Japonsko z rýchlika I.

Až na pár výnimiek je určený výlučne cudzincom navštevujúcim krajinu. Počas platnosti poskytuje prakticky neobmedzené vozenie sa za obzvlášť výhodnú cenu. V prípade krajiny, ktorá má dlhodobo povesť jednej z najdrahších destinácií, je to naozaj sympatické a ústretové gesto. Okrem finančného aspektu sú nezanedbateľnými aj ostatné výhody. Predovšetkým veľká variabilita pri organizovaní výletov. Človek si taktiež ušetrí problémy so zložitým dorozumievaním sa. To isté sa bohužiaľ nedá povedať o samotnom úkone ich zaobstarania. Permanentky je potrebné zakúpiť vopred mimo územia Japonska. Buď prostredníctvom špecializovaných agentúr alebo priamo cez internet. Po neúspešnom pokuse o kúpu za pomoci agentov z mäsa a kostí som sa zveril do osudu automatizovaného procesu. Koniec koncov jedným z novodobých symbolov Džapánu je práve vyspelá technika. V závere "romantického" večera stráveného niekoľkohodinovým čítaním neprehľadných formulácií, zákazov a obchodných podmienok som začal pomaly chápať pocity shopaholikov, keď sa im na obrazovke konečne objaví vytúžené tlačidlo - Kúpiť. Radosť z úspešného zavŕšenia komplikovaného procesu netrvala dlho. Hneď na druhý deň ráno ju vystriedala akútna potreba vraždiť. Konkrétne zamestnanca banky, ktorý mi hlasom plným elánu a natrénovanej asertivity ešte pred budíkom oznamoval, že moja kreditka bola z bezpečnostných dôvodov zablokovaná pre podozrivú online transakciu. Dôvod? Krajina pôvodu - Japonsko. Dodnes celkom nechápem, ako sa mi nakoniec Japan Rail Pass predsa len podarilo kúpiť. Ani to, prečo moja banka so mnou po spomínanom telefonáte neukončila obchodný vzťah... O niekoľko dní neskôr mi namiesto vlakových permanentiek pre 2 osoby prišli dva výmenné poukazy. Na druhý večer pred obrazovkou počítača som sa už lepšie pripravil. Vyzbrojený papierom a ceruzkou som elaborovaný návod na konverziu výmenných poukazov za permanentky zjednodušil na tri kroky: Kde?, Kedy? a Akým spôsobom?

Na dovolenkách mám najradšej obdobie tesne pred začiatkom. Nie že by som sa vyžíval v samotných prípravách na ne. Tie považujem skôr za nevyhnutné zlo. Vychutnávam však pár momentov, kedy je už všetko zabezpečené (alebo sa tak aspoň zdá) a celá cesta je ešte predo mnou. Obzvlášť na miesta, ktoré sú nejakým spôsobom výnimočné. Japonsko medzi ne rozhodne patrí. Po prílete do Tokia je na prvých pár dní naplánovaná aklimatizácia. Najlepšie šokovou terapiou. Je nedeľa a mladí Tokijčania vyrážajú za jednou zo svojich obľúbených víkendových aktivít. Prechádzanie sa po ulici Takešita.

Pre nezainteresovaných je Takeshita-dori nákupnou ulicou ako každá iná. Davy módne uvedomelých mladých ľudí sú dobrou prípravou na cestovanie jednou z najhustejšie zaľudnených krajín. A zaujímavou foto-príležitosťou.

Zatiaľ čo mladí holdujú konzumnému spôsobu života, tí skôr narodení v teple a sparne volia tradičnejšiu zábavu. Rybačku v centre Tokia. Najznámejší revír je situovaný priamo pod stanicou metra. Prenajať si tu môžete kompletnú rybársku výbavu vrátane návnad. Namiesto kapra si však domov odnášate len body za veľkosť a váhu úlovku. Ryby sa po chytení a odvážení "spamätávajú" v špeciálnych nádržiach, aby boli vzápätí vypustené do ďalšej šichty.

Ichigaya Fishing Centre je priamo na stanici metra.

