Hore

Nikkó a okolie - druhá časť

Druhý deň pobytu v Nikkó začíname trochu netradičnými raňajkami. Na provizórnom stole pred recepciou v našom rjókane sa týči veľka misa plná ťažko identifikovateľnej hmoty. Na jej vrchole tróni naberačka na zmrzlinu s vyklápacím mechanizmom. Na výber sú ešte párky pre trpaslíkov, plátky igelitom potiahnutého syru, čierny čaj, instantná polievka a sladké pečivo. Takýto prístup k fusion kuchyni mi pripadá viac než zvláštny. Inú možnosť však nemáme. O pol hodinu odchádza autobus do národného parku a obchody sú ešte zatvorené. Z ťažko identifikovateľnej hmoty sa nakoniec vykľuje celkom chutný zemiakový šalát. Ten sa dá skombinovať s mini párkami a syrom. Unavene vyzerajúce sladké pečivo namáčam do horkého čaju. Instantnú polievku radšej vynechávam.


Japonský pohľad na európsku kuchyňu.

Po raňajkách, ktoré mi poodhalili dovtedy neznáme možnosti kombinácie potravín, nasleduje rovnako nepoznaný spôsob cestovania verejnou dopravou. Presnejšie povedané - platenia zaň. Pri nastupovaní do autobusu ponúkame jeho šoférovi bankovky s mincami. Ten ich rázne odmietne, podá nám malé lístočky s číslom 3 a ukáže na tabuľu nad sebou. Na nej sú číslice od 1 po 31. Pod každým číslom sa na svetelnom displeji zobrazuje suma. S pribúdajúcimi zastávkami sa rozosvieti displej pod novým poradovým číslom a zároveň zmení suma pod všetkými predchádzajúcimi. Cestujúci pri vystupovaní vhadzujú do plastovej krabice cestovné zodpovedajúce sume zobrazenej pod číslom zastávky, na ktorej nastupovali. Vodič autobusu výšku zaplateného cestovného nekontroluje. Pri vystupovaní máme menší problém. Ako zaplatiť päťtisícovou bankovkou cestovné vo výške 2100 jenov? Vodič autobusu ukáže na malú kovovú skrinku vedľa volantu. Po vložení bankovky z nej vypadne ekvivalent v podobe mincí. S otvorenými ústami vhadzujem cestovné do plastovej pokladničky, zvyšok mincí vkladám do vrecka nohavíc. Fungujúci systém založený na poctivosti cestujúcich. Z toho sa budem spamätávať tuším ešte dlhšie ako z dnešných raňajok...


Tabuľa v autobuse, podľa ktorej si každý cestujúci sám určí správnu výšku cestovného.

Národný park Nikkó ponúka niekoľko celodenných trás vedúcich cez jedinečné ekosystémy. Hlavnými lákadlami sú predovšetkým viaceré vodopády a jazerá, ale aj rozsiahly močiar Sendžogahara v nadmorskej výške 1400 metrov. Rozhodnúť sa len pre jednu z odporúčaných trás je naozaj ťažké. Nakoniec volíme tak trochu samovražednú kombináciu niekoľkých turistických chodníkov, prechádzajúcich okolo viacerých atrakcií. Začíname v malom kúpeľnom mestečku Yumoto na brehu jazera Yunoko. Zároveň s nami sem dorazila aj organizovaná skupina dôchodcov. Zatiaľ čo oni absolvujú povinnú rozcvičku a prehliadku termálnych prameňov, my vyrážame na túru.


Japonskí dôchodcovia na organizovanom výlete.


Termálne pramene v Yumoto.

Cesta vedie okolo starého budhistického chrámu s tradičnými kúpeľmi onsen. Na rozdiel od tých z nášho hostinca tieto pôsobia autentickejšie, sú umiestnené uprostred nádhernej prírody a napájané neďalekými termálnymi prameňmi. Na ich návštevu však bohužiaľ neostáva čas.


Onsen v malom kúpeľnom mestečku Yumoto...


...a jeho ranní návštevníci.

Orientácia v teréne je spočiatku jednoduchá. Prechádzame okolo jazera s dvoma názvami - Kirikomi a Karikomi. Neskôr zasa okolo jedného z mnohých vodopádov národného parku.


Jazerá Kirikomi a Karikomi sú vzájomne prepojené.


70 metrov vysoký a 25 metrov široký vodopád Yutaki je jedným z troch hlavných vodopádov národného parku.

