Sally Mann

Ak by som sa chcel v rodinných fotografiách priblížiť nejakému fotografovi, v tomto prípade je to fotografka, tak je to pre mňa určite Sally Mann. Ale na to treba mať „gule“ a ako vidieť podľa fotografií, Sally ich skutočne má. Jej dielo v Amerike kritizovali. Dokonca obvinili z detskej pornografie. Prudérnosť nemá hraníc. Je celkom možné, že Sally môže byť rada, a my s ňou, že je fotografie tak kritizované, vznikli koncom 80 a začiatkom 90-tych rokov, keď sa ešte nejaké veci vo fotografii tolerovali. Dnes je otázka, keby prišiel fotograf bez mena za vydavateľom, aby fotografie s takýmto obsahom chcel publikovať. Tu treba dať poklonu aj vydavateľovi. Nie každý by bol ochotný takéto riziko podstúpiť. Kto pozná, alebo aspoň natrafil na fotografie z cyklu IMMEDIATE FAMILY, vie o čom hovorím. Kto nie, pokúsim sa mu ich touto sériou priblížiť. Kniha obsahuje 65 čiernobielych fotografií jej troch malých detí. Emmett, Wirginia a Jessie. Všetky tieto fotografie sú zachytené na veľkoformátový fotoaparát. Naučil ju ho použivať jej otec.

Sally Mann.

Ak sa pozorne zahľadíte na jej fotografie, zistíte, že to nie su fotky typu: Sem sa postav, pozeraj sa na mňa a cvak... Poprípade technokrati ostrých fotografií by skôr dostali vyrážku po tele. Rozumiem rodičom, ktorí svoje deti oblečú do najkrajších šatičiek a ideme sa fotiť. Softbox a odpalováky bleskov sú často nepostrádateľnou súčasťou. Poprípade ešte ďaľší zbytočný artefakt, v podobe dreveného vozíka, lebo sa ideme fotiť RETRO. Sallyine fotky sú mi o veľa blížšie. Ako matku ju často na fotkách nevidíte, ale o to viac ju jej tam cítiť. Stojí totiž za fotoaparátom a je vlastne tak zúčastnená každej hry svojich detí. Je tichý pozorovateľ. Bežný život je vlastne to rodinné striebro. Poklady, ktoré časom vyblednú a strácajú sa. U nej však vďaka čiernobielemu prevedeniu žiaria všetkými farbami bezstarostného detstva, ktoré si len dokážeme predstaviť. Na niekoľkých fotografiách sa hrá s názvom a obsahom. Všetko tam absolútne sedí. Napríklad fotka spiaceho dieťaťa s názvom The Alligators approach (Aligátor prichádza), sústredíte sa na dieťa a až po skúmaní fotografie uvidíte na bahnistom brehu riečky gumenú, nafukovaciu hračku mimo fokus. Smrti a chorobe sa na fotkách tiež nevyhýba. Či už je to návšteva nemocnice chorého starého otca, kde deti sedia pri posteli. Na ich tvárach vidíte napätie a smútok (názov: He is very sic), alebo fotografia detských kiahní na Emetovom chrbáte, poprípade zašívanie Jessikinej tržnej rany nad obočím.

Nahý sme na svet prišli a do hrobu si toho tiež veľa nezoberieme. To je privilégium, ktoré nám dáva sám život. A smrť je jeho neoddelitoľnou súčasťou. O fotografiách z cyklu Body Farm sa rozpíšem neskôr. Nahota u jej detí je prirodzená. Tu uřčite vychádza otázka etiky na povrch. Ako sa budú deti k podobne medializovaným fotografiám stavať v dospievaní a v dospelosti? Búdú mať tieto fotografie radi, alebo skončia na najhlbšom dne uzamknutej truhlice. Podľa toho čo som videl v priloženom dokumente z youtube, tak deti svoju matku a detstvo milujú. Tak ako je pre niekoho toaster a mikrovlnná rúra súčasťou každodenného života, u Mannovcov to bol takťiež fotoaparát. Nedá sa povedať, že malý kompakt, ale veľká drevená škatuľa. Skutočne je priepastný rozdiel fotiť súkromné fotografie do rodinných albumov. Som si istý, že ľudia, ktorí si najmú fotografa na zachytenie podobizne svojeho potomstva, by urobili lepšie, keby vytiahli zo zásuviek čo i len ruskú Smenu na film, a začali fotiť „snapshoty“ seba a svojich blízkych. V dnešnej dobe je to dokonca o dosť jednoduchšie. Stačí používať mobil. To či fotky seba a selfie na ix spôsobov tak radostne uploudovaných na sociálne siete majú opodstatnenie, alebo devalvujú myšlienku fotografie ako takej, ponechám na každom vás. Článok tu nie je preto, aby ukazoval na možnosť: Takto to robte. Je tu preto, aby povedal že: Aj takto sa to dá.

Sallyin manžel trpí na svalovú dystrofiu. Za 6 rokov fotila vlastného muža v rôznom štádiu tejto choroby. Začiatky, pokročilosť a liečbu. Celý progres s bojom tejto choroby Sally zachytila do knihy Proud Flesh, Hrdé telo.

Ako som už spomenul, nevyhýba sa ani otázkam smrti. Kniha What Remains (2003) sa skladá z niekoľkých častí. Či už je to fotenie jej vlastného uhynutého psa, chrta, a jeho fotografie v rôznom štádiu rozkladu. Alebo povolenie fotiť na tzv. Body Farm. Mieste, kde ľudia poskytnú svoje telá na vedecké účely. Tieto sú voľne pohodené v priestranstve, kde väčšinou znalci z oboru kriminalistiky skúmajú čas a poveternostné podmienky na rozklad ľudského tela. Sally sa však neskôr dozvedela, že nie všetci ľudia podpísali dekrét o použití svojho tela na vedecké účely. Niektorí z nich totiž boli mŕtvi bezdomovci. Po celej tejto nafotenej sérii sa aj samotná Sally rozhodla poskytnúť po smrti svoje telo tejto organizácii.

V ďaľšej časti tejto knihy sa jedná o fotografovanie miesta, na jej vlastnom pozemku, kde polícia priamo pred jej očami zastrelila utečeného väzňa.

Kto bude mať teda chuť preklikať si jej určite zaujímavé portfólio, tak tu je link.

O samotnej Sally bolo napísaných veľké množstvo článkov. Táto moja kvapka v mori je len povzbudením každého z vás, aby ste o nej a jej práci hľadali ďaľšie a ďaľšie čriepky do mozajky. Nie je totiž doba kamenná. Je doba INTERNETOVÁ :-).