Erich Salomon je kľúčovou postavou pri vývoji moderného fotožurnalizmu. Narodil sa v Berlíne v roku 1886 ako syn významného člena berlínskeho komerčného sveta. Vyštudoval právo a vo veku 26 rokov sa oženil so ženou holandského pôvodu. Musel ísť však do vojny a hneď v prvej bitke v roku 1914 ho zajali. Celé štyri roky strávil vo francúzskych zajateckých táboroch. Keď sa následne vrátil domov, jeho otec bol už po smrti, rodina bez prostriedkov a tak Salomon hľadal spôsob ako uživiť rodinu.
Raz si podal inzerát do Vossische Zeitung: „Právnik podáva informácie o daniach v sajdkáre svojho motocyklu. Prečo sa nepotešiť z jazdy krásnou krajinou a pritom nezískať informácie ako ušetriť peniaze?“ Tento inzerát upútal ľudí z propagačného oddelenia Ullsteinovho tlačového koncernu a Salomon získal novú prácu.
V roku 1927 sa prvý krát stretol s fotografiou a bol ňou unesený. Od toho roku fotografoval pre časopisy tohto koncernu, najmä pre Berliner Illustrierte Zeitung. Svoje prvé fotografie reportážneho charakteru robil v roku 1928 v súdnej sieni. Fotoaparát mal schovaný v aktovke, s dierou iba na objektív. Vtedy bolo fotografovanie na súdoch zakázané, a teda prirodzene boli všetci zvedaví, čo sa deje za zatvorenými dverami súdnej siene. Za tieto snímky si Salomon vyslúžil od Ullsteinu sumu vo výške štyroch mesačných platov a nielen to. V tom momente sa stal hviezdou medzi fotografmi. Mal vtedy takmer 42 rokov. Jeho snímky najmä z medzinárodného politického života čoskoro publikovali aj zahraničné magazíny.
Daniela Mrázková o ňom vo svojej knihe Co je to fotografie? píše: „Salomon vytvoril prvý štýl reportážnej fotografie, založený na spontánnej práci za jestvujúceho svetla, na dynamickej kompozícii, na aktuálnosti a na umení dostať sa k zaujímavým udalostiam.“
Jeho najslávnejšie snímky vznikali v rokoch 1928 – 1932. Fotografoval všetky významné jednania politikov v Berlíne, Ženeve, Paríži, Londýne či Washingtone. Predtým, ako sa objavil na politickej scéne všetky jednania prebiehali za zatvorenými dverami.
V Mrázkovej knihe sa ďalej dočítame aj tento príbeh: Jedného dňa v roku 1930, keď začínala medzinárodná mierová konferencia, minister zahraničných vecí Francúzska Aristide Briandt radil svojim kolegom, aby počkali s jednaním, pokým sa nedostaví Erich Salomon. "Čo je to za konferenciu, ktorú nefotografuje Salomon?´"povedal. "Ľudia nebudú veriť, že je naše zasadnutie dôležité." Minister síce žartoval, ale do značnej miery mal pravdu.
Salomon vnikal dokonca aj na tajné zasadnutia, a ak sa mu náhodou nepodarilo dostať dnu, fotografoval cez sklá okien. Vyslúžil si prezývku „le roi des indiscretes“ - kráľ indiskrétnych.
Tento priekopník nearanžovanej reportážnej a spravodajskej fotografie sa pohyboval vždy dokonale upravený, v skvele pasujúcom fraku. S vysokopostavenými politikmi sa bavil na úrovni, nemecky, francúzsky a anglicky. Debaty boli úplne prirodzené, o problémoch a témach o ktorých sa práve jednalo. Vďaka tomu, že poznal etiku a hranice prípustného, vďaka svojej inteligencii a v neposlednom rade aj vďaka právnickému vzdelaniu ľahko zapadol do vyššej spoločnosti. Politika sa vďaka jeho fotografiám stávala stredom záujmu. Snímky budili pozornosť na celom svete a vyslúžili si názov „candic camera“ - úprimná kamera. Toto slovné spojenie sa nakoniec stalo heslom pre nový druh nearanžovanej reportážnej fotografie.