Pri prvom rázcestí začínajú komplikácie. Mapa vytlačená z internetu síce obsahuje japonské i anglické názvy, turistické značky na mnohých miestach sú však len v domácom jazyku. A tak sa snažíme nájsť na mape symboly identické s tými na smerovníku. V spleti podobných znakov je nájdenie tých z turistického ukazovateľa však poriadna fuška. Po niekoľkých neúspešných pokusoch volíme systematický prístup. Jeden "číta" znaky na tabuli a druhý sa ich snaží nájsť na mape. Čosi na spôsob: Vidíš niečo, čo začína ako plácačka na muchy, pokračuje ako samurajský meč a končí ako mikrovlnka na stolčeku?


Hľadanie japonských znakov na mape pripomína inteligenčný test. Ich popis nie je o nič jednoduchší.

Po čase pribúdajú aj rôzne varovania. Takisto v japončine, niektoré však i s obrázkami. Na jednom z nich dokážem identifikovať len červený výkričník a náčrtok medveďa. Spomínam si na sochy bôžika Džizó z predchádzajúceho dňa a tajne dúfam, že rozumie aj po slovensky.


Kombinácia obrázku medveďa s červeným výkričníkom je zrozumiteľná v akomkoľvek jazyku.

Úsekom vyznačeným varovnými tabuľami prechádzame bez akéhokoľvek kontaktu s miestnou faunou. Nasleduje prechod močiarom Sendžogahara a záver trasy vedie pozdĺž najväčšieho z jazier národného parku - jazera Čúzendži. Na návštevu najvyššieho vodopádu už neostáva čas.


Rozsiahly močiar Sendžogahara leží vo výške 1400 metrov nad morom.


Jazero Čúzendži po krátkom daždi.


Vodopády Kegon sú s takmer stometrovou výškou najvyššími v celom národného parku - zdroj fotografie: wikipedia.org.

Národný park Nikkó patrí údajne k najkrajším v celom Japonsku. Obzvlášť to platí počas jesenných mesiacov, kedy sa sem turisti húfne vyberajú fotiť farebnú extravaganzu. Naša návšteva prebiehala na začiatku septembra. Listy stromov boli v tom čase bohužiaľ ešte zelené, turistické chodníky boli však zasa takmer ľudoprázdne. Rovnako populárnymi sú v období jesene aj formálne japonské záhrady. V Nikku je ich hneď niekoľko.


Japonské záhrady sú ako stvorené pre fotografov počas ktoréhokoľvek ročného obdobia.

Tradičná záhrada v areáli chrámu Rinnódži je síce malá, ale obsahuje všetko, čo je pre japonské záhradné umenie charakteristické. Od kamenných svietnikov a mostov ponad jazierko s kaprami až po čajovňu v tieni bonsajov.



Zákutia záhrady v areáli chrámu Rinnódži.

V priestore prislúchajúcom k chrámu Rinnódži sa nachádza aj hrobka šóguna Iemicu Tokugawa - vnuka zakladateľa Tokugawskej dynastie. Podobne veľkolepá a vyzdobená ako chrám v okolí krypty jeho starého otca.



Mauzóleum šóguna Iemicu Tokugawa nápadne pripomína neďaleký chrám Nikkó Tóšógú, zasvätený jeho predchodcovi.

Rozsiahly park obklopuje i bývalú cisársku rezidenciu, ktorá je umiestnená na okraji mesta Nikkó. Práve sem sme mali namierené počas zvyšných hodín záverečného dňa nášho pobytu.


Časť parku v okolí cisárskej vily v Nikkó.

Areál cisárskej vily (Nikkó Tamozawa Imperial Villa) pozostáva zo vzájomne poprepájaných 106 miestností a patrí k najväčším dreveným stavbám v Japonsku. Postavená bola v roku 1899. Časť budovy však pochádza ešte z obdobia Tokugawského šógunátu, kedy pôvodná stavba stála v dnešnom Tokiu a slúžila ako dočasný cisársky palác. Po premiestnení do Nikka cisárska rodina využívala vilu ako svoju letnú rezidenciu. Na rozdiel od bohato zdobeného chrámu Tóšógú je vila Tamozawa postavená v jednoduchom a strohom štýle. Jej interiér okrem prvkov tradičnej japonskej architektúry zdobia aj koberce, lustre a ďalšie predmety dovezené zo Západu. Viaceré vnútorné nádvoria zabezpečujú automatickú cirkuláciu vzduchu a príjemný chládok vo vnútri vily.