Pri pohľade na vyčerpané ryby ma akosi prejde chuť na obľúbené sushi. Namiesto toho sa vyberáme zameniť poukazy na Japan Rail Pass. Hlavná stanica v centre Tokia je jedným z miest, kde sa tak dá urobiť. Až na mieste však zisťujem, že zoznam "Kde?, Kedy? a Akým spôsobom?" ostal doma. Našťastie dlhý rad cudzincov dáva jednoznačnú odpoveď na úvodnú z otázok. Vzhľadom na to, že na nasledujúci deň je naplánovaná prvá jazda vlakom, otázka číslo dva nadobúda tiež vyslovene rečnícky charakter. No a "ako na to" nám vysvetľuje skupina nemeckých študentov stojacich v rade pred nami. Potrebujeme najskôr vyplniť formulár. Ten údajne rozdáva pani za okienkom. Hŕba prázdnych formulárov sa povaľuje z našej strany okienka. Začíname teda ich vypisovaním. Tesne pred dokončením sa pani spoza okienka zdvihne, prejde na opačnú stranu a so slovami "Rong fórm" nám berie z ruky takmer vyplnené tlačivá. Zároveň nám podáva nové listy papiera s identickou predtlačou zobraté z tej istej kopy. Nasleduje dôkladné preverenie vyplnených formulárov a našich pasov, doplnené kontrolnými otázkami a sériou pečiatok. O pár minút neskôr konečne držím v rukách kúsok papiera, ktorý mi v najbližších dňoch umožní prístup do všetkých staníc japonských železníc. Úplne obyčajný, bez akýchkoľvek ochranných prvkov. Jedinými identifikátormi sú moje meno a číslo pasu.

Turistická permanentka síce bez problémov otvára turnikety staníc, orientácia v nich však ostáva na nás. Z japončiny ovládam "Dobrý deň" a "Ďakujem". Veľmi rýchlo zisťujeme, že so znalosťou angličtiny sú na tom mnohí domáci veľmi podobne. Tu prichádzajú na pomoc prenosné wifi routre. Malé vreckové zariadenia, ktoré za fixný poplatok zabezpečia neprestajné pripojenie na internet prakticky vo všetkých obývaných častiach krajiny. Nenahraditeľný sprievodca, ktorého pomoc v najbližších dňoch oceníme nespočetnekrát.

Časť schémy tokijského metra. Krásne prehľadná, pre našinca však absolútne nepoužiteľná. Latinské číslice zobrazujú výšku jazdného na jednotlivé stanice.

Permanentka na vlaky, prenosné wifi a mobilné aplikácie - ideálna trojkombinácia na cestovanie Japonskom.

Tokio samotné si zaslúži aspoň niekoľkodňový pobyt. Exotická destinácia poteší naozaj všetky zmysly. Viac informácií o kultúrnych a kulinárskych zákutiach mesta nájdete v článkoch: Tokio (nielen) na tanieri - 1 a Tokio (nielen) na tanieri - 2. My pre krátkosť času mierime z hlavnej stanice do neďalekého výstavného centra Tokyo International Forum. Zaujímavá oceľovo-sklená konštrukcia zvonku evokuje obrovskú loď. Zvnútra skôr pripomína susednú vlakovú stanicu, na ktorú je z jej terasy dobrý výhľad.

Pohľad do vnútra budovy Tokyo International Forum...

...a na šinkanseny pripravené na odchod z hlavnej vlakovej stanice.

A odtiaľ na druhý deň aj vyrážame južným smerom. Ako prvé plánujeme preskúmať najznámejšie lokality prefektúry Kanagawa. Na zozname sú mestá Kamakura, Jokohama a Hakone. Vlaková permanentka poskytuje úžasnú flexibilitu, a preto volíme za svoju dočasnú základňu mesto Fudžisawa, z ktorého sú priame spojenia do všetkých plánovaných destinácií. Do Kamakury vedie stará železnica, ktorá sa kľukatí pozdĺž pobrežia pomedzi husto nastavané domy. Predchádzajúca cesta rýchlovlakom menila okolitú krajinu na farebné pruhy. Vychutnávam preto pomalšie tempo a mikropríležitosti nahliadnuť do života japonských domácností.

Starý vláčik do Kamakury je dnes hlavne turistickou atrakciou.