Erich Salomon pri svojej fotografickej práci používal fotoaparát Ermanox, neskôr Leica, ktorej – ako mnohí jeho súčasníci – zostal verný až do svojej smrti. Fotografovanie na procesoch, pojednávaniach a konferenciách mal jasne premyslené. Fotoaparát mal položený na statíve, a natiahnutý šesť metrový kábel s diaľkovou spúšťou. Fotoaparát bol tak upravený, aby uzávierka nevydávala žiadny zvuk, teda aby nerušila dôležité momenty. Keď sa zacieli na určitý objekt, napríklad skupinku politikov debatujúcich pri šálke kávy, čakal na ten správny moment, kedy debata vyvrcholí, emócie budú najčitateľnejšie a najcharakteristickejšie pre ten okamih. A vtedy stlačil spúšť. Politici teda vedeli, že sú fotografovaní, ale nevedeli , ktorý moment fotograf zachytí. Mnohí z nich si začali uvedomovať, že nerežírované spontánne zábery sú historickými dokumentmi.
Po nástupe fašizmu emigroval aj s manželkou a synom do Holandska. Vychovaný v diplomatických kruhoch veril, že Nemecko bude rešpektovať neutralitu Holandského kráľovstva. Po okupácií tejto krajiny už nestihol ujsť, a tak ho v roku 1943 v Haagu zatkli a spolu s rodinou poslali do poľského koncentračného tábora Auschwitz. Tam ho spolu s jeho rodinou zavraždili v plynovej komore 7. júla 1944.
Od roku 1991 sa v Nemecku na jeho počesť udeľuje Dr. Erich Salomon Price – Cena Ericha Salomona, za celoživotné dielo pre fotožurnalistov.
Erich Salomon sa právom považuje za priekopníka nearanžovanej reportáže a pokojne ho môžeme nazvať investigatívnym fotožurnalistom. Neexistovali pre neho zákazy alebo príkazy. Vďaka svojej galantnosti sa však čoskoro dostal medzi fotografickú elitu a jeho dielom sú dodnes ovplyvňovaní autori z celého sveta. Za života vydal jednu knižnú publikáciu, kde zhromaždil najlepšie zábery z politickej scény pod názvom Beruhmte Zeitgenossen in unbewachten Augenblicken – Slávni súčasníci v nestrážených okamihoch. Tento názov úplne charakterizuje celú jeho fotografickú tvorbu.
ZDROJE:
Daniela Mrázková: Příběh fotografie. (1985)
Daniela Mrázková: Co je to fotografie? 150 let fotografie. (1989)
Ľudovít Hlaváč: Dejiny fotografie. (1987)
Raz si podal inzerát do Vossische Zeitung: „Právnik podáva informácie o daniach v sajdkáre svojho motocyklu. Prečo sa nepotešiť z jazdy krásnou krajinou a pritom nezískať informácie ako ušetriť peniaze?“ Tento inzerát upútal ľudí z propagačného oddelenia Ullsteinovho tlačového koncernu a Salomon získal novú prácu.
V roku 1927 sa prvý krát stretol s fotografiou a bol ňou unesený. Od toho roku fotografoval pre časopisy tohto koncernu, najmä pre Berliner Illustrierte Zeitung. Svoje prvé fotografie reportážneho charakteru robil v roku 1928 v súdnej sieni. Fotoaparát mal schovaný v aktovke, s dierou iba na objektív. Vtedy bolo fotografovanie na súdoch zakázané, a teda prirodzene boli všetci zvedaví, čo sa deje za zatvorenými dverami súdnej siene. Za tieto snímky si Salomon vyslúžil od Ullsteinu sumu vo výške štyroch mesačných platov a nielen to. V tom momente sa stal hviezdou medzi fotografmi. Mal vtedy takmer 42 rokov. Jeho snímky najmä z medzinárodného politického života čoskoro publikovali aj zahraničné magazíny.
