Pred nedávnom som sa znovu stretol pri jednej príležitosti s menom fotografa Philippe Hasman. Nedalo mi na neho nemyslieť pretože tento chlapík je hoden pozornosti ľudí zastupujúcich fotografickú komunitu. Patrí medzi ľudí, ktorých fotografie sú notoricky známe, ale kto sa ukrýva za ich vznikom už také známe nie je. Písal som o ňom v užívateľskej sekcii, no zaslúži si vyššiu mediálnu platformu. Preto vznikol nápad na reedíciu pôvodného článku, ktorú teraz ponúkam.
Kompozičný rozbor
Keď som prvý krát narazil na túto fotografiu bola to láska na prvý pohľad. Fotografia u mňa jednoducho silno zarezonovala a ja som sa teda pokúsil zistiť, kde sa skrýva to tajomstvo úspechu. Najprv som si definoval jednoslovnú pocitovú analýzu NAPÄTIE, DYNAMIKA, STRACH, NÁDEJ. Sú to slová, ktoré ma napádajú pri pohľade na uvedenú fotografiu. Následne som skúsil nájsť príčinu vzniku týchto slov priamo vo fotografii.
Základ celého vizuálu je postavený na kompozícii tretín, kedy v priesečníku sa nachádzajú objekty (modelka - ĽDR a búrkové mraky - PHR) hrajúce hlavnú úlohu príbehu. Tým by som povedal, že autor jasne stanovil základné piliere a zabezpečil predpoklady prirodzeného vnímania umiestnením týchto stavebných pilierov do miest vyplývajúcich zo zlatého pomeru. Túto kompozíciu zároveň dopĺňa kompozícia lineárna. Lineárna kompozícia zručne dynamizuje celý príbeh fotografie a vytvára pocit blížiacého sa nebezpečenstva a zároveň usmerňuje zrak pri čítaní.
Ak si všimneme celkovú skladbu svetlých a tmavých oblastí zistíme, že svetlé tóny sa nachádzajú na šatách modelky a vôkol nej. Naopak tmavé tóny sú v pravej polovici, a v akejsi vinetácií, ktorá zároveň definuje svetlý priestor. Stojí za povšimnutie, že svetlý priestor nie je na ľavej strane kraja fotografie ukončený tmavými tónmi. Ako keby dával nádej, alebo možnosť modelke uniknúť zo situácie. Páči sa mi táto významová črta. Halsman aj keď ide na diváka zlovestne, predsa len necháva otvorené dvierka nádeji. Hutné použitie tmavých a svetlých tónov hovorí o využití princípu kontrastu, kedy sa voči sebe postavili dve kvalitatívne odlišné hodnoty a v tomto princípe by sme mohli povedať, že sa skrýva nepokoj pulzujúci von na diváka.
MRAKY. Horizontálne línie vytvárané tonálnym kontrastom svetlých a tmavých častí mrakov pôsobia ako chápadla, ktoré sa snažia zovrieť dievčinu vo svojich pazúroch.
1.) Oranžová čiara - línia vytváraná predĺžením osi tela hovorí o ďalšom mini príbehu – o snahe modelky uniknúť tomuto hroziacemu zlu. Tmavé búrkové mraky v nás určite tento pocit zla vytvárajú. Navyše prítomnosť prírodných oblúkovito-nepravidelných línií evokuje bohaté rytmy a špecifické emotívne naladenie.
2.) Žltá čiara - nemenej zaujímavá je línia klesajúceho skaliska v pozadí + predĺženie ramena ruky a ďalej lahodne pokračuje s líniou okraja vlny, respektíve pobrežia. Jednak vytvára pre oko úžasný sklz pri čítaní fotografie a k tomu náklon tejto línie ešte viac prispieva k celkovému pohybom nabitému obrazu. Dokonca to ešte vyzerá, že modelka ako keby ťahala za sebou svetlý pás závoja v podobe morskej hladiny.
3.) Biela čiara - aj keď som na začiatku hovoril o tretinovej kompozícii, línia tvorená horizontom nerozdeľuje fotografiu presne na tretiny(1/3 zem + 2/3 mraky). Určite je tu však posun horizontu k spodnému okraju fotografie. Väčší priestor síce dáva možnosť vyniknúť oblohe, ale zároveň by som povedal, že Halsman až taký význam oblohe pripisovať nechcel.
Aby vynikla ešte viac modelka, tak fotografia má okolo seba vyššie spomínanú vinetáciu, ktorá strháva pozornosť rovno na postavu. Vystrčená hlava nad horizontom je jasný signál o tom, že človek je aj napriek všetkému pánom živlov na Zemi. Ak by hlavu komponoval pod horizont, vynikla by naopak symbolika poddajnosti a ničotnosti. Škoda, že sa mi nepodarilo nájsť väčšiu verziu fotografie. Rád by som sa pozrel aj na výraz v tvári modelky, aj keď pochybujem, že na tak starej fotografii by som uvidel detailnejšie črty tváre.
Rok vzniku fotografie je totižto 1947!
