Edo, povedz nám, kde sú korene tvojho fotografovania?
Tie ležia ďaleko v minulosti. 😊 Ale nie, ešte až tak starý nie som. Vyrastal som v prostredí, ktoré bolo pretkané obrazom. Môj otec bol režisérom a zároveň aj veľa fotil. Moju mladosť tak sprevádzali ako film tak aj fotografia, dokonca aj grafika. K filmu som si však nikdy špeciálny vzťah nenašiel, napriek tomu, že počas základnej i strednej školy som chodil na filmový krúžok. Mojou cestou boli statické obrázky, ktoré dokázali zmraziť okamih. Na fotke sa mi páčilo aj to, že je to sólo projekt. Pri filme do tvorby vstupuje veľa ľudí, veľa faktorov, ktoré majú vplyv na výsledok. Vo fotke si všetko urobím podľa seba a som za to aj zodpovedný. Nemôžem sa vyhovárať, že to pokazil niekto iný, že bol zlý scenár, že bola zlá kamera alebo osvetľovač… No a samozrejme, s koncentrovanou zodpovednosťou prichádza aj o to väčšia radosť, keď sa fotka vydarí, a keď má úspech. Samozrejme pod tlakom marketingu, v ktorom už fotky pravdepodobne pre presýtenosť už nemajú taký účinok, sa video stáva čoraz dôležitejším nástrojom pre firmy. Krátke videá na sociálnych sieťach hrajú teraz prím. Mnoho fotografov teda začína točiť video, aby ponúkli klientovi komplet službu, alebo aby klienta nestratili.
Foto: Eduard Genserek
Čím si začínal? Čo bolo tvojou prvou témou? Prešiel si tak ako väčšina fotografov od krajiny, prípadne architektúry až k ľuďom?
Ak je toto bežný postup, tak u mňa to neplatilo. Mňa od začiatku zaujímali ľudia. Fotografoval som reportáže, dokument, ale aj portrét. Keď ma už novinárska fotka tak trochu unavila, postupne som prešiel ku kľudnejším témam, k tomu, čo robím teraz. Fotografujem mestá, krajinu, prírodu a výsledkom mojej tvorby sú knihy. Určite sa ale nevzdávam cestovania. To som iba trochu utlmil počas pandémie a tiež pre projekty, ktorým som sa začal naplno venovať – knihám o Slovensku. Samotné cestovanie má ale pre mňa veľmi veľký význam. Nielen po Slovensku, ale posledné roky hlavne po Afrike. To boli sny, ktoré majú počiatok v listovaní časopisov a knihách už od detstva. Fascinovali ma cestovateľské reportáže, ktoré vzbudzovali vo mne túžbu spoznávať tento kontinent. Pri prvej ceste do Afriky som zistil, ako sa vysnený kontinent v realite líšil od mojich snov. Ale to je dôsledok globálnych zmien, ktoré sám vidím za posledných desať rokov mojich ciest po Afrike. Samotná Afrika sa veľmi zmenila a viditeľne cítiť túto zmenu na ich kultúre. Viacmenej cestovný ruch im pomáha prežiť, ale bohužiaľ zároveň potláča ich tradičnú kultúru. To je aj jeden z dôvodov, prečo ma priťahuje mapovať tieto jedinečné a zanikajúce kultúry.
Foto: Eduard Genserek
Dodnes si živo pamätám tvoje fotografie z Afriky, ktoré vyhrali v novinárskej súťaži Slovak Press Photo. Fotografie ľudí. Dramatické i poetické portréty v čiernobielom prevedení. Chlapov so samopalmi v rukách, smutné detské tváre, dokonca aj divé africké zvieratá v čiernobielom prevedení. A potom prišli farby. 😊 Podľa čoho si sa rozhodoval, ako budeš tieto fotky interpretovať?
