Rozhovor Matej Kmet

Nick na ephoto: matokmet

Fotografie, ktoré produkuje v nás vyvolávajú pozitívny pocit. Tak nejak ľahučko sa mu podarí pri pohľade na ne usporiadať myšlienky v našej hlave spôsobom, ktorý je veľmi príjemný a ľahko sa tomu podvolíme.  Sugestívne si  omotá diváka svojím farebným podaním. Svetelná atmosféra dokáže pripraviť silný emocionálny zážitok a v autorovom podaní sa to deje maximálne účelne a efektne. Netreba byť svetovým expertom, aby sme zistili že tento fotograf má rozhodne veľký talent. Ak sa chcete dostať do pohody rozhodne si pozrite jeho galériu.

O kom vlastne hovorím?

Volajú ho Maťo, má 27 rokov a býva v Bratislave kde 7 rokov študoval na Stavebnej Fakulte odbor Architektúra a Pozemné Stavby. Nikdy by ho nebolo napadlo, ako sa jeho život ďalej vyvinie, no zrazu sa ocitol na voľnej nohe s fotoaparátom v ruke a táto situácia trvá už takmer 2 roky. Ako sám hovorí, ešte stále je z toho dosť prekvapený, a keďže nerád veci plánuje, uvidí  ako sa situácia vyvinie ďalej.

Matej, ty si profesionálny fotograf. Prezraď čo v dnešnej dobe znamená živiť sa fotením?

Ešte stále mi pripadá divné, ak ma niekto nazve profesionálnym fotografom :) Pod týmto spojením sa mi hneď vybavia ostrieľaní a skúsení umelci, na ktorých fotky dennodenne pozerám so spadnutou sánkou. Mám pocit že všetko je na míle vzdialené a povedal by som, že zatiaľ  len tak pozorujem, hľadám čo by som najradšej chcel robiť a čo sa týka skutočnej Fotky, tak som ešte ani poriadne nezačal – aj keď paradoxne je to môj zdroj obživy.

Aby som bol presnejší, momentálne ma živí najmä fotografovanie svadieb (v tom sa zatiaľ cítim byť najviac doma, napriek relatívne krátkemu času čo to robím), popri ktorom  v menšom množstve fotievam skoro všetko, ale najmä portréty / business portréty, reportáže z eventov a kongresov a sem tam aj nejakú architektúru alebo rodinné fotky...

Veľkou výhodou je, že všetko sú to zákazky, pri ktorých si vystačím úplne sám s minimom špeciálnej techniky a tímu, čo celkom vyhovuje mojej povahe a dáva mi vcelku veľkú časovú voľnosť a flexibiltu. Okrem samotného fotenia je super pravidelné hľadanie nových lokácií na fotenie, kedy sa len tak vozím, prípadne potulujem po prírode alebo meste a pozorujem všetko naokolo.  Keď si uvedomím, že som vlastne v robote je to skvelý pocit...

Znie to fantasticky! Určite pre mnohých z nás jeden z cieľov v živote. A tienisté stránky?

No a čo sa týka problémov, niekde som čítal, že nie je problém stať sa fotografom, ale ním aj ostať. A to platí pre akokoľvek talentovaných ľudí. Pochybnosti prichádzajú každý deň, keď človek zapne net a vidí to nespočetné množstvo talentov vo svete – má chuť to rovno zabaliť.

Pri komerčnej tvorbe má človek často len málo priestoru na sebarealizáciu a požiadavky klientov a typy zákaziek sa často opakujú... Dvojnásobne to platí pri fotení svadieb :)

Pri snahe čo najlepšie sa uživiť človek veľmi ľahko skĺzne do stereotypu a dezilúzie, čo môže byť pre kreativitu a chuť do práce ničivé.

Za tu chvíľku čo intenzívne fotím som sa tam už aj ja ocitol, no som veľmi rád za toto poučenie a len ma to utvrdilo v tom, aké dôležité je držať sa vlastnej cesty a aj na úkor peňazí si nechať priestor na realizovanie svojich nápadov a skúšanie nových vecí, aby z toho mal človek stále radosť a každým jedným fotením sa zdokonaľoval. Je veľmi dobré aby bol človek súťaživý, a vytrvalý a neustále stále hľadal vo svojej práci chyby.

Snažím sa určiť si vlastné hranice a podmienky aj v rámci komercie a svadieb  - tu  je dôležité mať aj pohodových klientov, ktorí to človeku umožnia. Pri svadobnej fotke v ktorej sa cítim najviac doma sa mi to zatiaľ celkom darí dodržiavať a mám pocit že ma to čím ďalej začína viac baviť – a to je dobre. Keď sa človek fotením baví, na výsledku to bude určite vidieť a to je veľmi dôležité.

Má takýto fotograf čas aj na vlastné fotenie pre radosť? Myslím, niečo čo si sám vymyslíš a celé zrealizuješ?

