Rozhovor Dušan Křístek

Kmeňový fotograf vydavateľstva Ringier Axel Springer, ktorý má na svedomí štyri roky rubriky Adam Girl, ale aj desiatky kuchárskych kníh. Glamour, erotika, častokrát až porno, a hneď na to chutné nazdobené jedlá, či obyčajné portréty pre týždenníky ako Nový Čas pre ženy, či magazín Eva. Že to nejde dokopy? Ale áno, ide – predstavujeme tvorbu Dušana Křísteka.

Ahoj Dušan, vďaka, že si prijal návrh na rozhovor pre náš portál, rovnako aj za pozvanie na tvoje fotenie. Skús sa našim čitateľom trochu predstaviť – kto si, čo si, odkiaľ si..

Ahoj Tomáš, nemáš za čo. Meno ti hovoriť nemusím, to vieme, som z Bratislavy, študovať som neštudoval, mám iba gymnázium, počas ktorého som začal tak nejako fotiť, spolupracovať s modelingovými agentúrami, potom klasické behačky po časopisoch či by sme nemohli spolupracovať. Toto obdobie bolo plné odmietnutí, kedy mi často bolo hovorené, že spolupracovať nemôžme, až sa to nakoniec zlomilo a ja som dostal príležitosť. To sa bavíme o konci 90-tych rokov, kedy takmer žiadne časopisy ešte neboli, ale aspoň platili.

Hovoríš teda, že si neštudovaný – ako si sa teda učil fotiť? Žiadna škola alebo kurzy zamerané na fotografiu?

Nie, vôbec. Bolo to čisto o tom, že sme s kamarátom akosi postupne nadobúdali informácie a hnali sa navzájom vpred.

Jasné. A čo si myslíš o fotografickom vzdelaní? Myslíš, že má v dnešnej dobe ešte nejaký význam?

Určite má, ale na Slovensku nie. Je tu Vysoká škola výtvarných umení a jej Fakulta Fotografie, kde ale človek šesť rokov kreslí a odfotí niečo iba raz za čas. Trochu iná je situácia v susednom Česku, ale aj tu treba rozlišovať medzi viac umelecky zameranými školami a tými viac technickými. Čo je ale celkovo na fotografickom vzdelaní fajn, je to, že človek sa strašne rýchlo dostane k informáciám, ktoré by inak musel dlhodobo hľadať a učiť sa sám, tak na škole ich dostane doslova polopate.

Je to krásne vidieť na tých ľuďoch, ktorí to v živote neštudovali – že „teraz som si kúpil foťák a už chcem peniaze“ - nemajú kompozíciu, nemajú nič a je to doslova „jéé aha, odfotil som“ a potom to tri dni musia dorábať v Photoshope, čo nie je práve košér. Ale im to stačí a stačí to ľuďom, ktorým tie fotografie prezentujú. To je ale spôsobené tým, že tento národ nerozozná cestovný lístok od fotografie. Proste keď je to farebné, tak je to dobré.

A takto vznikajú ľudia, ktorí by mali skôr jazdiť na vysokozdvižných vozíkoch alebo pracovať v jadrovej elektrárni a nie fotiť.

Keď sa ti tak pozerám do brašne, vidím, že fotíš na značku Canon – čím to? Alebo je to podmienené tvojim zamestnávateľom?

No jednak je to podmienené zamestnávateľom, ale skôr tým, že keď sa pred tými zhruba desiatimi rokmi prechádzalo na digitál a premýšalo sa či Canon alebo Nikon, tak Canon bol vtedy dosť vpredu – napr. v časoch Canonu 10D a tak som zakotvil pri Canone.

Aj tak mi to ale príde, že je to to isté len v inej farbe – tie večné krčmové rozhovory „prečo Nikon, prečo Canon?“ - no lebo už keď máš 15 objektívov a kopu výbavy od Canonu, tak nebudeš kupovať Nikon, nie?

Ide o to, že keď chytím do ruky foťák, tak mi má sedieť, keď vojdem do menu, musí mi byť od prvopočiatku zrozumiteľné, atď atď.

