Známy americký fotograf, ktorý zanechal svoj výrazný odtlačok na fotografii 20. storočia. Či už sú to jeho pôsobivé portréty, alebo abstraktné zátišia.
Arnold Abner Newman sa narodil 3. marca roku 1918 v New Yorku ako druhý z troch synov výrobcu odevov. Keď mal Arnold dva roky, firma jeho otca skrachovala a rodina sa presťahovala do Atlantic City, kde sa jeho otec venoval predaju tovaru a správe niekoľkých malých hotelov. Počas veľkej hospodárskej krízy žili aj na Miami Beach, kde Arnoldov otec spravoval niekoľko rezortov.
Po tom, ako Arnold Newman dokončil v roku 1936 strednú školu v Miami Beach, rozhodol sa ísť študovať maľbu na University of Miami. Po dvoch rokoch ale nebol ďalej schopný platiť školné a tak sa rozhodol, že pôjde za svojím čoraz viac narastajúcim záujmom o fotografiu. Zbalil si veci a presťahoval do Philadephie. Začal pracovať pre fotografické štúdio zaoberajúce sa fotografovaním portrétov. Zatiaľ čo vychrlil stovky 49-centových portrétov, uvedomil si, aká je dôležitá komunikácia s ľuďmi pred jeho objektívom. V Philadelphii sa zoznámil s viacerými študentami vtedajšej Philadelphia Museum School of Industrial Arts, kde vyučoval aj Alexey Brodovitch - inšpiratívny a vplyvný vedúci umeleckej sekcie módneho magazínu Harper’s Bazar. Experimentálny prístup, ktorý sa snažil Brodovitch vtedy pretlačiť do hláv svojich študentov sa dostal až k mladému Newmanovi a jeho fotografie sa už čoskoro začali vyznačovať sklonom ku grafickej jednoduchosti.
Mimo práce začal Newman vytvárač sociálne-dokumentárne fotografie v štýle Walkera Evansa alebo Dorothey Lange, či viac kreatívne grafické abstraktné pohľady na steny domov, verandy, či schodištia.
V roku 1942 sa vrátil na Floridu a staral sa o portrétny atelér vo West Palm Beach. Tri roky na to si otvoril vlastný ateliér - Newman Portrait Studio v Miami Beach, ktorý fungoval počas druhej svetovej vojny. V tomto období často cestoval do New Yorku a mal tu aj svoju prvú výstavu na Manhattane. Spoznal tu Alfred Stieglitza, Beaumonta Newhalla a Ansela Adamsa - v tých časoch najvplyvnejších umeleckých fotografov, ktorí ho podporili v jeho práci.
V roku 1941 začal vytvárať sériu koláží, v ktorých za pomoci jeho vystrihnutých fotografií a ich následnému skladaniu do rôznych tvarov docielil najrôznejšie kubistické efekty. K tejto technike sa vrátil neskôr v 60.-tych rokoch, pri fotografovaní Andyho Warhola, či spisovateľa Henryho Millera.
V tom istom roku nasnímal aj svoje prvé úspešné “environmentálne” portréty. Nie, nešlo o fotografie, ktoré by mali niečo so životným prostredím, v tomto prípade išlo o to, že sa nesnažil zachytávať iba portrétovaného, ale aj jeho prostredie a tým samotný portrét dotvoriť, dorozprávať príbeh. Fotografoval vážne portréty umelcov, medzi inými napríklad Pieta Mondriana. Väčšina portrétov či už s dielami umelcov, alebo v prostredí, v ktorom pracovali, žili, ktoré ich dotváralo - preto “environmentálne” portréty.
Newman tomuto smeru ostal verný až do konca svojej kariéry, samozrejme ale s určitými výnimkami - napríklad jeho fotografia Pabla Picassa z roku 1954.
V roku 1946 sa presťahoval do New Yorku a otvoril si tam nový ateliér. V tomto čase už Alexey Brodovitch dobre vedel o kariére mladého Newmana a tak mu ponúkol prácu pre Harper’s Bazar. Jednou úlohou bolo nafotiť známeho pianistu Igora Stravinskeho. Harper’s Bazar túto fotografiu odmietol, no onedlho sa za ňou išli roztrhať magazíny ako Life, Look alebo Holiday. A kariéra sa hýbala tým správnym smerom. Len v roku 1947 boli na titulkách magazínu Life vytlačené až štyri Newmanove fotografie a v 50.-tych rokoch ho magazíny pravidelne vysielali fotografovať portréty do Európy, Ázie či Afriky.
Napriek mnohým zákazkám pre magazín Life sa nikdy nestal člelom ich tak ospevovaného fotografického štábu a radšej ostal na voľnej nohe. To sa nezmenilo ani po roku 1949, kedy si za manželku zobral Augustu Rubenstein, ani po narodení jeho dvoch synov.