Priznám sa, vzhľadom na krátku dobu čo to robím, uplynulý rok bol pre mňa v istých veciach prelomový, no zároveň veľmi hektický. Rozbeh býva vždy ťažký najmä keď je od nuly - bolo treba splatiť techniku a osamostatniť sa, získať stabilnejší prísun klientov a spraviť si nejakú rezervu, ktorá by mi umožnila trochu zariskovať a venovať sa aspoň trochu aj vlastným veciam – a preto som si ani prácu a jej množstvo veľmi nemohol vyberať, čo bolo celkom náročné a fungoval som prakticky nonstop či bol týždeň alebo víkendy na úkor súkromia a ostatných vecí. Takže na nejaké vlastné fotenie, len tak pre radosť nebol za posledný rok čas.

No prekonal som to a práve v týchto dňoch, keď mám do začiatku svadobnej sezóny voľnejšie obdobie, si to celé konečne vynahrádzam - a ako predsavzatie do nového roku si plánujem odteraz každý mesiac vyhradiť istú časť iba pre seba a svoje nápady!

Momentálne skúšam a učím sa nové veci so svetlami, s ktorými som to nikdy až tak nevedel...a hneď ako sa trochu oteplí rád by som vybehol nafotiť niečo aj do exteriéru. Čoskoro určite pribudne vo fotogalérii nejaký výsledok…

Predpokladám že aj ty si zo začiatku sledoval rôzne fotografické stránky a až neskôr si si povedal, že by si to mohol skúsiť profesionálne? Ako to vlastne bolo?

Ako malý som behal okolo otca, keď miešal chemikálie v tmavej  komore, neskôr som sa to všetko sám naučil – prešiel som cez zenit11 na manuálny pentax, ktorým som počas gymnázia fotil takmer všetko okolo mňa až do momentu, kedy mi v obchode predali pokazenú vývojku a filmy nafotené za takmer  rok, ktoré som vyvolával v jednom tanku boli zničené – to ma na dlhý čas úplne odradilo a vymenil som foťák za gitaru.

Tak to bolo určite veľmi mrzuté. Zdá sa však, že si sa znovu k fotografii vrátil...

Až o niekoľko rokov neskôr som objavil na internete jeden český fotoserver, kde som skúsil  nahodiť skeny niektorých mojich starých fotiek, a úplne ma to chytilo. Čoskoro nasledovala kúpa prvej dostupnej digitálnej zrkadlovky a už som bol v tom.  Toto obdobie trvalo relatívne dlho, zlom nastal, keď som šiel na študijnú stáž na Maltu, kde som po príchode zistil že z architektúry mi tam moc predmetov neotvorili, ale podarilo sa mi zapísať na kurzy fotografie, a tiež osvetľovacej techniky.

Tam som bol v rámci zadaní viac prinútený k foteniu ľudí a dosť ma to chytilo. Nikdy som však neuvažoval robiť to profesionálne.

A k tomu samotnému prerodu došlo veľmi prirodzene o pár rokov neskôr, keď som skončil školu. Mal som také voľnejšie obdobie, rozhliadal som sa po práci a popri tom som pár známym nafotil svadbu, a zopár menších vecí. V jednom momente sa mi začali ozývať ľudia čoraz častejšie, a keď som sa pozrel do kalendára, zhrozene som zistil, že už asi bude reálny problém stíhať to všetko popri nejakej inej full-time robote. Dodnes rozmýšľam, či som spravil dobre, lebo cítim ako sa vzďaľujem od oboru ktorý som vyštudoval .....no asi to tak malo byť a uvidíme ako to bude pokračovať.

Všimol som si že u nás v galérii nemáš ani jednu fotografiu z ateliéru. Prečo?

Odpoveď je veľmi jednoduchá – lebo som nikdy žiadny ateliér nemal. V podstate ma ateliérová fotka ani nikdy veľmi nelákala... Keď som však začínal fotiť ľudí, túžil som po sade systémových bleskov, alebo zábleskov, s ktorými by som pracoval vonku na lokáciách. Keďže však neboli peniaze, naučil som sa pracovať s prirodzeným svetlom, čo mi v konečnom dôsledku veľmi pomohlo. Neskôr, keď som si všetku potrebnú techniku zaobstaral, zistil som že ju prakticky vôbec nepoužívam, nebaví ma ju prenášať a rozkladať a utvrdil som sa v tom že najprirodzenejšie fotky sa mi darí fotiť len s foťákom a slnkom, aj odrazka mi je na obtiaž.

A čo sa týka ateliéru – ten začínam využívať prvýkrát v živote až v posledných týždňoch /keďže je vonku riadna kosa/, no aj tu sa vyhýbam štandardným klišé a pozadiam a snažím sa využívať prirodzené zákutia priestoru, prípadne nejaké vytvárať.