Je to o pocite, ale mal som takéto čiernobiele obdobie a v čiernobielom prevedení som fotografie posielal aj do súťaží Slovak Press Photo a Czech Press Photo. Časom som ale vyhodnotil, že farby majú vyššiu výpovednú hodnotu a na dokument sa mi hodia viac. Hlavne pri portrétoch, ktoré som fotil pri rieke OMO v Etiópii farba zreteľne zvýrazňovala ich zdobenie a súžitie s prírodou. To mi začalo na čiernobielej fotke zanikať. Čiernobiela je omnoho subjektívnejšia a ja som chcel ukázať realitu. A tá bola veľmi farebná a pestrá a škoda ju bolo zakrývať odstránením farieb. Odvtedy sa držím farieb, ak nerátam čiernobielu knihu o Banskej Bystrici. Nič to ale nemení na tom, že mám strašne rád čiernobielu fotografiu. 😊
Foto: Eduard Genserek
Niektoré portréty z Afriky máš na čiernom pozadí. Mal si tam svoje pozadie alebo ako si ich fotil?
Samozrejme som mal so sebou svoje pozadie. 😊 Nie som zástancom pri takýchto fotografiách extrémnej retuše, kde výmena pozadia určite patrí. V rámci projektu mapovania tradičných kultúr a kmeňov v údolí rieky OMO v Etiópii som na jednej z ciest realizoval portréty, kde som chcel zvýrazniť tradičné zdobenie miestnych obyvateľov. Mal som už viac sérií portrétov zasadených v prírode a ich prirodzenom prostredí, preto som hľadal možnosti, ako zvýrazniť ich využívanie prírodných zdrojov na tradičné rituálne zdobenia. Čierne pozadie to extrémne zvýraznilo a ukázalo krásu týchto ľudí v súžití s prírodou. Postavil som si tam taký prírodný ateliér, kde ma asi mali za blázna a náramne sa na mne bavili. Myslím si ale, že pôvodný zámer sa podaril. Táto séria bude mať určite svoje miesto v pripravovanej knihe o týchto afrických kultúrach.
Foto: Eduard Genserek
Výsledok tvojich ciest po africkom kontinente by sa mal premietnuť aj do nejakej knižnej podoby?
Áno. Okrem knihy tento rok pripravujeme spolu s fotografom a kamarátom Tomášom Hulíkom veľkú fotografickú výstavu z našich ciest po Afrike. Koncom roka chceme predstaviť divokú prírodu a tradičné kultúry Afriky v Bratislave. Určite sa je na čo tešiť.
Silnou sériou, ktoré bola tiež ocenená, sú kŕmiči hyen v Etiópii. Ako si sa dostal k tejto téme? Ako také kŕmenie hyen prebieha?
Bol to veľmi silný a fascinujúci zážitok. Takto sa dotknúť divokej prírody sa nie vždy podarí. Mesto Harar
na východe Etiópie je obkolesené divočinou. Hyeny túlajúce sa po nociach boli stabilnými návštevníkmi mesta, čím ohrozovali a útočili na miestnych obyvateľov. Preto sa rozhodli, že ich začnú kŕmiť. Sú dve rodiny, ktoré si mesto vybralo na kŕmenie hyen. Táto práca sa dedí z pokolenia na pokolenie a ostáva v rodine. Nie vždy má človek šťastie zachytiť takéto niečo na prvýkrát. Stále sú to divoké a nevyspytateľné zvieratá. Boja sa rovnako ako človek. Mne sa to podarilo na tretí raz.
Foto: Eduard Genserek
Na internete naďabí človek aj na tvoje street alebo pouličné fotky. Čo ty a streetka?
Môžem povedať, že je to taký môj každodenný život. Je to vlastne realita, ktorá ma stretáva na každom kroku. Keď človek sleduje svoj každodenný život okolo seba, ulicu, mesto, život, môže vzniknúť pravdivá správa o tomto svete. Nemám rád inscenované pouličné fotografie. Skôr sledovanie a zachytenie reality. To je podľa mňa tá pravá streetka.
Teraz sa venuješ tvorbe autorských kníh. Na čom momentálne pracujete?