Rezidenčná výstavba v Kamakure, cez ktorú vedie železničná trať.

Historická Kamakura by si zaslúžila aj samostatný viacdňový pobyt. Pre krátkosť času si počas návštevy bývalého sídla šógunov vyberáme dve z hlavných atrakcií. Budhistické chrámy Kótokuin a Hókokudži. V areáli prvého je umiestnená druhá najväčšia bronzová socha Budhu v krajine. Okrem davov veriacich si ju v deň našej návštevy prišli pozrieť aj viaceré školské výlety. Malí žiaci v žltých šiltovkách usilovne zastavujú cudzincov, s identifikáciou ktorých nemajú v miestnych  podmienkach žiadne problémy. Netrvá dlho a prvá skupina školáčikov obstúpi aj nás. "He-lou" - ozve sa spopod jednej šiltovky sklonenej nad veľkým zošitom. Ledva stihnem odpovedať a šiltovka už na mňa chrlí jednu otázku za druhou. "A-ko sa vo-láš? A-ko sa máš? Koľ-ko máš ro-kov? Kde bý-vaš?" V jazyku vzdialene pripomínajúcom angličtinu. Zatiaľ čo prvá šiltovka slabikuje, druhá usilovne zapisuje moje odpovede do podobne veľkého zošita. Tretia šiltovka zasa všetko dokumentuje jednorázovým minifoťákom. Po chvíli sa všetky naraz poklonia a utekajú za ďalšou obeťou. Než sa stihneme spamätať, ozve sa za našimi chrbtami iné "He-lou". Pri tretej skupine nám to nedá a narušíme zabehaný rituál vlastnými otázkami. "To je vaša domáca úloha?" Nič. "To vám zadali vaši učitelia?" Opäť nič. "Máte hodinu angličtiny?" Šiltovky na mňa len hľadia v nemom úžase. Tesne predtým, než sa poklonia a odbehnú, sa jedna z nich osmelí a vysvetľuje: "So-ri, nou in-gliš."

Trinásťmetrová socha Buddhu v Kamakure s turistami a žltými šiltovkami.

S ruchom v okolí nadrozmernej sochy Budhu krásne kontrastuje pokoj v bambusovej záhrade chrámu Hókokudži. Dvetisíc stromov by v prípade iných drevín už mohlo tvoriť aj menší les. Pokiaľ ide o bambus, je to naozaj len taký väčší trávnik. Miesto je však ako stvorené na testovanie kompozičných zručností. Keby len toho času bolo trochu viac... A keby spoza každého stebla nevykúkali aspoň dvaja turisti!

Bambusový les v areáli chrámu Hókokudži.

Japonské záhrady mám obzvlášť rád. V akomkoľvek ročnom období a za každého počasia. Do detailov premyslené umelecké diela, kde každá rastlina či kameň majú svoje miesto. Harmónia materiálov, farieb a tvarov. A práve maličkosti dotvárajúce vyvážený celok poskytujú niekedy tie najzaujímavejšie fotografické príležitosti. Farebné siluety kaprov koi tíško sa preháňajúce pod vodnou hladinou, svetlom rozihraná pavúčia sieť. Ideálne miesto na chvíľu kľudu pred cestou do niekoľkomiliónovej Jokohamy.

Čarovné zákutia japonských záhrad.

Príležitosť na zastavenie sa a fotografickú sebareflexiu v okne starej čajovne.

Hlavné mesto prefektúry Kanagawa pôsobí tak trochu sterilne a nezaujímavo. Čiastočne k tomu prispieva aj počasie, ktoré je v lete charakteristické vysokými teplotami a ešte vyššou vlhkosťou vzduchu. A to aj napriek zatiahnutej oblohe. Po Tokiu je Jokohama najľudnatejším japonským mestom. Pýši sa aj najväčšou čínskou štvrťou. Pravdu povediac ani jedno ani druhé mne osobne nepripadali obzvlášť výnimočné. Vďaka rýchlovlakom bola časová strata minimálna.

Panoráma Jokohamy je rozhodne fotogenickejšia počas večerného osvetlenia.

Povinné fotenie pred jedným zo vstupov do najväčšieho čínskeho mesta na japonských ostrovoch.

