Lubo Špirko

Popredný slovenský fotograf, ktorý je známy vďaka figurálnym fotografiám ľudského tela v zaujímavých kompozíciách a polohách, v akých ho bežne nevidíme. 

U mnohých je pokladaný za fotografa aktu, no celkom tak tomu nie je.

Lubo Špirko sa narodil v Levoči pred 42 rokmi, vyrastal v Trnave a do Bratislavy prišiel študovať jadrové inžinierstvo. Svoj život však vedel ovplyvniť a rozhodnúť sa v pravom čase pre dobré zmeny, aby mohol robiť v živote to, čo ho baví.

Ako ste sa dostal k fotografii, tej profesionálnej?

Ja som začal fotiť už dosť dávno, keď som mal asi 8 rokov. Chcel som fotografiu aj študovať, no za bývalého režimu študovať umenie nebolo jednoduché vzhľadom na to, koľko záujemcov prijali a čo všetko sa od nich vyžadovalo a to nielen po technickej a umeleckej stránke, ale aj po názorovej a dôraz sa kládol aj na umelecké zázemie. U nás v rodine sa však umeniu nikto nevenoval a tak som nakoniec študoval technický smer. Ale nepracoval som v tejto oblasti ale v ekonómii. 12 rokov som robil manažéra prevažne v IT oblasti. V 35 rokoch som sa rozhodol venovať fotografii profesionálne, robiť niečo, čo ma baví a čo nemusí prinášať prioritne iba peniaze, aj keď je to príjemné si zarábať na život niečím, čo človeka baví. Dnes, vďaka mnohoročnej praxi v ekonómii, viem dobre predpokladať vývoj v zhodnocovaní práce v umení, keďže toto sa riadi podľa určitých pravidiel, ako nakoniec takmer každý biznis. Samozrejme, že by bolo plytké ostať iba pri peniazoch, aj keď tieto človeka môžu posunúť ďalej, minimálne čo sa týka kvalitného vybavenia, ktoré je drahé a zdrojov na ďalšie, väčšie projekty.  

Čo je teda pre Vás na fotografii najdôležitejšie?

Pre mňa je fotografia v prvom rade príležitosťou stretnúť sa s človekom. Je to prostriedok, ako sa stretnúť s ľuďmi, s ktorými by som sa nestretol, keby som nefotografoval. S mnohými modelmi, ktoré mi "stáli" pred objektívom mám priateľský vzťah doteraz a na fotografovaní sa mi páči práve komunikácia. Najlepší pocit je z fotografovania, pri ktorom vám človek niečo dá zo seba. Najviac sa to dá odhaliť pri portrétoch, aj keď toto nie je komerčná vec.

Mnohí Vvs pokladajú za fotografa aktu.

Áno, môže vzniknúť taký pocit, aj keď, ako som už spomínal, prioritnou vecou, ku ktorej sa stále rád vraciam, je portrét. Je to kvôli tomu, že som sa stál známejší vďaka fotografovaniu Zuzany Belohorcovej pre Playboy. Vtedy som to robil ako úplne neznámy človek. Známe sú aj dve knihy, ktoré som robil so športovcami a tanečníkmi, tam je ale akt vnímaný inak.

Áno, ja by som to po svojom nazval figurálnou fotografiou alebo figurálnym aktom. Máte tam dokonca "akty" tehotných žien, aj keď tieto sa už asi vôbec nedajú nazvať aktami v klasickom zmysle slova.

To je jedna téma, ktorú robím a ktorú by som chcel spracovať aj knižne, keďže téma rodenia života ako taká je vždy neuveriteľne zaujímavá a aktuálna. Takú fotografiu mám rád, lebo tá je jemnejšia. K samotnému fotografovaniu tehotných žien som sa dostal trochu kurióznym spôsobom.  Mal som jednu známu herečku, ktorú som pred časom fotografoval a navrhol som jej akt. Ona odmietla, že ani za svet, no o dva roky prišla sama - tehotná, že teraz s tým problém nemá, lebo jej to nepripadá také erotizujúce. Pri fotografovaní sa rozprávate a opäť poznávate človeka. Naraz zistíte, že tá žena úplne inak rozmýšľa, menia sa jej priority a po 9 mesiacoch tehotenstva, čo je v podstate krátky čas v živote človeka, sa diametrálne zmení život nielen tej ženy ale aj rodiny. Z dvoch ľudí sú naraz traja! Celá tá filozofia okolo toho je zaujímavejšia ako samotná fotografia. Tým, že je to hrozne krátke obdobie, zachytiť ten moment, keď tá žena je tehotná v rôznych štádiách a nakoniec po pôrode, keď príde aj s dieťaťom je fascinujúce. Čiže tam nejde o to, že by som chcel fotografovať nahé ženy, ide o tú tajomnosť radikálnej zmeny ľudského tela a aj tá nahota je v tomto momente najčistejšia.          

Na spomínaných figurálnych fotografiách športovcov a tanečníkov je vidieť zvláštny efekt odrazu pod nimi. Zvláštny druh podložky alebo efekt Photoshop-u?

Fotografiu sa snažím príliš neprikrášľovať a určite v týchto sériách nebolo nič pridané. Ide o špeciálnu podložku - matné plexisklo, na ktorej sa určitým spôsobom zachytával odraz postavy, alebo tieň zo zadného svetla. Zároveň slúžilo ako spodná odrazová plocha. Malo to aj veľmi prostý pragmatický dôvod, keďže plexisklo sa aj po zašpinení, na rozdiel od papiera, veľmi ľahko umýva a netrhá sa. Vo všeobecnosti sa snažím editovací program používať čo najmenej. Samozrejme, čistia sa tam veci, už len to, že je potrebné odstrániť stopy po prachu na senzore fotoaparátu vás núti použiť Photoshop. Nesnažím sa však meniť obsah obrazu, iba obraz prispôsobím kontrastom a farebnosťou alebo orezom, čo sú v podstate techniky, ktoré sa používali ešte za čias analógu v komore.

Na vašej stránke sú aj ďalšie projekty, o ktorých sa budeme ešte spolu zhovárať. Sú to umelci, gypsies, kvety a mimikry. Nebudem sa teda pýtať konkrétne na ne, ale na to, že keď pracujete na jednom projekte, či sa potrebujete sústrediť iba na neho, alebo na projektoch pracujete paralelne aj s odstupom času, aby ste na ne získali iný pohľad?

Ja robím vždy minimálne 3-4 projekty naraz. Aj z dôvodu, ktorý ste spomenul aj z praktických dôvodov. Žijeme v krajine, kde nejde všetko tak ako si to človek naplánuje a aj individuálne, keď si s niekým niečo dohodnete, nie stále to vyjde. Tak je praktické mať rezervu v tom, že robíte súčasne niečo, čo závisí iba od vás. Samotné fotografovanie častokrát trvá dlho, z niektorých fotení ani nevznikne fotografia a tak potrebujete priestor, fyzický aj časový. Niektoré projekty preto trvajú relatívne dlho a prakticky robiť iba jeden takýto projekt nie je možné.  

Ďakujem vám aj za našich čitateľov za rozhovor a teším sa na ďalšie diely vášho rozprávania o fotografii z vášho pohľadu a o vašich projektoch.  

Július Kotus

link na stránku fotografa: www.lubospirko.sk