Vidím, že na dnešné fotenie tu máš pripravené zábleskové svetlá, tak sa ťa opýtam – zvykneš fotiť aj s ambientným svetlom, alebo si radšej vytváraš svetelnú atmosféru sám?

S akým svetlom?? (smiech). Nie samozrejme – radšej fotím s prirodzeným svetlom, je najkrajšie – to človek ničím nenapodobní. Len dnes chcem dosiahnúť trochu inú atmosféru, takú umelú, tak preto tie doblikávatká.

Ako si sa vôbec učil svietiť?

Pokus-omyl. A čo je zaujímavé je, že teraz ma napríklad viac baví to svietenie ako samotné fotenie. Kľudne by som teraz išiel robiť osvetľovača do filmov. Na filmoch si tiež často pozerám svetlo. Taký Schindlerov zoznam keď sa rozoberie po svetelnej stránke tak je to neskutočná vec.

Dá sa teda povedať, že sa k svojim fotografiám inšpiruješ filmami alebo hudobnými klipmi?

Klipmi ani tak veľmi nie – hlavne nie slovenskými. Keď je ale klip naozaj dobre natočený a s rozpočtom slovenského celovečerného filmu, tak potom áno. Samozrejme filmy zahraničných produkcií sú v tomto úplne iná liga a človek tam nájde kopu inšpirácie.

Odkiaľ ešte čerpáš inšpiráciu pre fotenie?

Ono neviem či sa dá povedať, že inšpiráciu. Človek si často zapamätá niečo z fotografie alebo obrazu, filmu – výraz, kompozíciu, atmosféru. V našich podmienkach je ale napríklad veľmi ťažké napodobniť americkú produkciu. Takže keď sa mi niečo páči, tak sa snažím napodobniť tú atmosféru a miesto, rozhodne ale nie kopírovať.

A čo tvorba iných fotografov – je niekto, koho sleduješ, alebo koho fotky sa ti páčia?

Skôr sledujem fotografov, ktorí už tak nie sú v trende – Demarchelier, Lindberg a tá doba, keď boli oni TOP. Táto doba ani nie – buď je to všetko na jedno kopyto alebo je to čistý Photoshop.

Keby si mal vypichnúť jedno meno zo starej školy a predsa jedno z dnešnej?

No zo starej školy určite Peter Lindberg a z tej dnešnej? Určitým spôsobom prasačiny čo fotí David LaChapelle, pričom sa mi páči, že u neho 90% fotografií vzniká na place a nie v Photoshope. Fotografov je ale teraz také kvantum, že proste nie je šanca to sledovať.

Čím sa podľa teba líši dobrá glamour fotografia od tej zlej? Nejaké základné rozdiely, alebo čo by si mal na dobrej glamour fotografii nájsť?

No ak sa vykašlem na všetky technické záležitosti, pretože často sa mi páči fotka, ktorá je zle exponovaná, zašumená, zrnitá, všetkým proste zlá, ale kompozične je dobrá, tak ide o to, aby mala fotka výraz – musí z nej niečo ísť. Často sa stáva, že fotka je dobre nasvietená, ja tam krásna nahá baba, ale pozerá ako mŕtvola do blba – to fakt nemusím. Preto aj nechápem tú klasickú fashion fotografiu s tými vylámanými pózami a prázdnymi pohľadmi. Dievča má 180 centi a 40 kíl, stojí tam ako vrece zemiakov a tvári sa ako ošúpaný zemiak. Takže ja na fotke potrebujem výraz a atmosféru.

Kde radšej fotíš? Interiér, exteriér, ateliér?

Ateliér je veľmi obmedzujúci. Musí byť veľmi dobrá modelka, aby to uhrala – aby utiahla ten prázdny priestor. Rád to striedam, nemám rád monotónnosť. Či už ide o hotely, bary, kaviarne, reštaurácie.. hlavne nech je zmena. Každý interiér má svoju atmosféru, svoje svetlo, ktoré sa často snažím využívať.