Jeden kolega sa vyjadril na margo významu mojich slov o umiestnení hlavy nad horizontom dosť skepticky. Vznikla z toho zaujímavá diskusia a preto by som rád zdôraznil, že v tomto článku sa jedná o moju vlastnú interpretáciu. Americký básnik Robert Frost raz povedal kúzelné slová:
UMENIE JE NIEČO, ČO SA NEDÁ PRESNE DEFINOVAŤ. NO AJ NAPRIEK TOMU JE ZÁBAVNÉ SA O TO POKÚSIŤ. :)
Totožnosť fotografa odhalená
Čo bolo pre mňa dôležité bol fakt, že som začal pátrať po autorovi fotografie. Nakoniec vysvitlo, že to až taký neznámy fotograf nebude. Žasol som pri každej jeho ďalšej a ďalšej fotografii, ktorú som nachádzal. O koho fotografiách vlastne hovorím?
Philippe Halsman
(*1906 Riga Lotyšsko - † 1979 New York)
Život nezačal práve najšťastnejšie. Narodil sa v Rige, žil v Rakúsku. V roku 1928 bol obvinený z otcovraždy a odsúdený na 4 roky. Bolo to obdobie antisemitizmu a on sám aj zo židovskej rodiny pochádzal. V jeho prepustení sa angažoval aj samotný Albert Einstein, ktorý bol rodinný priateľ. O tejto udalosti bol natočený aj životopisný film Jump!. Po prepustení s podmienkou, že sa už nikdy nevráti do Rakúska odcestoval do Francúzska, kde prispieval do módnych časopisov ako Vogue. Neskôr získal americké vízum a tam odštartovala jeho hviezdna kariéra.
A tu už prichádza zaujímavá časť pre fotografov. Halsman je autorom jednej z najznámejších fotografií Einsteina. Toľko krát som ju videl a nikdy ma nenapadlo zistiť kto je vlastne autorom. Až takýmto spôsobom som sa to dozvedel. Konkrétne na tejto fotografií je zobrazený trúchliaci vedec, kedy pri fotení rozprával o svojej úlohe pri zostrojení atómovej bomby. Táto fotografia bola v roku 1966 použitá na poštovej známke USA. Podobne bola použitá aj na titulke časopisu TIME v roku 1999, kedy bol Albert Einstein vyhlásený osobnosťou storočia.
Philippe Halsman patril spolu s fotografom akým bol Helmut Newton medzi velikánov módnej fotografie. Módnu fotografiu predstavoval ako životný ideál. V živote tohto fotografa sa dostalo pred fotoaparát mnoho známych osobností ako britský režisér Alfred Hitchcock, herečky Audrey Hepburn a Marilyn Monroe, herec Marlon Brando, prezident John F. Kennedy, maliar Andy Warhol a mnohí ďalší. Zvlášť spomeniem pre mňa interesantného Salvadora Dalího. Títo dvaja umelci sa stretli v roku 1940 a začali spolu spolupracovať. Výsledkom sú veľmi zaujímavé fotografie, ktoré boli vydané v roku 1954 a ponúkajú 36 pohľadov na Daliho s typickými fúzikmi .
Teraz máme fantastickú možnosť vidieť akýsi backstage zo vzniku fotografie Dali Atomicus z roku 1948. Samozrejme to by nebol potrhlý, ale zároveň nápaditý Dalí, keby myšlienka fotografie nebola tiež trošku mimo reality. Fotografia odkazuje na Dalího obraz Leda Atomica, ktorý je vidieť hlavne na fotografiách vytvorených pri vzniku finálnej fotografie. Zároveň je na výslednej fotografii zobrazený vznášajúci sa Dalí ako maliar, tri lietajúce mačky, vedro vylievajúce vodu. Aj keď sa zdá scéna na prvý pohľad divná, v skutočnosti je postavená ako odraz Dalího myšlienok a predstáv o čudnom svete riadenom kvantovou mechanikou. V tej dobe táto teória silno rezonovala v povedomí ľudí jednak svojimi čudnými a pre mnohých nepochopiteľnými princípmi (Heisenberg) ako aj z praktickej demonštrácie možností, ktoré boli tak radikálne predvedené v Hirošime a Nagasaki.
Dalí Atomicus, 1948 finálna podoba.
Známa je aj spolupráca týchto dvoch pánov pri projekte In Voluptas Mors (Radosť zo smrti). Na fotografii je zobrazený Dalí a lebka, ktorá sa skladá zo siedmich ženských aktov.
In Voluptas Mors, finálna podoba, 1951.
Halsman je aj autorom myšlienky skákania pri portréte. A dokonca to má aj svoj vlastný názov – skokológia (jumpology). Nechal skákať vyše sto celebrít tej doby. Túto techniku pri portréte vídame často aj v súčasnosti. Mal za to, že pri skákaní človek odhalí svoje pravé vnútorné pocity a prirodzenosť. Ako vieme z aféry Watergate u tohto pána to moc nefungovalo :). Na fotografii Richard Nixon, americký prezident.
Philippe Halsman, autoportrét.
Pridaj komentár
