| Niečo o mne:
|
Fotografujem cca 15 rokov. Oblasť môjho záujmu je prevažne dokument, reportáž a streetphoto s dôrazom na ľudí. Preferujem fotografiu "skutočného momentu", preto obsah snímkov dodatočne nemanipulujem, neretušujem a neupravujem. Aj v digitálnej dobe uprednostňujem len techniky úprav známe z doby analógu (kontrast, jas a doostrenie). Vo fotografii hľadám iné dimenzie než technické parametre. Dobrá fotografia musí mať zaujímavý obsah, atmosféru a emóciu. Potom je živšia než film:) |
| Motto: |
Fotografia nemusí byť ostrá ako britva, ani kompozične dokonalá ako podľa pravítka. Také snímky sú pre "inžinierov". Dobrá fotka musí mať atmosféru a emóciu:) |
| Ponúkam služby: |
|
| Zameriavam sa na: |
Digitálna čiernobiela fotografia,
Portréty / Ľudia,
Reportážna a dokumentárna fotografia,
Street fotografia,
Tradičná čiernobiela fotografia,
|
RSS
Keby som bol vasnivym krajinkarom, rad sa porozpravam napr. s Lacom Struharom. Ked sa venujem dokumentu a reportazi pokonzultujem svoje prace napr. s Jindrom Streitom (s ktorym sa poznam este z popradskych workshopov a sme stale v kontakte), pripadne s jeho kolegom Vladimirom Birgusom, ci s mojim modranskym susedom Tiborom Huzsarom, ktori sa tomuto zanru venuju celozivotne.
Naopak, riadeny pouckami na mna posobis ty. Vsetky tie klise o tom, ze ked sa foti ludska tvar, tak musi byt oddelena od pozadia rozostrenim...
Nejde o to ako zaner pomenujes. Vobec nie je dolezite pomenovanie "streetphoto". Dolezite je sustredit sa na zaznam momentu. A ten moment nema byt oddeleny od okolia, naopak ma byt jeho sucastou. A to je velmi dolezite! Nesmie byt vytrhnuty z celkoveho kontextu. Tak ako sa kedysi impresionisti odlisili od akademickej portretnej skoly. Zacali malovat obrazy zasadene do realneho sveta, casto zamerne s odrezanymi postavami na okraji ramu. To len umocnovalo dojem skutocnosti. Clovek tiez svojim zrakom nevidi objekty oddelene od okolia s "gaussian blur efektom". Aj rozostrovat treba s rozumom.
Ak sa este vratim k moje foto, ano, mohol som zakricat na uja vzadu, aby sa uhol, pripadne poziadat pana s pani pri lavici, aby sa mi usmiali kvoli kontaktu do objektivu. Bola by to vsak este fotografia momentu, alebo aranzovana habadura? Nestratil by sa tak moment naskladaneho sendvicu, ktory postavy vytvorili? K tomu s jemne vtipnym podtonom "vlezte mi na zada" a navyse podciarkujuci unavu z letneho tepla? Aby to nebola len prvoplanovka? V tomto zanri sa krasa nachadza vo vnutri, nie na povrchu. Nie su to lubive "nahotinky" ani super makro-machro detaily prirody.
Povazujes moje "domace" fotky za lepsie. Vidis? V tom je nas pohlad rozdielny. Ja totiz prave nie. Pre mna su to v prvom rade samozrejme rodinne fotky (tvorene reportaznym sposobom namiesto manipulovanym pozovanim) a v druhom rade je to dobry sposob ako sa ucit fotit take zive tvory ako su deti. Zachytit tu emociu a atmosferu, ktora tam panovala. Mimochodom vybornou dokumentaristkou dlhodobo pracujucou na temu deti je Marketa Luskacova - odporucam jej portfolio ci vystavu.
Techniku pouzivam len ako nastroj. Moj Fujifilm X100, ktory spominas, pre mna nie je ziadna modla. Je to proste stroj, ktory mi vyhovuje. Ma kompaktne rozmery s presvedcivymi parametrami. Manualnym ovladanim clony a casu mi proste pripomina moju staru FM2.
Ked sme pri tom, ja osobne cas, clonu a citlivost pouzivam ako spojku, brzdu a plyn v aute - mechanicky zaradujem, podradujem, pridavam, uberam, proste podstatna je pre mna plynula jazda. A ver mi, ze takto to chodi aj v reportazi a dokumente ci fotke momentu. Pri jazde sa nemozes stale divat na paky a pedale! Musis sa divat cez okno! Napokon ako iste vies, tvoj kolega a predchodca Julo Kotus mal zopar clankov na tuto temu.
Ale to by uz bola dalsia debata...
Ako vidis, je to nekonecny pribeh vzajomneho argumentovania. A budem sa len opakovat, ak poviem, ze dolezite je to, ci to bude mat pre teba aj pre mna prinos, alebo to bude iba strata casu