Pri svietení preferujem jednoduchosť – t.j. väčšinou len jedno, maximálne 2 svetlá a v drvivej väčšine prípadov sa zaobídem bez blýskania – len so zapnutou pilotnou žiarovkou ako trvalým svetlom.

Tvoje fotografie sa vyznačujú ľúbivým postprocesom, vysokým kontrastom nielen v jasovej zložke, ale aj vo farebnej. Zaujíma ma či je to výsledkom plne manuálnej práce s fotografiami, alebo používaš rôzne pluginy pre zjednodušenie a zrýchlenie výsledku?

Povedal by som že je to kombinácia práce v PS s plne manuálnou prácou v pluginoch najmä ASE*. Tam pre každú novú sériu fotiek väčšinou vytváram celkom prácne nové presety, aby bola výsledná atmosféra presne taká, akú si predstavujem. Niekedy sa však s fotkou celkom manuálne babrem aj pol dňa, a keď už je podľa mojich predstáv – nemám ani tušenia ako som to dosiahol....to je problém hlavne, ak je z fotiek väčšia séria ktorá by mala vyzerať aspoň naoko jednotne :)

(* ASE – balík zásuvných modulov Alien Skin Software pre Photoshop určených fotografom a grafickým dizajnérom)

Vždy bolo len fotenie ľudí? Neskúšal si niečo iné?

Jasné, ako každý som si prešiel všetkým. Zo začiatku boli pre mňa vrcholom dokonalosti krásne saturované krajinky s učebnicovou kompozíciou, neskôr som tajne paparazzoval ľudí na ulici až som sa dostal k portrétom. Keď je čas a hlavne keď niekde cestujem, vždy mám oči v strehu pre nejaký dobrý street záber, no krajinky už radšej prenechám trpezlivejším ľuďom. Vo všeobecnosti sa mi páčia všetky fotografické žánre a nevylučujem že sa časom možno viac preorientujem na reportáž ktorú veľmi obdivujem alebo niečo iné, ktovie...

Mnoho ľudí sa dožaduje komentárov pod svojimi fotografiami práve od ľudí ako ty. Tak skús priamo vysvetliť prečo moc komentárov nenapíšeš. ;)

Haha, no teraz ste ma úplne dostali. Je pravda, že tu na e-phote som zo všetkých stránok, na ktorých som registrovaný, komentoval najmenej /ak vôbec/. Priznám sa, nerád kecám ľuďom do toho čo robia, a celkovo nerád kritizujem – najmä na fotoserveroch, kde si navzájom ľudia vychvaľujú fotky o ktorých majú vysokú mienku sa tým človek môže akurát zbytočne vystresovať... Mám pocit, že u ľudí, ktorí majú úplne iné estetické vnímanie, je to zbytočné ich presviedčať o mojom videní sveta, o ktorom navyše sám niekedy pochybujem a viem že nie je dokonalé. Na druhej strane, ak ma ľudia žiadajú o nejakú radu ohľadom spracovania alebo použitej techniky, rád a celkom často odpovedám najmä v e-mailoch alebo súkromných správach...

Potrebuje vôbec profesionál uverejňovať svoje fotografie na podobných stránkach? Teda ak odmyslím potrebnú reklamu, ktorej nie je nikdy dosť.

Ťažko povedať… Myslím, že ani nepotrebuje. Úplným profíkom na špičke oboru to je asi jedno, a zrejme na to všetko ani nemajú čas. Čo sa týka mňa osobne, stále sa hľadám a zaujíma ma ako vnímajú/hodnotia ľudia jednotlivé fotky v mojom portfóliu (často úplne opačne ako ja sám), a niekedy to môže človeku pomôcť pri rozhodovaní, ktorú fotku vypustiť von/vytlačiť…  A priznávam sa, také príjemné hodnotenie môže človeka najmä vo fázach útlmu niekedy aj celkom nakopnúť k práci a pozdvihnúť poklesnuté ego :).

Na záver prezraď zopár inšpiratívnych autorov, alebo stránok, ktoré na teba zapôsobili.

Ťažko vypichnúť niekoho konkrétneho, keďže denne trávim niekedy aj niekoľko hodín surfovaním po internete a pozeraním fotiek. Niekedy sú to úplne neznáme mená, často krát veľmi mladí fotografi z Ruska, Ukrajiny, Poľska, ktorí nemajú ani 18… Ich mená hneď zabudnem, no fotky si pamätám aj nasledujúce dni.

Zo známejších mien mám okrem iného veľmi rád fotky Vincenta Petersa, Martina Schoellera, prípadne Noaha Kalinu.

Ak niekto hľadá inšpiráciu odporúčam pozrieť stránky agentúr ako www.vhartists.com, alebo www.managementartists.com, kde sa to inšpiráciou a dobrými fotkami len tak hemží.

Ďakujem za príjemný rozhovor a inšpiratívne tipy.