Robím na viacerých projektoch, z ktorých by mali vzniknúť knihy do edície, ktorú sme začali. Aj keď v dnešnej digitálnej dobe sa môže zdať pre niekoho kniha ako prežitok, pre mňa ako fotografa je to stále tá najlepšia prezentácia. Preto pracujeme na edícii exkluzívnych fotografických kníh, ktorými sa snažíme prezentovať tie najkrajšie prírodné a kultúrne klenoty Slovenska. Aktuálne fotím drevené kostolíky na severovýchode Slovenska. Žasnem nad tým, čo dokázal človek vytvoriť z dreva pomocou jednoduchých nástrojov a ako dlho tieto stavby vydržali. Po aktuálne vydanej knihe Slovensko pripravujem trošku netradičnú knihu o hradoch a zámkoch Slovenska. Taktiež ma potešila kniha Banská Bystrica, ktorú sa mi podarilo stihnúť ešte pred koncom minulého roka. Spolupracujem aj s fotografom Jurajom Vohnoutom, ktorý teraz fotografuje knihu Tatry.
Foto: Eduard Genserek
Knihu Slovensko naši čitatelia poznajú. Písal som o nej v samostatnom článku. Keď hovoríš o edícii alebo sérii, čím sa vyznačuje?
Majú to byť knihy, ktoré majú spoločný šat – dizajn aj kvalitu fotografií. Majú popisy v troch svetových jazykoch a chceli by sme, aby boli naozaj reprezentatívne, aby si ich ľudia radi pozreli, aby ich radi napríklad aj darovali. Tým by sme chceli u nás vo vydavateľstve prispieť k podpore cestovného ruchu a prezentácii krás Slovenska nielen u nás, ale hlavne v zahraničí. Určite chceme, aby všetky naše knihy boli na FSC certifikovaných materiáloch. (FSC certifikácia je celosvetovo uznávaný systém na posúdenie hospodárenia v lesoch a zároveň nástroj na sledovanie pôvodu dreva – od ťažby, cez spracovanie až po konečný výrobok.) A tiež majú a budú mať certifikát Climate Partner, ktorý potvrdzuje, že vydanie knihy nezanechalo uhlíkovú stopu. To sa samozrejme fyzicky nedá, ale platba za certifikácie je transparentne použitá na znižovanie dôsledkov uhlíkovej stopy. U nás to žiaľ nie je bežná záležitosť, ale v zahraničí áno. Je to pomerne náročný spôsob vydávania kníh a z krátkodobého hľadiska aj nerentabilný. Aj preto nerobíme jednu knihu ale sériu. Musí to byť dlhodobý projekt a musí byť dobre prepočítaný. Vydanie knihy sa dnes totiž počíta v desiatkach tisícoch eur. Je to ťažšia cesta, ale na prírode nám záleží. Rýchle a lacné riešenia s rýchlym ziskom vedú k jej poškodzovaniu, to už všetci vieme.
Tvoju fotografickú tvorbu dopĺňajú aj zábery z dronu. Lietaš legálne, alebo iba ako hobby?
Áno, je to pre mňa iný druh pohľadu na krásu okolo nás. Snažím sa svoju tvorbu okrem pozemskej klasiky s technikou Nikon obohatiť aj o tieto pre mňa nebeské zábery. Je to úžasná kombinácia, keď pohľad zdola posuniem do výšin. Ako pri klasickej krajinkárskej fotografií aj tu je dôležité svetlo. Preto najradšej lietam pri východe alebo západe slnka. Mám oficiálnu licenciu na lietanie s UAV, samozrejmosťou je dnes aj poistenie.
Foto: Eduard Genserek
Čo z nášho Slovenska naozaj schuti vyfotíš? Máš nejaké obľúbené miesto, pamiatku alebo lokáciu?
Mám vzťah k severným a severovýchodným častiam nášho Slovenska. Od Oravy, Liptova cez Spiš až po Horný Zemplín. Myslím si ale, že aj Gemer má svoje čaro. V podstate celá naša krajina má veľa miest, ktoré dokážu očariť nielen fotografa.
