Drsná poézia fotografky Diane Arbus (1923-1971)

Nedávno som videla nový film režiséra Stephena Shainberga "Fur: An Imaginary Portrait of Diane Arbus", v ktorom si Nicole Kidman zahrala slávnu fotografku Diane Arbusovú. Film, ktorý bol v podstate zaujímavý, však bohužiaľ v súlade so svojím menom použil Diane a jej fotografie iba na inšpiráciu a z jej skutočného života odhalil len veľmi málo. Ako v jednom rozhovore potvrdila aj jej dcéra Amy Arbus: "Je to úplná fikcia a je frustrujúce, že diváci to nemajú ako vedieť." Film ma však inšpiroval, aby som sa pokúsila zistiť o skutočnom živote a tvorbe tejto významnej fotografky viac.

Diane pochádzala z bohatej židovskej rodiny žijúcej v New York-u a k fotografovaniu sa dostala prostredníctvom svojho manžela Allana Arbusa. Spolu prevádzkovali úspešný ateliér pre reklamnú a módnu fotografiu, pričom Allan bol hlavný fotograf a jeho žena Diana  stylistka a pomocníčka. Hoci ju s manželom spájali dve deti a celoživotné priateľstvo, ich cesty sa rozišli a manželstvo sa v roku 1959 skončilo rozvodom. Napriek tomu, že Diane aj predtým formálne študovala fotografiu, svoj skutočný štýl fotografovania získala až po prechode týmto ťažkým životným obdobím. Významnú pomoc v procese prerodu z bežnej módnej fotografky na jednu z najosobitejších fotografiek 20. storočia zohrala Lisette Modelová, u ktorej Diane študovala v rokoch 1955 až 1957. Modelová rozpoznala vo fotografiách Diane Arbusovej jej unikátny a prenikavý dokumentárny štýl a povzbudzovala ju, aby sa popri technickom zdokonaľovaní ďalej venovala osobným portrétom ľudí okolo seba.

Diane spočiatku používala na svoju tvorbu kinofilmové fotoaparáty, no v 60. rokoch prešla na stredný formát a začala používať dvojoké zrkadlovky značky Rolleiflex, ktoré umožňovali fotografie štvorcového formátu, vyššiu kvalitu fotografií a celkove iný pohľad cez hľadáčik. Poznávacou značkou jej fotografií je detailná kresba tvárí, ktorá nič neskrýva. Práve ona začala používať blesk aj na fotenie na uliciach za denného svetla, čo je samozrejme v súčasnosti už bežná záležitosť. Blesk jej umožňoval nepodriaďovať fotografovanú scénu dopadajúcemu svetlu a tieňom, ale odfotografovať ju podľa svojej potreby, výsledkom čoho bola typická ústredná kompozícia, pri ktorej fotografované postavy osvetlené spredu pozerajú priamo do objektívu.  

Jej tvorba si získala okamžitú pozornosť,  dvakrát získala prestížny Guggenheimov grant, vystavovala v Múzeu moderného umenia v NY, jej fotografie boli v žiadané v najlepších časopisoch ako Esquire, The New York Times Magazine, Harper's Bazaar či Sunday Times. Jej život by sa mal zdať úspešný. Napriek zdanlivo napĺňajúcemu životu  v júli 1971 nezvládla boj s depresiou a spáchala samovraždu.

Od smrti Diane Arbusovej už prešlo vyše 30 rokov, no jej fotografie ľudí fascinovať neprestávajú. Stále ich uchvacuje tajuplná a znepokojivá vizualita jej fotografií. Je prekvapujúco intenzívna aj v súčasnosti napriek tomu, že dnes sa vo fotografii s podobnou tématikou okrajovej spoločnosti stretávame bežne. Sila týchto fotografií spočíva čiastočne aj v ich formálnej inovatívnosti, keďže spájajú tradičnú portrétnu fotografiu, ktorá bola typická ešte pre 19. storočie, s aktuálnymi problémami tej doby. Tajomstvo pôsobivosti spočíva najmä v miere, akou sa pri svojej tvorbe dokázala viesť svojimi pocitmi, intuíciou a vnútorným svetom. Spolu s Garrym Winogradom sa často spomínajú, ako prví fotografi, ktorí svoju tvorbu neohraničovali obmedzeniami racionálneho myslenia a daných fotografických zásad, ale naopak vychádzali čisto "sami zo seba". Vizuálna sila jej fotografií sa často prirovnáva k tvorbe súčasných básnikov, ktorí vo svojich básňach rušia tradičné postupy tvorby poézie a predsa na čitateľa hlboko pôsobia veľmi osobným, mnohovýznamovým spôsobom. Ľudí dodnes fascinuje otázka, ktorá súvisí s jej tvorbou ako aj so životným osudom: Ako to, že sa tieto postavičky nechali od nej fotografovať. Ako je možné, že ju púšťali k sebe do súkromia a odhaľovali svoju abnormalitu? Cítili, že s nimi súcití, a že sa cíti byť jednou z nich, že sa sama nedokáže zaradiť do spoločnosti normálnych, alebo ich vlastne len zneužívala pre svoju tvorbu? Hoci mnohí jej fotografie obdivujú pre ich drsnú poetiku, ďalší ju kritizujú pre voyerstvo, a kontroverzné využívanie hendikepovaných ľudí, dokonca až neetickosť.  

 
Odpoveď bude zrejme niekde uprostred. Je zrejmé, že nie všetci na jej fotografiách si uvedomujú grotesknosť s akou ich Diane zobrazila, no otvorenosť s akou sa ľudia od nej nechávali fotografovať, napovedá o ich dôvere a možno i o pocite spolupatričnosti k tejto krehkej žene. Pred niekoľkými rokmi sa novinám Washington Post podarilo urobiť rozhovory s viacerými ľuďmi, ktorých Diane kedysi fotografovala. Ako hovorí chlapec z jednej z fotografií, dnes 50 ročný poisťovací agent Colin Wood: "Na fotografovanie si nepamätám, som si však istý, že fotografia bola spoluprácou. Takúto pózu, by som normálne neurobil. Zrejme som napodobňoval tváre z vojnových filmov, aké som vtedy rád pozeral. Je však pravda, že v to obdobie, bolo pre mňa ťažkým obdobím. Cítil som sa nahnevaný. Rodičia sa rozviedli a môj život bol plný osamelosti a pocitu opustenosti. Išiel som vybuchnúť. Ona to zrejme cítila, a zrejme som pociťoval jej spoluúčasť." Táto  konkrétna  fotografia  chlapca  s granátom  sa  zároveň  pre mnohých stala,symbolom doby, kritika a karikatúra vojny vo Vietname a vtedajšej politickej situácie. Diane hľadaním odpovedí na svoje osobné otázky, intuitívne vystihla  dobovú celospoločenskú atmosféru.

Pre utvorenie vlastného názoru je najlepšie pozrieť si fotografie. Komplexný pohľad na tvorbu Diane Arbusovej ponúka vynikajúca monografia od Aperture (Diane Arbus: Monograph), ktorá vyšla rok po jej smrti a z ktorej sa doteraz predalo 100 000 kópií. Vďaka neutíchajúcemu záujmu o jej tvorbu vyšli neskôr aj ďalšie dve obsiahle knihy s jej tvorbu, jednou z nich je kniha Diane Arbus - Relevations, ktorá okrem fotografií obsahuje aj viaceré zaujímavé esej. Druhou je najnovšia publikácia z roku 2005 s názvom Diane Arbus - Untitled s osobným doslovom, ktorý napísala jej najstaršia dcéra Doon Arbus.