V roku 1953 sa uskutočnila jeho druhá výstava, tentokrát v Chicagu. Na konci 50.-tych rokov boli jeho fotografie prenikali hlavne do reklamy tak často a tak jednoducho až bol zvolený magazínom Popular Photography za jedného z TOP 10 fotografov sveta.
Napriek popularite v rokoch 50.-tych, v novom desaťročí už Newmanov prístup a dôraz na prostredie fotografovaného nebolo to pravé orechové, keďže na scénu prišli rôzne sureálne založené štýly. To čo kedysi vyzeralo tak originálne a sviežo kritikom zrazu prišlo príliš jednoduché, jeho dôraz na úspešných ľudí v týchto antikultúrnych rokoch príliš lichotivý a jeho dokonalá práca bola príliš nudná a príliš “dobrá”.
Našťastie ale zvýšený dopyt po fotografiách na umeleckom trhu behom 70.-tych rokov priniesol Newmanove fotografie novej generácii. V roku 1979 bol Newman požiadaný národnou galériou v Londýne, aby vytvoril sériu portrétov hlavných britských predstaviteľov kultúry a inteligencie. Táto séria, ktorá sa objavila ako na výstave, tak v knihe nazvanej “Významní briti” vyvolala veľký rozruch, pretože to vyzeralo tak, že žiadny britský fotograf nebol dostatočne schopný sa na túto úlohu podujať. V roku 1992 sa rozhodla americká národná galéria vytvoriť obdobnú sériu s názvom “Američania Arnolda Newmana”, pričom išlo o výber jeho fotografií za 50 rokov jeho kariéry.
Arnold Newman ostal charakteristicky uštipačný ohľadom toho, čo sa začalo vnímať ako umelecká fotografia. “Tí, ktorí sa nazývajú umeleckými fotografmi sú pompézni arogantní egoisti.” povedal pre Detroit News v roku 1993.
Arnold Newman nafotografoval toľko prominentných a úspešných ľudí, že sa až mohlo zdať, že na svete nie je verejne známa osobnosť, ktorá by nebola pred jeho objektívom. Avšak zdanie klame, Newman sa štítil fotografovania hercov, herečiek, rockových hviezd a každého, koho považoval za “slávneho preto, že je slávny”. “Nenávidím myšlienku bytia celebritou” povedal.
“Portrét je istou formou biografie. Jeho zmyslom je informovať - teraz - a zaznamenať - pre budúcnosť.” Týmto nám pripomína, že portrét je proste záznamom jedného momentu v živote, histórie zapísanej na veky - momentu, ktorý je zmrazený akoby v ľadovci a čakajúci na to aby bol odkrytý antropológmi v budúcnosti. Keď ale začneme ryť hlbšie, aby sme odkryli komplexne informácie ukryté v jeho fotografiách, jeho fráza “zaznamenať pre históriu” sa stáva ešte symbolickejšou. Jeho fotografie často obsahujú niečo, čo nám umožňuje pochopiť osobnosť portrétovaného človeka. Newmanove portréty zachytávajú vždy špecifickú históriu a interpretujú osobnosti na fotografiách. Newman tieto fakty spájal do obrazového vyjadrenia, ktoré najlepšie reprezentovalo jeho intuitívne pochopenie osoby, ktorú fotografoval. Vytvára vizuálne napätie medzi momentom a psychologickou prítomnosťou. V tomto napätí - medzi tým, čo môžeme vidieť okamžite a nekonečnosťou, ktorá vytvára naše vnútorné bytie - to je to, čo privádza jeho fotografie k životu. Nie sú dokumentami udalostí, ale fotografiami vytvorenými za pomoci hrubých ťahov štetca. Vysvetľujú niečo tak nepoňateľné ako je osobnosť, pričom využívajú všetky dostupné nástroje aby odkryli vzťah medzi jeho objektami a ich meniacim sa svetom.
Práca pre magazíny mu dovolila precestovať svet - či už osobne alebo výstavy jeho fotografií, vyhral množstvo cien, medzi inými aj celoživotnú od americkej spoločnosti novinárskych fotografov. V roku 1977 bol o ňom natočený dokumentárny film The Image Makers - The Environment of Arnold Newman.
Arnold Newman zomrel 6. júna 2006 v New Yorku.
Zdroje:
http://www.masters-of-photography.com/N/newman/newman_articles4.html
http://www.pdngallery.com/global/en/professional/features/legendsV6Q5/newman.jhtml
http://www.nytimes.com/2006/06/07/arts/07newman.html?pagewanted=all
http://www.masters-of-photography.com/N/newman/newman_articles1.html
Pridaj komentár
