Pred nedávnom som mal možnosť navštíviť Južný ostrov Nového Zélandu a jedným z prestupných miest bol aj Christchurch. Letáky na letisku oznamovali, že Lonely Planet zaradila mesto medzi Top 10 destinácie pre rok 2013 a ja som sa rozhodol na vlastné oči overiť toto odvážne tvrdenie. Mesto si práve v tom období pripomínalo druhé výročie ničivého zemetrasenia, ktoré ho postihlo 22. februára 2011. Bol som zvedavý, ako sa Christchurch s touto katastrofou vysporiadal a ako mesto vyzerá po viac ako dvoch rokoch.
Téme Christchurch a zemetrasenie sa pri pobyte na Novom Zélande nedá vyhnúť, a tak som už z predchádzajúcich rozhovorov s "kiwákmi" vedel, že obnova mesta postupuje len veľmi pomaly. Dlhé kolóny áut a rozkopané ulice mi len potvrdili, že Čeče (ako je mesto familiárne prezývané) ešte stále funguje na akýsi provizórny režim. Nájsť miesto na parkovanie bolo ťažsie ako sme očakávali, keďže mapa aj GPS sú, pre neustále zmeny v doprave, na orientáciu v meste takmer nepoužiteľné.
Nakoniec zastavujeme na jednom z dočasných parkovísk priamo v blízkosti centra. Pohľad z neho pripomína skôr obrovské stavenisko ako tretie najväčšie mesto Nového Zélandu. Všadeprítomný prach a hluk tento pocit len umocňujú. Vstup do červenej zóny v centre mesta je stále prísne regulovaný a tak väčšina návštevníkov ale aj domácich sleduje pomaly napredujúce demolačné práce spoza plota a zátarás.
Ľudia so zvedavosťou pozorujú ťažké stroje. Podaktorí sa len pristavia, iní zotrvávajú dlhšie. Občas vidno aj organizovanú skupinu so sprievodcom. Navzdory hluku strojov vládne akési zvláštne ticho. Chvíľu mi trvá kým pochopím, že k bizarnej atmosfére asi najviac prispieva absencia ľudských hlasov. Prázdne budovy aj napriek ostrému svetlu pôsobia desivo a ja si uvedomujem, že podobne museli vyzerať mnohé mestá v povojnovej Európe.
V hlave sa mi vynárajú spomienky na zábery, ktoré pred rokmi priniesli médiá. 4. septembra 2010 zasiahlo oblasť Canterbury na Južnom ostrove Nového Zélandu zemetrasenie o sile 7,1 Richterovej stupnice. Následne bol celý región vrátane mesta Christchurch postihnutý tisícmi dotrasov rôznej intenzity. Jedným z takýchto dotrasov bolo aj zemetrasenie z 22. ferbruára 2011, ktoré malo svoje epicentrum asi 10 kilometrov juhovýchodne od mesta. Napriek nižšej sile (magnitúda 6,3) bolo oveľa ničivejšie, vyžiadalo si 185 obetí a zničilo tisíce budov. Takisto bola zasiahnutá aj infraštruktúra, pričom až 80 percent vodného a kanalizačného systému mesta bolo ťažko poškodených. Jedným z hlavných dôvodov takýchto katastrofálnych následkov bolo narušenie mnohých budov predchádzajúcimi otrasmi. K vysokému počtu obetí zas prispel čas zemetrasenia - najväčší otras zasiahol mesto v pracovný deň v období obeda, kedy bolo centrum plné ľudí.
Zdĺhavý postup pri obnove mesta do veľkej miery vysvetľuje práve rozsah škôd. Poškodených bolo viac ako 100 000 budov a takmer 10 000 bolo nevyhnutné úplne zbúrať. Mnohé stavby museli byť z bezpečnostných dôvodov najskôr stabilizované, aby mohli byť následne zdemolované.
Jedným zo symbolov zničeného Christchurchu sa stala miestna katedrála z druhej polovice 19. storočia. Tá prežila predchádzajúce zemetrasenia v rokoch 1888 a 1901. Zemetrasenie z 22. februára 2011 a následné dotrasy v júni a decembri toho istého roku ju však zničili natoľko, že bolo nakoniec rozhodnuté o jej demolácii. Napriek mnohým protestom, do ktorých sa zapojila aj organizácia UNESCO, bola katedrála v novembri 2011 "odsvätená" a v marci 2012 začali demolačné práce. Tie boli napokon pozastavené rozhodnutím najvyššieho súdu a o ďalšom osude katedrály sa zatiaľ definitívne nerozhodlo.
Príbeh katedrály akoby symbolizoval aj život v meste. Mnohí ľudia po predchádzajúcich skúsenostiach, ale hlavne pre dotrasy, ktoré pokračujú dodnes, opustili mesto natrvalo. Tých, čo z rôznych dôvodov ostali, spája neistota a strach z budúcnosti.
Na podporu mesta a jeho snahy o obnovu bolo zorganizovaných mnoho benefičných podujatí. Mňa osobne zaujal príbeh Terryho Chunga z Taiwanu. Terry pricestoval do Christchurchu v marci 2012. Zničené mesto naňho veľmi zapôsobilo a chcel nejako pomôcť. Rozhodol sa, že vráti chýbajúce úsmevy na tvárach ľudí do ulíc mesta. Počas nasledujúceho roka navštívil 19 miest Nového Zélandu, hral na ukulele a ako odmenu od okoloidúcich žiadal úsmev pre Christchurch v podobe fotografie. Zozbieral viac ako 1000 takýchto pozdravov, ktoré dnes zdobia mesto. (http://www.youtube.com/watch?v=jFnow78hkJc)
Život v Christchurchi sa len veľmi pomaly vracia do normálnych koľají. Väčšina budov je stále neprístupná a obnova mesta bude trvať ešte mnoho rokov. Historické centrum sa zmenilo na jedno veľké búranisko a mesto akoby opustili domáci, aj turisti. Objavujú sa však prvé pokusy o vrátenie života do ulíc mesta. Jedným z nich je i dočasné centrum z nákladných kontajnerov využívaných v lodnej preprave.
Pestro pomaľované kontajnery vo vnútri ukrývajú nielen obchody, ale aj kaviarne, minireštaurácie, banky či poštu. Stali sa akýmsi dočasným srdcom mesta a dali mu nielen nový rozmer, ale aj novú prezývku - Container City.
Katastrofu, ktorá ho postihla sa mesto rozhodlo využiť ako príležitosť na kompletnú zmenu svojej urbánnej koncepcie. Na rozdiel od historických budov, väčšina stavieb postavených v posledných desaťročiach opakovaným záchvevom odolala. Mesto chce v najbližšich 20 rokoch úplne zmeniť svoj výzor, vysoké budovy nahradiť nižšími, rozšíriť parky a zelené plochy, vybudovať cyklistické trasy. Realizácia ambicióznych plánov nezávisí len od obmedzených finančných prostriedkov, ale hlavne od budúcich otrasov. Snaha mesta, jej obyvateľov a ľudí z celého sveta, ktorí prišli pomôcť je však obdivuhodná. Držím palce, Čeče!
Použitá fototechnika: Canon EOS 1000D, objektív Canon EF-S 18-55 IS, cirkulárny polarizačný filter Hoya.