A čo exteriéry? Nechávaš sa inšpirovať, alebo máš všetko dopredu premyslené?

Nie, vôbec. Často ideme na fotenie a ja vôbec netuším kam ideme a čo ideme fotiť. Prídeme na miesto, vidím kam sme vlastne prišli. Často aj keď z daného miesta vidím fotografie, tak naživo to vyzerá inak. Rovnako aj modelka do toho vždy vnesie niečo svoje – vizážou, oblečením – a potom vzniká akýsi celok, ktorý do seba zapadne... alebo nezapadne. Nebudeme si klamať – je veľa vecí, ktoré vznikli len preto, že vzniknúť museli, že tlačil termín a podobne.

Nie je to už o tom, že sa týždeň pripravujem na jedno fotenie, všetko si to rozkreslím, idem sa na to miesto pozrieť, trikrát sa stretnúť s modelkou len aby som zistil aká je a ako sa správa – nie. Viac mi vyhovuje fotiť na miestach kde som nebol a ľudí, ktorých nepoznám.

Má podľa teba v dnešnej dobe podľa teba ešte mladý človek šancu preraziť ako fotograf? V oblasti fashion, glamour.. má to ešte podľa teba význam? Alebo skôr mať stálu prácu a stály príjem a foteniu sa venovať iba okrajovo?

Na našom trhu sa to nedá. Buď som sa dobre narodil, alebo neviem. Ono na Slovensku nevznikajú produkcie, ktoré by teraz fotografa dokázali zabezpečiť napríklad na rok. Pri cenách, za ktoré sa robia teraz booky, by ich jeden fotograf musel nafotiť pre všetky modelky na Slovensku. Takže určite to teraz začínajúci fotografi nemajú vôbec ľahké.

Ako si sa vlastne dostal k foteniu ľudí, žien, ku glamouru? Aký tam bol vývoj?

Tak zozačiatku to boli klasické kravinky – portrétiky a podobne. S aktami som začal s tými mužskými, pretože mi to prišlo zábavnejšie. Začal som fotiť tvrdú erotiku kvôli peniazom, pri čom som sa na dlhé roky zdržal, pracoval som pre zahraničné agentúry v pornobiznise a náhodou to bola sranda. Časom ten biznis akosi začal stagnovať a umierať, tak som zakotvil v Ringieri, kde sa pre zmenu človek dostane úplne ku všetkému. Takže tam teraz striedam tieto povedzme „holé baby“ pre Adam Girl s normálnejšími portrétmi napr. pre magazín Eva a podobne. Rovnako som sa vo vydavateľstve dostal aj k foteniu kuchárskych kníh.

Takže to nebola tvoja iniciatíva fotiť jedlo? Nebolo to niečo, čo by ťa od začiatku bavilo?

Sprvopočiatku to bola práca – niečo som náhodou nafotil keď bolo treba, išlo mi to, tak sme to skúsili a zrazu z toho je 42 kuchárskych kníh.

Je niečo čo fotíš pre seba vo voľnom čase? Alebo niečo, čo by si chcel vyskúšať, ale ešte si sa k tomu nedostal?

Veľký formát! Je úplne jedno čo, ale veľký formát a hrať sa s tiltom, shiftom, mať to tam dva dni postavené a pripravené na ten správny záber. Tým by som chcel znova naštartovať tú vášeň, ktorú som už k fotografii akosi stratil.

Fotil som na stredoformáty a už to je o dosť iné ako tieto terajšie digitály, ale veľký formát – to je niečo, na čo človek skutočne musí dorásť, dozrieť psychicky. Nie je to o tom, že teraz rýchlo HRRR niečo nafotiť a potom to rýchlo vyretušovať...

Retuš, keď už si ju spomenul – je podľa teba dobrá alebo zlá?

Retuš je v dnešnej dobe nevyhnutná. Digitály proste teraz fotia tak, že všetky fotografie sú strašne nemastné, neslané. Okrem toho, všetci chcú byť strašne pekní. A aj tí strašne pekní chcú byť ešte krajší, čo mi už naozaj príde často scestné, keď mi štyridsaťkilové dievča povie, že „zúž ma“. Nie som proti retuši, ale som proti umeline – proti tej takej amatérskej nedokonalej retuši, kedy to proste človek inak nezvláda a tak je to umelé. Jemu sa to páči, babám sa to páči, za tie smiešne sumy čo si fotografi často pýtajú by sa to páčilo asi aj mne keby ma to stálo iba toľko, ale nejaké výrazné zásahy do fotgrafie – napríklad výroba prostredia v Photoshope a podobne, to ma akosi nechytilo. Nepochopím napríklad dorábanie svetla v Photoshope. Človek nevie nasvietiť fotku, odfotí odpad a potom to kompletne vyrobí. To mi príde divné. Keď ma baví fotiť, tak to chcem poriadne nafotiť a nie to dorábať. A čo ma často zabíja je, keď človek nevie svietiť, v Photoshope tam to svetlo, ktoré tam nikdy nebolo dorobí a ono to svetelne vôbec nesedí – nesedí to odleskami, tieňami, ničím, ale hlavne nech to tam je.

Fotografie si teda retušuješ sám, alebo to necháš na niekoho v práci? Baví ťa to?

Fotky si retušujem sám. Nedá sa povedať, že by ma to nebavilo – ono keď za tým človek sedí osem hodín, tak ho to aspoň trochu baviť musí – samozrejme ale mohol by som to nechať na kolegov retušérov, ktorí sú za to platení, ale keď už má fotograf svoju predstavu, tak vie, čo tam chce dorobiť, alebo upraviť aby z toho vzniklo to čo chce. Keď by som to nechával retušérovi, aj tak by som mu musel napísať ku každej fotke stranu poznámok, čo často zaberie skoro ten istý čas a ešte výsledok ani nemusí byť podľa mojich predstáv.

Ako vlastne vznikla rubrika Adam Girl? Prečo to vzniklo a ako sa vám darí to udržiavať už skoro štyri roky?

No vymyslel to kolega Michal Seko a vzniklo to tak trochu omylom, keď kolegovia chceli spraviť nejakú porovnávačku s celebritou a prišla nám na fotenie iná modelka ako mala prísť. Ale tak baba to bola pekná a tak sme ju nafotili a bol to akýsi prvotný impulz k tomu, aby sa konečne spustila Adam Girl, ktorú mal vtedy už chvíľku v hlave.

Položím ti moju už klasickú záludnú otázku – čo si myslíš o tom, že sú v dnešnej dobe tak lacné zrkadlovky, že si ich môže kúpiť v podstate každý, hneď začne fotiť kamarátky a o dva týždne už má na Facebooku „meno priezvisko Photography“ - je to podľa teba dobré, alebo to zabíja fotografiu?

Jasné, že to fotografiu zabíja. Ako ja to plne chápem, že to tých ľudí baví, sú amatéri, fotia si to pre seba, nechcú za to ani korunu, nafotia si to tak ako chcú... je to koníček. Čo ale nechápem je, keď sa títo ľudia začnú hrať na profi fotografov, ktorí si za to nechajú platiť, ale pritom si za to pýtajú tak smiešne peniaze, že im to zaplatí tak možno cestu na fotenie a kávu s modelkou po fotení? Ako na čo to je? Zobrať za fotenie 30-50€? To by som musel na fotenie chodiť električkou aby sa mi vôbec pokryli náklady.

Čo si potom myslíš o týchto fotografoch – začínajúcich, ktorí chcú preraziť – je dôležitejšie vedieť fotiť, alebo sa skôr vedieť predať?

No to je vidieť úplne krásne práve na týchto ľuďoch, ktorí by mali robiť hocičo iné okrem fotenia, aké je dôležité vedieť sa predať. Ja neviem, či sú takí dotieraví, až to prejde, alebo tak schopní niekoho ukecať. Podľa mňa si ale často pília pod sebou konár. Často totiž pre časopisy fotia aj zadarmo, len aby mali niečo publikované. Je to fajn v prípade, že človek začína, alebo ide o prvý job. Ale nedá sa to tak, že všetci stále fotia zadarmo.

Vedel by si mi povedať tri základné rady, ak by sa človek chcel dostať napr. tam, kde si teraz ty? Fotiť baby, fotiť pre magazíny, zarábať si fotením?

Mať dobré portfolio, strašne veľa času na obchádzanie redakcií a robiť to seriózne. Neklamať, platiť ľuďom, jednať s nimi na rovinu. Aké si človek na začiatku spraví meno, tak sa to s ním ťahá až do konca. Vždy ho to dobehne. Chodiť načas, dodržiavať termíny, správať sa profesionálne.

Máš za tie roky nejaké zaujímavé zážitky alebo vtipné momenty z fotení? Niečo čo by ti utkvelo v pamäti?

Okrem padnutia do jamy na Čiernom Balogu a dofotenia série s nefunkčnými nohami ma popravde nič nenapadá. Cúval som s foťákom po lúke, nedával pozor a zrazu som skončil v trojmetrovej jame. Potom do mňa museli naliať veľa alkoholu a neskutočne to bolelo, ale boli sme to dofotiť. Úzkokoľajka prenajatá na celý deň, fotobanka čakala na fotky, najbližšia nemocnica aj tak až v Banskej Bystrici, tak čo som mal robiť? :-) Tak som sedel a fotil a potom som umieral mesiac v Bratislave.

Takže žiadne zážitky s modelkami? Neslušné návrhy a podobne?

No pri mojom ksichte rozhodne nie (smiech).

Si momentálne zadaný? Má komu vadiť to, čo fotíš?

Nie som a aj keď som bol, tak to akosi nikomu nevadilo – proste išli do toho s tým, že vedia čo fotím. Takže s týmto by som si hlavu nelámal.

Pozrime sa ešte na to gastrofotenie. Vidíš tam veľký rozdiel medzi fotením jedla a fotením žien? Alebo je jedno, čo máš pred objektívom a ide iba o to dobre to nasvietiť a dobre to technicky zvládnuť.

Relatívne to beriem rovnako. Ale s tým, že fotenie jedla ma viac baví. A musel som sa k tomu prepracovať cez fotenie takýchto vecí, aby som pochopil aj tú zložitosť ale zároveň aj tú geniálnu jednoduchosť pri fotení jedla.

Spomínal si, že si sa k foteniu jedla dostal cez vydavateľstvo – myslíš, že by si sa k tomu dostal aj inou cestou, alebo nie?

Osobne razím teóriu, že človek sa vždy dostane k tomu, k čomu sa dostať má. Ešte pred nástupom do Ringieru som nafotil pre jednu reštauráciu menu-board a vtedy som si povedal, že jedlo nechcem nikdy fotiť – že to je des. Pretože som vtedy na to nemal.

Nelákalo ťa zabŕdnuť aj do produktovej fotografie? Predsa len jedlo už je pomerne „statická disciplína“.

Ako nemám problém s tým nasvietiť hocičo a odfotiť to, ale keď ja napr. k tomu flakóniku s voňavkou nemám vzťah. Je to rovnaké ako s fotením architektúry alebo krajiny. Keď ma to nebaví, nemám to rád, tak to nie je ono.

Čo sa stane s jedlom po fotení? :-)

Vačšinou sa vyhodí. Ono pokiaľ nejde o reklamné fotenie, tak sú to väčšinou normálne jedlé veci, ale kto by to po celom dni na tanieri ešte jedol? Najmä ak je tých jedál desať? No tučný som dosť aj bez toho (smiech).

Predstav si seba pred X rokmi, keď si začínal fotiť – spravil by si teraz niečo inak?

Áno – išiel by som na právo (smiech).

Posledná otázka ako z pracovného pohovoru – kde sa vidíš o päť rokov?

Kde sa vidím o päť rokov? Rád by som sa videl tam, že už fotím iba jedlo a nie na Slovensku.

A ako to vyzeralo na fotení najnovšej Adam Girl sa môžete pozrieť v tomto videu ako aj v galérii pod článkom.