Po zhone veľkomesta  je načase vypadnúť  opäť do prírody. Hakone a okolitý národný park Fudži-Hakone-Izu patria pre relatívnu blízkosť hlavného mesta medzi najnavštevovanejšie lokality celého Japonska. Jedným z hlavných lákadiel rozsiahleho národného parku je ikonická hora Fudži. Prvé pohľady na ňu ponúka už cesta vlakom. Neodolateľnému pokušeniu cvakať ostošesť rýchlo sa mihajúce scenérie za špinavým oknom bráni len tlačenica vo vlaku. Napriek skorému budíčku stojím poslednú hodinu natlačený pri dverách na jednej nohe. V pravidelných intervaloch mi po nej šlapú davy pribúdajúcich domácich, ktorí majú namierené rovnakým smerom. Nastupovanie do dopravných prostriedkov je jednou z mála príležitostí, kedy ide formálna japonská slušnosť úplne bokom. V tom momente však oceňujem nízku kriminalitu a technologický pokrok. Japonské vlaky sú nielen rýchle a spoľahlivé, ale určite aj nafukovacie! V Hakone príjemne prekvapí turistická kancelária priamo na železničnej stanici. Presnejšie jej zamestnankyňa, ktorá nás zásobí letákmi s popisom rôznych turistických trás v okolí na niekoľko dní. Perfektnou angličtinou pridáva praktické rady a vlastné skúsenosti. Škoda, že namiesto dní máme k dispozícii len hodiny. Oceňujem však ľahkosť komunikácie a dostupnosť informácií, ktoré som na internete jednoducho nevedel nájsť. Na znak nefalšovanej vďaky sa ukláňam tak hlboko, ako mi to len vek, vyčerpanosť po ceste preplneným vlakom a fotovýbava na chrbte dovolia. Zároveň v mentálnom debilníčku zaraďujem lokálne turistické kancelárie na prvé miesto informačných zdrojov v prípade prípravy ďalších ciest do Japonska.

Lanovka ponad sírové fumaroly a bublajúce bahno v údolí Ówakudani pre zvýšenú vulkanickú aktivitu nepremáva. K jazeru Ashi sa preto vyberáme po jednej zo značených trás podľa návodu pani z informačnej kancelárie. Rovnako na jej odporúčanie sa zastavujeme aj v nenápadnej čajovni na polceste lesom. Na tradičné, ručne vyrábané, moči koláčiky z ryžového cesta. Lepkavá gumovitá hmota s jemnou príchuťou sa príjemne kĺže dolu hrdlom. Ani sa nečudujem, že je jednou z hlavných príčin udusenia sa japonských dôchodcov počas novoročnej hostiny. Asi nenadarmo je obžerstvo považované za jeden zo smrteľných hriechov. A možno práve preto moči koláčiky chutia tak božsky...

Ručne pripravené moči koláčiky z čajovne uprostred lesa.

Jazero Ashi by mohlo byť vhodným miestom na strávenie zopár nocí. Pokojnú prírodnú scenériu krásne dopĺňa mystická hora Fudži a fotogenická svätyňa na brehu jazera. Treba si však odmyslieť húfy turistov križujúcich jeho hladinu na replikách historických lodí v štýle Walta Disneyho.

Jazero Ashi s horou Fudži majú svoje čaro aj vo vznášajúcom sa opare a oblačnosti.

Do idylickej scenérie tak trochu idealizované plavidlo. K dokonalej ilúzii chýbajú už len historické kostýmy pre turistov.

Návrat do Hakone absolvujeme historickou pozemnou lanovkou, ktorá polkilometrové prevýšenie prekonáva cikcakovým spôsobom. Uchodení a vyhrgľovaní vychutnávame neskorý návrat poloprázdnym vlakom do Fudžisawi. Po zbalení kufrov ostáva niekoľko hodín spánku pred ďalšou cestou šinkansenom - tentokrát do Kjóta.

Prepojením paralelných tratí prekonáva horská železnica v Hakone náročný a strmý terén.

Použitá fototechnika: Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 10-18 mm f/4.5-5.6 IS STM, Canon EF-S 15-85 mm f/3.5-5.6 IS USM a Canon EF-S 55-250 mm f/4-5.6 IS II