Foto: Eduard Genserek
A čo sa ti pre zmenu najlepšie fotilo v Afrike? Je mi jasné, že ju nemáš tak precestovanú ako naše maličké Slovensko, ale aj tak, čo bolo tvojím foto favoritom tam?
V Afrike to boli jednoznačne ľudia. Hlavne v Etiópii, kde je vyše 90 etník. Nemôžem povedať, že sa mi nepáčila príroda, ale pozorovať a poznávať tieto rôzne kultúry ma fascinuje. Nechcem, aby to vyznelo, že to vnímam ako ľudské safari. Práve naopak, je mi ľúto, že aj takýto turizmus má neblahý vplyv na pôvodné kultúry. Či chceme alebo nie, neporušenosť kultúry sa vytráca a to vidno nielen na modernom oblečení, ktoré tam preniká, ale sa podpisuje na celom spôsobe života tamojších obyvateľov. A to je na tom veľmi smutné, ale zároveň nikomu nemôžeme zazlievať, že chce žiť ako my. Ono to asi nakoniec takto dopadne, aj Afrika sa bude unifikovať ako zvyšok sveta, ale v niektorých oblastiach to potrvá ešte generácie. Smutno smiešne ale vyzerá, keď vidíte, aké bohatstvo v obliekaní a ozdobách majú, a pritom si aj tak najradšej oblečú vyťahané staré tričko Adidas alebo lesklé hodinky. Celkovo sa v posledných rokoch stalo z Afriky také WILDLIFE PORNO.
Čo ty a technika? Akými fotoaparátmi teraz fotografuješ?
Na cesty s obľubou používam ultrazoom NIKKOR Z 24 – 200 mm, na portréty potom samozrejme pevné ohniská 85 mm a ešte radšej 50 mm. Mám rád, keď v portréte zachytím aj kus okolia. Pre reportážne potreby mám svetelné zoom objektívy. Myslím si, že na architektúru a interiér je objektív NIKKOR Z 14-24 mm f/2.8 zatiaľ neprekonaným vrcholom vo svojej triede. Z fotoaparátov najradšej používam vlajkový model Nikon Z9, ako záložné telo potom Nikon Z7 II. Priznám sa, že keď Nikon oproti konkurencii trochu meškal s predstavením mirrorless fotoaparátov, koketoval som na chvíľu s malými mirrorless fotoaparátmi od konkurencie s menším senzorom. No bol to omyl. Pochopil som, že na dennodennú prácu potrebujem veľký senzor vo väčšom tele, ktoré sa lepšie drží a s objektívom, ktorý vykreslí perfektne celý obraz a ponúkne mi priestorovejšie podanie obrazu. Som rád, že dnes môžeme fotiť takýmito skvelými full frame fotoaparátmi. Dnes už som prešiel komplet na nový Z-systém so širokým portfóliom objektívov a môžem povedať, že aj vďaka tomuto novému systému ma baví fotiť viac a viac. Veľmi sa teším aj na novo predstavený portrétny objektív NIKKOR Z 85 mm f/1,2 S. Vytriezvel som a na robotu už nechcem malý foťák. Keď chcem ísť naozaj naľahko, vezmem si telefón, ktorým na pamiatku vyfotím OK fotku. Prípadne Z 7II s malým objektívom, ak to chcem naozaj dobre. No, keď chcem ísť pracovať a chcem profesionálny výsledok, potrebujem pracovný nástroj. Niekedy sme hovorili krompáč a rýľ, dnešné mirrorless fotoaparáty sú omnoho modernejšie a pohodlnejšie. Sú to naše zbíjačky, výkonné, efektívne a odolné. Na prácu je jednoducho najlepší poctivý kus železa. 😊
Edo, ďakujem ti za rozhovor a prajem ti veľa zdaru v tvojich plánoch. Nech sa ti dobre predávajú knihy a nech ti do záberu svieti stále dobre svetlo.
Aj ja ďakujem za rozhovor a tebe aj všetkým čitateľom Nikonblogu prajem všetko dobré. A foťme, nech tu niečo po nás ostane.
Zdroj: nikonblog.sk
Pridaj komentár
