa vydávame opačným smerom - do Himedži. Na hrad, ktorý s mestom okrem polohy zdieľa aj rovnaký názov. Od toho v Okajame sa odlišuje predovšetkým farbou. Nápadne však pripomína aj mnohé iné hrady v Japonsku. Dal by sa dokonca považovať za akýsi prototyp japonskej obrannej architektúry. Národný kultúrny poklad je najnavštevovanejším hradom krajiny. K jeho popularite určite prispeli aj viaceré diela svetovej kinematografie, ktoré využili impozantný vzhľad a historické interiéry stavby. Úzke chodby sa špirálovite vinú od obvodových múrov k centrálnej veži. Prechádzka dômyseľným obranným systémom v dnešných reáliách znamená, že za koho sa na začiatku prehliadky postavíte, za tým ju aj skončíte.

Hrad Himedži je vďaka svojmu elegantnému vzhľadu a farbe nazývaný aj hradom bielej volavky.

Strategická poloha hradu zaručuje dobré panoramatické výhľady. Za predpokladu, že vám ich valiaci sa dav pred a za vami umožní vychutnať...

Ako väčšina hradov v Japonsku, aj ten v Himedži pôsobí zvnútra dosť stroho. Prázdne priestory obsahujú minimum inventáru. V lete sú však príjemným únikom pred teplom a sparnom vlhkej subtropickej klímy. Areál hradu s asi kilometer vzdialenou hlavnou stanicou našťastie prepájajú kryté nákupné arkády. Nespočetné prechody pre chodcov boli v čase našej návštevy obsluhované ešte hojnejším množstvom príslušníkov dohliadajúcich na bezpečnosť. Na jednej z väčších križovatiek sme ich dokonca napočítali v tom istom čase jedenásť. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby všetky semafory neboli práve spustené... Podobne tomu bolo aj v iných mestách. Dopravní policajti v Himedži cestnú premávku naviac riadili neustálymi pokrikmi do ampliónov. Medzi ďalšie bizarné povolania by som zaradil aj klaňačov na oboch koncoch eskalátorov, či usmerňovačov batožiny na bežiacich pásoch v príletových halách letísk. Ak sa tí posledne menovaní budú zdať niekomu praktickým riešením, treba si uvedomiť, že majú na starosti naozaj len zabezpečovanie pravidelných rozostupov medzi jednotlivými kuframi. S ich zdvíhaním si musia cestujúci poradiť už sami.

Jednoduchý návod na riešenie vysokej nezamestnanosti: počet prechodov pre chodcov v celej krajine vynásobíme dvomi. V prípade hospodárskej krízy pripočítame aj všetky výťahy a pohyblivé schody.

Balenie a dvíhanie kufrov čaká po návrate z Himedži aj nás. Po početných sťahovaniach v rámci predchádzajúcich dní je to už len rutina. Záverečnú cestu šinkansenom z Okajamy do Tokia prerušujeme niekoľkohodinovou prestávkou v Kóbe. Hneď vedľa nádražia začína turistická trasa vedúca strmo do kopcov okolo série vodopádov Nunobiki. Našťastie väčšina vlakových staníc v Japonsku má k dispozícii uzamykateľné skrinky na batožinu. V schránkach rôznych veľkostí možno bagáž za poplatok uschovať častokrát aj niekoľko dní. Po vypršaní časového limitu by mal byť obsah schránok spravidla premiestnený do o niečo drahších úschovní batožiny. Na krátky výlet štartujeme naľahko - s malými ruksakmi a fotovýbavou.

Jeden z viacerých vodopádov len niekoľkosto metrov nad vlakovou stanicou v Kóbe.

Jedenapolmiliónové Kóbe je natlačené na úzky pás zeme medzi pobrežím a členitým pohorím. Už po krátkom výstupe okolo vodopádov sa núkajú krásne pohľady na mesto a susednú Osaku. Na ich preskúmanie už však bohužiaľ neostáva čas. Rýchlo cvakám posledné zábery. Nasleduje už len bleskový zostup na stanicu a kúpa proviantu na zvyšnú časť cesty. Poslednýkrát vyťahujem permanentku na vlak. Na kúsku vyšúchaného papiera len sotva rozoznať moje meno a dátum platnosti. Bezpochyby najlepšia investícia na cestách Japonskom.

Pohľad na centrálne Kóbe s prístavom v pozadí.

Šinkansenová verzia obľúbeného bentó boxu.

Použitá fototechnika: Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 10-18 mm f/4.5-5.6 IS STM, Canon EF-S 15-85 mm f/3.5-5.6 IS USM a Canon EF-S 55-250 mm f/4-5.6 IS II