Zrkadlovka alebo CSC, včul buď múdry

Digitálny fotofejtón (2)

Úvod článku – keď som ešte nemal CSC

Keď som sa pred troma rokmi vrátil po dlhšom čase k fotografovaniu, niektoré veci ma zľahka prekvapili. (Niečo o tom v mojom fotofejtóne.) Všetko som ale pomerne rýchlo a bez veľkej ujmy vstrebal. Tým som sa pokladal za kompatibilného s fotografickým svetom a pokojne som si fotil. Prirodzeným výberom som sa dopracoval k zrkadlovkám, jednej full frame a jednej APS-C a všetko fungovalo. Registroval som neustále marketingové nájazdy iných systémov, ale moja imunita bola dostatočná.

Zarobil som si ale na problém tým, že som horolezec. Do hôr chodím s mojimi spolulezcami, čo znamená, že to nie sú fotografické výlety, kde je čas na vybalenie aparatúry, nájdenie vhodného miesta s dobrým výhľadom a na inštaláciu ND filtrov. Každé fotenie zdržuje manšaft, ktorý síce ocení fotky po výprave, ale nemá pochopenie počas akcie.

Keď som chcel dokumentovať naše výpravy, musel som zabojovať s dvoma vecami.

Prvá vec – váha. Zrkadlovka nie je „peříčko“. Pri lezení je každý gram naviac značný handicap a tak full frame nemal šancu. Ale APS-C-čko odvádzalo slušnú a spoľahlivú robotu, ale kilo a pol naviac bolo cítiť.

Druhá vec – rýchlosť. Zvyčajne je pár sekúnd na vytiahnutie fotaparátu, urobenie záberu a založenie späť do batohu. Tak toto zrkadlovka zvláda excelentne, hlavne keď je z vyššej série. Bez toho, aby som oko odtrhol od hladáčika, ovládačmi v zlomku sekundy nastavím všetko. (Lebo taký režim, že AUTO, to nechávame na majiteľov smartfónov.) A ešte treba batoh, ktorý ma otvor na fotoaparát naboku, aby sa dal vytiahnuť bez zloženia batohu z pliec.

Lenže roky pribúdajú, kondícia javí negatívny trend a pod batohom fučím čoraz viac. Niečo by s tým bolo treba urobiť. A tak som začal pozornejšie registrovať, že z fotografických médií na mňa čoraz viac doliezali články typu – „zabudnite na zrkadlovky“, systém, čo posiela DSLR do dôchodku“, profesionálna CSC kamera“. Dokonca moje oči pritiahlo aj video, kde bol týpek, ktorý mal pravú ruku asi o 30 centimetrov dlhšiu, lebo vraj používa ťažkú zrkadlovku. Marketingovým blábolom neverím, ale ruky by som si rád zachoval v rovnakej dĺžke a keď som čítal aj výpovede renomovaných fotografov, ktorí údajne úplne prešli na CSC, začal som robiť prieskum trhu. Stanovil som ale jasné kritéria.

Váha

Tento vrah zrkadlovky musí vážiť aj s objektívom tak polovicu z môjho APS-C-čka, ináč to nestojí za ten čas a peniaze.

Hľadáčik

Dnešní fotografi so smartfónmi a iPadmi to možno nepochopia, ale s narovnanými rukami sa dá robiť veľa vecí, ale nie poriadne fotiť. Navyše na prudkom horskom slnku a snehu je displej na dve veci, pretože nič na ňom nevidno. A dotykový displej milujete len dovtedy, kým nemáte rukavice.

Ovládanie

Všetky podstatné funkcie musia byť na programovateľných funkčných tlačítkach a točítkach, lebo meniť základné parametre cez menu na displeji je nekonečný príbeh a možno sa to dá pri fotení architektúry, ale nie keď váš spolulezec melie z posledného v previslej stene.

Odolnosť

V horách sa zíde, ak prístroj prežije nejaký ten dážď a občas aj neplánovaný úder.

Kvalita záberu

To som asi mal napísať na prvé miesto. Kupovať si nový foťák, ktorý fotí horšie ako ten súčasný, nie je dobrá stratégia.