Interiéry cisárskej vily Tamozawa.


Miestnosť, v ktorej cisár prijímal audiencie počas svojho pobytu v Nikkó.




Všadeprítomné posuvné steny umožňujú krásne výhľady do záhrad a nádvorí. Zároveň slúžia ako prirodzená klimatizácia.

Podľa jedného japonského príslovia človek nevie, čo je krása, pokiaľ neuvidí Nikkó. Rozsiahle chrámové areály, národný park a bývalá cisárska rezidencia predstavujú Japonsko, aké v neďalekom Tokiu len ťažko nájdete. Blízkosť a dostupnosť z hlavného mesta robí z Nikka destináciu, ktorá by nemala chýbať na zozname návštevníkov japonskej metropoly.

Použitá fototechnika: Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 10-18 mm f/4.5-5.6 IS STM, Canon EF-S 18-55 mm f/3.5-5.6 IS a Canon EF-S 55-250 mm f/4-5.6 IS II.


Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
alexmenti
2015-02-19 09:34:34
čítanie a fotky mi spríjemnili zas moje raňajky, na rozdiel od tých čudných japonských párkov som mal tie klasické naše, spišské.....
 
nehemah
2015-02-19 10:06:16
tí rozcvičujúci sa japonskí dôchodci ma pobavili , inak tu by ten autobusár veľmi skoro skrachoval , díky za čítanie aj fotečky
 
blahoslav J B Art
2015-02-19 20:36:27
bol som na jednom vylete organizovanom klubom dochodcov ...ale nikto sa po vystupeni z autobusu nerozcvicoval
co sa tyka pamiatok ... dovolim si povedat, ze tie nase su ovela zaujimavejsie ... ved sem chodi aj viac japonskych turistov, ako slovenskych do Japonska ... ha-ha
 
seifi
2015-02-20 17:56:17
príspevok od: nehemah
tí rozcvičujúci sa japonskí dôchodci ma pobavili , inak tu by ten autobusár veľmi skoro skrachoval , díky za čítanie aj fotečky
s tým autobusom smutné konštatovanie, ale tiež to tak vidím; nielen číslami z hospodárenia, nielen číslami z čiernej ekonomiky ...(koľko že to? 15% 11 miliard) sme tlačení na spodné stupienky, jj jaj jaj
 
seifi
2015-02-20 17:58:06
a za článok vďaka ...
 
adamac
2015-02-21 08:24:15
tie termálne pramene mi pripomínajú niektoré naše močiare..Výber platby v autobuse asi u nás v rovine scifi..Z galérie ma zaujali niektoré zábery..Vďaka Patrik za Tvoje zážitky z Nikkó..
 
marcus_labeo
2015-02-22 15:03:17
Patrik, dobrá práca ako vždy, ale tento diel je z japonskej série najlepší. Ako som sa dostal k slovu rjókan a fotkám, okamžite mi na myseľ prišiel román Jamesa Clavella Šógun (o nástupe šóguna Tokugawu k moci), povinné čítanie pre všetkých fanúšikov japonskej kultúry (mrco určite čítal). Tvoje fotky mi úplne zhmotnili predstavy, ktoré som mal pri čítaní knihy, vďaka.
 
Puff
2015-02-22 17:24:00
Vďaka Patrik opäť si ma potešil perfektne sprostredkovaným cestopisným zážitkom
 
matwey
2015-02-25 17:42:52
zúrivý reportér opäť v akcii , pekná práca Patrik
 
matpi
2015-04-13 13:01:08
k druhej casti som sa dostal az teraz ale opat to bolo skvele citanie, fotky a ozivenie spomienok...btw myslim ze tie krabicky, kam vhadzujes peniaze v autobusoch, to aj pocitaju a vhodenu sumu ukazu na displeji, takze aj sofer vidi, ci si dal spravne...aspon v Kjote to tak fungovalo
 
Patrik Stedrak
externý redaktor 2015-04-27 08:47:00
príspevok od: matpi
k druhej casti som sa dostal az teraz ale opat to bolo skvele citanie, fotky a ozivenie spomienok...btw myslim ze tie krabicky, kam vhadzujes peniaze v autobusoch, to aj pocitaju a vhodenu sumu ukazu na displeji, takze aj sofer vidi, ci si dal spravne...aspon v Kjote to tak fungovalo
vdaka Matej - do Kjota sa chystam tento rok, takze preskumam
 

Ďalší článok z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované