Posledný deň našej dovolenky sa mi podarilo spoznať chorvátske pobrežie aj z jeho turizmom takmer nedotknutej stránky. Miesto, kde sa zastavil život. Po týždni strávenom vo vyhľadávanom a rušnom mestečku Tučepi pár kilometrov južne od Makarskej to pre mňa bola veľmi príjemná zmena.
Pohľad na jediný hotel v dedine a miestny kláštor.
Márne by ste tu hľadali promenádu plnú stánkov a kioskov so suvenírmi, zmrzlinou, ovocím, sušenými figami či Dalmatíncov snažiacich sa nasilu vám predať výlet loďou na Hvar, Brač alebo Korčulu. Márne by ste tu hľadali terasové reštaurácie a hotelové komplexy. Ak by ste však túžili po tichej, typicky chorvátskej pobrežnej dedinke, kde slovo turizmus poznajú len vďaka jedinému hotelu a kempu, ktorý je vzdialený 2km – boli by ste na správnom mieste.
Hlavná ulička vedúca popri prístave na pláž medzi Živogošče a Igrane.
Vstupy do apartmánových domov v prístave.
V maličkom prístave kotvia len malé rybárske člnky, ktoré denne vozia svojich majiteľov na more, aby tam nachytali ryby. Voda je tu tak plytká, že dosahuje sotva meter a pri troche šťastia budete rovnako ako ja môcť sledovať živú hviezdicu, ako si prediera cestu riasami a inými vodnými rastlinkami. Tú hviezdicu, ktorá raz možno skončí krikľavo ružová na vrchu košíka s ulitami rôznych morských potvoriek v stánku so suvenírmi a ktorú si väčšina z nás ochotne kúpi a odvezie domov, aby mala vlastný kúsok mora.
Vchodové dvere do pôvodného celokamenného domu.
Jeden z miestnych pôvodných domčekov zastrčený medzi apartmánovými rodinnými domami.
Ak sa tu na chvíľu zastavíte a sadnete si na okraj chodníka, žobravá miestna čajka vám predvedie svoje divadelné kúsky a vo svojej zvedavosti sa k vám priblíži natoľko, že nebudete potrebovať ani teleobjektív či ultrazoom, aby ste si ju vyfotili (mne bohato postačoval môj Nikkor 16-85mm na ohnisku 85mm). Možno ju občas vyruší auto alebo miestni obyvatelia idúci na pláž medzi Živogošče a Igrane, no stačí pár sekúnd počkať a Jonathan Livingston bude nazad. Áno, ten Jonathan Livingston, o ktorom píše vo svojej najznámejšej knihe Richard Bach. Ten, ktorý chcel byť iný, výnimočný. Ostatné čajky vsadili na istotu veľkých letovísk, kde majú každý deň bohaté raňajky i večere vďaka množstvu rybárov čistiacich svoje úlovky priamo v prístave alebo vďaka lodiam vezúcich rekreantov z fishpiknikov. Načo smetné koše? Odpadky sa predsa dajú hodiť do mora, kde ich čajky s radosťou preskúmajú a čo sa im hodí zožerú. Jonathan Livingston zo Živogočše má radšej spoločnosť menšieho počtu ľudí a rád skúša ich pozornosť, vytrvalosť a pohostinnosť. Že len chleba? No a čo? Však ho ukradol priamo vrabcom spred nosa! A ešte si ho pri tom niekto aj vyfotil. Bude na facebooku a bude slávny! Nebude len súčasťou anonymného húfu iných čajok, on bude tá čajka zo Živogošče. Na jeho fotku budú všetci priatelia fotografa klikať „páči sa mi“. On to vie. Preto sa tak hrdo nosí po kamennej cestičke a chodníku a hľadí ľuďom priamo do objektívov. „Nie? Nemám ísť priamo k tebe? Jááááj, ty ma chceš radšej z profilu – no dobre, tak vydrž. Tu v pozadí s morom to bude lepšie.“ Akoby ste ho počuli rozprávať sa s vami keď okolo vás prechádza, pozoruje váš fotoaparát, skúma zvuk uzávierky a premýšľa, akým záberom by vám ešte spravil radosť. A kedy mu akože konečne hodíte ten kus chleba. :)
Nechajme Jonathana jeho slávnemu osudu a vráťme sa k dedinke. Keď chcete vidieť starú architektúru Chorvátov vo väčších mestách a dedinách, musíte sa prejsť pár desiatok výškových metrov k ich starým častiam. Horné Tučepi, Horná Podgora, Horné Igrane....Komu by sa to v tom teple chcelo? Ja osobne som to vzdala po prvom výstupe od hotela k hlavnej ceste a radšej som sa lesom prešla do Makarskej – viac menej po rovinke. Tu nemusíte chodiť do nijakej starej časti. Tu dokonca nájdete aj kamenný dom s kamennou strechou. Nie je zašitý a zabudnutý v bočnej uličke, svojou krásou vás očarí priamo na hlavnej ulici idúcej okolo prístavu.
Jeden z pôvodných kamenných domov s kamennou strechou.
Strecha pôvodného kamenného domu v prístave.
Po skúsenostiach z iných miest priam neuveriteľne znie, že sme tu zažili aj typicky slovenskú obsluhu -v jedinej reštaurácii na promenáde, ktorú sme našli. Vyplašený miestny čašník nám najskôr doniesol pivo, potom sme niekoľko minút čakali na jedálny lístok a keď sa pri nás konečne zastavil, aby sme si objednali, schladil nás tým, že ešte nevykyslo cesto na pizzu a musíme si dať niečo iné. Po týždni hotelovej stravy „all inclusive“, kde hlavným sponzorom bola Podravka a jej umelohmotné dobroty typu Vegeta, som vsadila na klasiku – grilovanú rybu.
Sadli sme si na ľudmi vytvorený kamenný múrik na promenáde - a ejhľa skameneliny.
Dočkala som sa jej po ďalšej polhodine, bez príboru. Keď si to čašník všimol, utekal preň – no odniesol ho k inému stolu. Aj účet sme skoro ako doma v Bratislave museli ísť zaplatiť k barovému pultu. V uponáhľanom svete plnom uponáhľaných turistov, ktorí musia ešte v prvý deň všetko vidieť a všetko zažiť nám však aj toto v konečnom dôsledku padlo príjemne. Iste, v takej Makarskej by sa vám to nestalo.
Balkón jedného z pôvodných, dnes už neobývaných domov.
Tam by ste mali na výber z nespočetného množstva miestnych podnikov s príliš agilnými majiteľmi alebo čašníkmi, ktorí by na vás rozprávali desiatimi jazykmi a doniesli vám jedlo snáď ešte skôr ako jedálny lístok, ale – ruku na srdce, mali by ste čas v pokoji a tichu si posedieť pri mori a vychutnávať výhľad na Hvar a polostrov Pelješac? Nie. Rovnako rýchlo, ako by ste boli obslúžení by ste boli aj najedení a už by ste sa ponáhľali plniť ďalšie dovolenkové plány. Niekedy je fajn, keď vás niekto donúti oddychovať. :)