Kritéria boli jasné a keď som videl tie plné regály vo fotopredajňach, vyzeralo to na celkom triviálnu úlohu. Nebola. Už výber veľkosti snímača odstráni väčšinu kandidátov. Samozrejme čím väčší snímač, tým lepšie a bezzrkadlovky sú dnes aj s full frame a s APS-C snímačmi, čo na prvý pohľad vyvolá predčasné nadšenie. Pravdou je, že telá takých foťákov sú skutočne menšie a ľahšie ako zrkadlovky, pretože nemajú zrkadlo. Akurát fyzika nepustí a dobrý objektív a hlavne zoom na takéto CSC-ka sú skoro rovnako veľké a ťažké ako na zrkadlovky. A na polovicu váhy APS-C-čka sa nedostanete.

So zraneným fotosrdcom a podozrením som musel znížiť nárok na veľkosť snímača. Tu zostala už len jedna možnosť. Senzor s veľkosťou 4/3, menej sa už nedá, to môžem rovno fotiť s telefónom. A s týmto snímačom prakticky nie je čo vyberať. Mohutná marketingová kampaň a široká ponuka vás dovedie k Olympusu.

V portfóliu sú dva modely, ktoré oslovia. OM-D M1 aOM-D M5 Mark II. M1 je podľa výrobcu profesionálny systém, M5 poloprofesionálny. (Neviem, čo znamená CSC profesionálny systém. Stále som si myslel, že profesionálne systémy používajú chlapíci, čo sa tým živia a musia mať to najlepšie. Bol som na nespočetných akciách, dôležitých aj veľmi dôležitých, kde sa pohybovalo a fotilo veľa profesionálov, ale nikdy som im v rukách nevidel iný fotoaparát ako zrkadlovku. Možno sú iní profesionáli a iné akcie, ktoré ešte nepoznám.) Inovovaná M5-ka vo verzii Mark II je funkčne takmer totožná s M1, má novší softvér, výkonnejšiu stabilizáciu a ešte je aj ľahšia. (A získala cenu EISA za najlepší poloprofesionálny CSC fotoaparát 2015/2016.) Takže rýchlo do predajne po M5 a za necelých 2000 Euro je fotoaparát doma. Presne za toľko, ako najvyššia poloprofesionálna APS-C zrkadlovka s odpovedajúcim objektívom.

Jadro článku – keď už mám CSC

Teraz môže nastať hodina pravdy.

Prvý dojem môže byť. Foťák je ľahký a ešte aj pekný, poctivo prevedený, retro dizajn, funkčné tlačidlá a točítka na svojom mieste. Bingo. Prvý pokus o fotky a ajhľa prekvapenie. M5-ka ( na rozdiel od M1) nemá bočný grip a keď chcem pri fotení používať točítka a ešte aj vytiahnem zoom, taký malý foťák neudržím. Našťastie existuje externý grip, tak poďme znova do predajne. 150 Euro a grip je môj. Teraz je to už dobré, akurát s externým gripom je M5-ka ťažšia ako M1 a rovnako drahá. Takže prvá rada – ak OM-D, kupujte rovno M1, pre seriózne fotenie M5 nemá žiadne výhody.

Prelúskanie návodu chvíľu trvá, 160 strán dá zabrať. CSC foťák dokáže veľa vecí, väčšina vymožeností však slúži na úpravu JPG fotiek priamo vo fotoaparáte. Možno sa mýlim, ale kto dá také peniaze za foťák asi fotí do RAW-u a krivky upravuje vo Photoshope a nie na 3 palcovom displeji na fotoaparáte. Na druhej strane JPG funkcie nie sú povinné a software nezavadzia. Dnes je to asi trend a konkurečná nutnosť a aj v mojom smartfóne je 80% vecí, ktoré nepotrebujem. Blbé je, že som za nich zaplatil.

Nastavenie aparátu na môj obraz chvíľu trvá. Na funkčné tlačítka a točítka neviem dostať, to čo by som chcel, aj keď obraciam návod na všetky strany. Vzdávam to. Som zvyknutý na moje zrkadlovky a ideálne by bolo mať všetky druhy foťákov od toho istého výrobcu. Z nejakého dôvodu však slušní výrobcovia zrkadloviek nevyrábajú slušné CSC. (Jedine Sony nie je v klube.)

A poďme fotiť.

