V Stupave sa minulú sobotu 19.7.2008 konal už 6. ročník preteku horských bicyklov.
Napriek tomu, že rád jazdievam po horských cestičkách a navyše som domáci, dozvedel som sa o "GIANT Stupavskom MTB maratóne" len zopár týždňov
pred štartom.
Vnútorný hlas mi jasne napovedal, že na tomto ročníku nemôžem chýbať a v priebehu niekoľkých dní som vyhľadal na internete webovú stránku občianskeho združenia Maratón, ktoré závod organizuje. Na stránke som našiel všetky potrebné informácie o maratóne a prihlasovací formulár.
Okrem športového zážitku na mňa motivujúco zapôsobil fakt, že ako účastník môžem v tombole vyhrať 1.cenu - horský bicykel GIANT. S optimistickou náladou a „skromnými" ambíciami som zavolal Azazielovi nech „naleští" foto-techniku a príde 19-teho do Stupavy na námestie sv. Trojice, aby ma odfotil spolu s novučičkým bicyklom z tomboly držiac ho
nad hlavou. „Keď už nevyhrám závod, tak aspoň hlavnú cenu" - vravím si. Slavo nahovoril aj Karola a spolu prišli akciu zdokumentovať.
Večer pred štartom som dal na rady profíka Mariana (ktorý sa taktiež zúčastnil maratónu) a zapil som tabletku s magnéziom spolu s 2 litrami vody. Dostatok magnézia a hydratácia organizmu slúžia ako prevencia proti kŕčom v nohách počas závodu. Kŕče som našťastie nedostal, ale zato som v noci chodil na WC každú pol hodinu.
Od ôsmej hodiny ráno sa už pretekári prezentovali na závod. Ja som v tom čase ešte sladko sníval a nechal som si zdať o tom, ako prichádzam prvý do cieľa. O pol deviatej ma zo sna prebral budík a o chvíľu mi zavolal Azaziel, aby sme si dohodli čas stretnutia.
Kamarát mi na raňajky odporučil len niečo ľahko stráviteľné a to sa mi zdalo celkom logické. Taká klobáska s chrenom mi predsa nemôže uškodiť, ale podstatnejšie bolo - vypiť ráno minimálne liter tekutín. Potom prišla na rad príprava zásob "mobilného bufetu". Do rezervoáru na vodu tzv. „Camelbaku" som si zarobil iontový nápoj. Do batohu išli tiež energetické tyčinky a gély, ktoré ma držali celú cestu vo fyzickej a psychickej pohode. V bidone mi celkom postačila čistá voda, ktorá by mohla poslúžiť na umytie rúk a pod.
Počasie bolo na naše prekvapenie slnečné.
Zopár minút pred štartom sme s Mariánom absolvovali krátku zahrievaciu jazdu v centre Stupavy.
O 10:00 vyštartovalo 35 pretekárov na trať v dĺžke 90 km. Prischol im pracovný názov - samovrahovia.
O hodinu neskôr odštartovali pretekári, vrátane mňa, na trať v dĺžke 49 km. Bolo nás dokopy 326 prevažne zo Slovenska, prišli však aj "borci" z Českej republiky, Poľska, Rakúska, ale dokonca aj dvaja cyklisti z Francúzska a Belgicka. Trať viedla od námestia sv. Trojice cez Malý Slavín, Železnú studničku (Lanovka), Biely Kríž, Košariská, Borinku (po našom Pajštún) a späť do Stupavy.
Na trati boli zabezpečené 3 občerstvovanie stanice, na 8-om, 22-om a 38-om kilometri. Krátka trať mala k dispozícii dva občerstvovanie úseky, dlhá trať ich mala tri. Väčšina z pretekárov prvý raz zastavila až na 22-om kilometri, kde si podľa potreby doplnili tekutiny, pripravené boli aj banány, horalky alebo müsli tyčinky.
Les bol plný turistov, cyklistov a hubárov, čo sem-tam spôsobovalo komplikácie. Jedna z účastníčok maratónu sa v utorok vrátila na lesné chodníčky, kde sa jej počas šliapania zafixovala vôňa húb. V ten deň našla hrsť kuriatok a veľký dubák.
Niektorí pretekári poblúdili, alebo zvolili nevhodný typ pneumatík. Mali výhrady k občerstveniu alebo nedostatočnému označeniu trate, napokon všetci zhodnotili celú akciu pozitívne a prisľúbili svoju účasť aj o rok. Dovolím si za všetkých zúčastnených poďakovať organizátorom za výborné odvedenú prácu a verím, že budúci ročník bude ešte o kúsok lepší. (viac pásky, smerových šípok a bolognes-skej omáčky. ;)
P.S. Hlavnú cenu som nevyhral L, ale nabudúce to určite vyjde. :)
Jaroslav Pavlíček
Foto Slavo Meško (Azaziel):
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Normálne by mi nenapadlo ísť do Stupavy fotografovať pachtiacich sa cyklistov, ale Slavo (Azaziel) má presvedčovací talent vytiahnuť ma z pohodlia domova.
Keďže som nevedel do čoho idem, bral som kompletnú výbavu okrem statívu. Rýchlo som ešte pred akciou dokúpil
pre istotu tužkové batérie (urobil som dobre) a vyrazili sme.
Prišli sme tesne pred štartom amatérov, medzi ktorými bol aj náš Jaro. Toho sme v mnohopočetnom dave nezaznamenali, proste tlačenica hláv, rúk, nôh, kolies a rámov. Nafotili sme štart a rýchlo sme sa presunuli do lesa,
kde sme na súťažiacich počkali. Vytipovali sme si vždy nejaké zaujímavé miesto, nasnímali pár záberov a potom sa presunuli na ďalšie.
Svetelné podmienky boli ťažké, pod stromami bolo málo svetla a navyše, kde tu prebleskovalo slnko. Veľké kontrasty
sa nedali nafotiť a na prvých fotkách sme mali množstvo prepalov. To nás poučilo fotografovať len na slnku alebo v úplnom tieni. So Slavom sme si to rozdelili, aby mal každý iné fotky a vzájomne sme sa tak dopĺňali.
Na Nikon D300 som striedavo nasadzoval dva objektívy: Nikkor AF 80-200/2,8D ED a Tokinu AF 12-24/4. Na rozdiel
od Azaziela som hojne využíval aj blesk (Nikon SB-600).
Teleobjektívom som snímal hlavne prudké zjazdy alebo stúpania do kopca. Jedno z klesaní končilo na malej lúčke plnej svetla, kde som snímal sériovo s nastaveným AF na continues. Silné slnko priamo nad hlavou vytváralo tmavé tiene
pod štítom prilieb, ale pri sériových záberoch s krátkym časom sa blýskať nedalo. Zachránila to funkcia Active
D-Lightning, ktorá presvetlenie tmavých partii zvláda výborne.
Na čo som sa obzvlášť tešil, je vyskúšanie panningu s bleskom. Väčšinou som stál tesne pri trati s nasadenou Tokinou, sledoval som počas expozície jazdcov a blesk som nastavil na poslednú lamelu. Časy som skúšal v rozmedzí 1/25 - 1/60 sekundy tak, aby sa statické pozadie pretiahlo do efektných čiar. Najlepšie to vychádzalo, ak bol cyklista v úplnom tieni
a v pozadí mierne presvitalo slnko. Niekedy som fotografoval naslepo z natiahnutej ruky z nadhľadu alebo podhľadu.
Jedným z našich cieľov bolo nafotiť Jara. Mal som len informáciu o tom, že je v bielom trikote s červenou prilbou.
Pole pretekárov bolo veľmi rozťahané, po troch hodinách som mal na karte už niekoľko stovák záberov a moja pozornosť ochabovala. Fotoaparát stále v ruke a už som len v podrepe sledoval, kedy sa vyrúti cyklista s červenou prilbou. Zrazu okolo mňa niekto prefrčí a reve "Čo nefotíš?". Samozrejme bol to Jaro, na prilbe mal malý bordový nástrek z prednej časti. Aspoň Azaziel ho zaznamenal. Zanadával som si a vrátili sme sa ku kostolu, kde bol aj cieľ pretekov. Tam som už len stihol nafotiť Jara s Mariánom ako sa unavene „cpú" cestovinami.
Vtip o tom ako ma bolia nohy z toho státia pri trati som si radšej nechal pre seba, než by som ich dráždil.
Takúto akciu som fotografoval prvý krát, musel som experimentovať, ale myslím, že to dopadlo celkom slušne a nabudúce už fotky nebudú mať chybu. Bola to dobrá skúsenosť.
Karol Srnec
Foto Karol Srnec:
|
|
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Pridaj komentár