Na elektronický hľadáčik (EVF) si treba zvyknúť. Oproti zrkadlovke môžem vidieť v hľadáčiku kopec údajov (napr. histogram), ale keď nastavím aj ten najteplejší tón obrazu ako sa dá, svet cez EFV stále vyzerá ako osvetlený neónkami. Fotenie rýchlych pohybov tiež nie je ideálne, pozitívne je, že práve urobenú fotku si môžem pozrieť priamo v hľadáčiku. Dobre, keď spočítam výhody a nevýhody sme možno v neutrále. Klasik by povedal – EVF uspokojí, ale nenadchne.

Fotenie veľmi dobre. Prístroj ostrí rýchlo, uzávierka má príjemný zvuk, všetko funguje. Zvlášť dobrá je stabilizácia. Foťák stabilizuje snímač, nie objektív a s menším snímačom to asi ide ľahšie. Prispieva určite aj to, že prístroj váži menej.

Nasnímané fotky vložím do počítača a tu už malý snímač stráca svoje výhody. Snímač 4/3 je plochou štyrikrát menší ako full frame a o trocha väčší ako polovica APS-C. To sa nedá oklamať. Zabudnite na veľké fotky s množstvom detailov a tiež zabudnite na dramatické výrezy. Už pri fotení treba myslieť na maximálne využitie plochy a aj keď sa to podarí, z fotky billboard nebude. Naše fotky na billboardy a veľké výstavy síce nikto nechce, ale ten pocit je skvelý, že keby náhodou niekto chcel, som pripravený. Nie však s týmto snímačom. Nekúpil som ho ale na to, aby som súťažil vo World Press Photo, ale ako kompromis do hôr, takže asi je to tak, ako má byť.

Ešte vyskúšajme tie hory. S partiou sme vyrazili do jesenných Dolomitov a ja som prvý krát nemal v batohu ťažkú zrkadlovku, ale o polovicu ľahší CSC. Pozitívne. Fotenie prebehlo dobre, prístroj prežil aj nejaké údery o dolomitské skaly. Dokonca som fotoaparát nemusel mať celý čas v batohu, okrem extrémnych miest sa dal pomocou klipu (Capture Camer Clip – dostať aj e-Photo shope) uniesť aj na popruhu batohu, takže bol naozaj vždy v pohotovosti. Lepšie povedané bol v pohotovosti, keď fungovala batéria, pretože tá veľa nevydrží. Ešteže som mal dve, s tým sa dajú tri, štyri dni prežiť. So zrkadlovkou som zvyčajne utiahol aj týždenný výlet s jednou batériou. A s CSC treba fotiť viac, odpad je väčší, ako pri zrkadlovke.

Výprava dopadla dobre a keď som potom rozoslal fotky spolulezcom, nikto nezistil rozdiel oproti minuloročným fotkám zo zrkadlovky. Iba ja, keďže mám 27 palcový EIZO monitor s vysokým rozlíšením. To som si ale nechal ako svoje tajomstvo, za ľahší batoh to stojí. Všetci sme spokojní.

Záver článku – včul už som múdry

Záver, aspoň pre mňa, je jednoznačný. Kde sa dá, stále nosím zrkadlovky, najlepšie full frame. Tam mám istotu, že som urobil všetko pre čo najlepší výsledok. Kde sa nedá, beriem APS-C a kde sa úplne nedá beriem CSC, ale našťastie viem, aké to znamená obmedzenie.

CSC určite majú veľkú budúcnosť, výrobcovia ich natlačia elektronikou, ktorá prekryje ich nedostatky. Len aby to nedopadlo ako s mobilnými telefónmi. Dlhé roky sme bojovali, aby boli čo najmenšie. Keď konečne boli presne do dlane, prišiel Steve Jobs a všetkých nás presvedčil, že telefón má mať aj kopec iných funkcií a musí tak mať veľký displej. Dnes sú smartfóny čoraz väčšie a keď sa pýtam môjho tínedžerského syna, ako s tou veľkou plackou telefonuje, povedal mi, že on už vlastne ani s telefónom netelefonuje, všetko vybaví cez iné funkcie. Aby sme raz nemali fotoaparáty, ktoré budú mať tisíce funkcií, len fotiť sa snimi nebude dať.