Daniela Mrázková o ňom vo svojej knihe Co je to fotografie? píše: „Salomon vytvoril prvý štýl reportážnej fotografie, založený na spontánnej práci za jestvujúceho svetla, na dynamickej kompozícii, na aktuálnosti a na umení dostať sa k zaujímavým udalostiam.“
Jeho najslávnejšie snímky vznikali v rokoch 1928 – 1932. Fotografoval všetky významné jednania politikov v Berlíne, Ženeve, Paríži, Londýne či Washingtone. Predtým, ako sa objavil na politickej scéne všetky jednania prebiehali za zatvorenými dverami.
V Mrázkovej knihe sa ďalej dočítame aj tento príbeh: Jedného dňa v roku 1930, keď začínala medzinárodná mierová konferencia, minister zahraničných vecí Francúzska Aristide Briandt radil svojim kolegom, aby počkali s jednaním, pokým sa nedostaví Erich Salomon. "Čo je to za konferenciu, ktorú nefotografuje Salomon?´"povedal. "Ľudia nebudú veriť, že je naše zasadnutie dôležité." Minister síce žartoval, ale do značnej miery mal pravdu.
Salomon vnikal dokonca aj na tajné zasadnutia, a ak sa mu náhodou nepodarilo dostať dnu, fotografoval cez sklá okien. Vyslúžil si prezývku „le roi des indiscretes“ - kráľ indiskrétnych.
Tento priekopník nearanžovanej reportážnej a spravodajskej fotografie sa pohyboval vždy dokonale upravený, v skvele pasujúcom fraku. S vysokopostavenými politikmi sa bavil na úrovni, nemecky, francúzsky a anglicky. Debaty boli úplne prirodzené, o problémoch a témach o ktorých sa práve jednalo. Vďaka tomu, že poznal etiku a hranice prípustného, vďaka svojej inteligencii a v neposlednom rade aj vďaka právnickému vzdelaniu ľahko zapadol do vyššej spoločnosti. Politika sa vďaka jeho fotografiám stávala stredom záujmu. Snímky budili pozornosť na celom svete a vyslúžili si názov „candic camera“ - úprimná kamera. Toto slovné spojenie sa nakoniec stalo heslom pre nový druh nearanžovanej reportážnej fotografie.
Erich Salomon pri svojej fotografickej práci používal fotoaparát Ermanox, neskôr Leica, ktorej – ako mnohí jeho súčasníci – zostal verný až do svojej smrti. Fotografovanie na procesoch, pojednávaniach a konferenciách mal jasne premyslené. Fotoaparát mal položený na statíve, a natiahnutý šesť metrový kábel s diaľkovou spúšťou. Fotoaparát bol tak upravený, aby uzávierka nevydávala žiadny zvuk, teda aby nerušila dôležité momenty. Keď sa zacieli na určitý objekt, napríklad skupinku politikov debatujúcich pri šálke kávy, čakal na ten správny moment, kedy debata vyvrcholí, emócie budú najčitateľnejšie a najcharakteristickejšie pre ten okamih. A vtedy stlačil spúšť. Politici teda vedeli, že sú fotografovaní, ale nevedeli , ktorý moment fotograf zachytí. Mnohí z nich si začali uvedomovať, že nerežírované spontánne zábery sú historickými dokumentmi.
Po nástupe fašizmu emigroval aj s manželkou a synom do Holandska. Vychovaný v diplomatických kruhoch veril, že Nemecko bude rešpektovať neutralitu Holandského kráľovstva. Po okupácií tejto krajiny už nestihol ujsť, a tak ho v roku 1943 v Haagu zatkli a spolu s rodinou poslali do poľského koncentračného tábora Auschwitz. Tam ho spolu s jeho rodinou zavraždili v plynovej komore 7. júla 1944.
Od roku 1991 sa v Nemecku na jeho počesť udeľuje Dr. Erich Salomon Price – Cena Ericha Salomona, za celoživotné dielo pre fotožurnalistov.
Erich Salomon sa právom považuje za priekopníka nearanžovanej reportáže a pokojne ho môžeme nazvať investigatívnym fotožurnalistom. Neexistovali pre neho zákazy alebo príkazy. Vďaka svojej galantnosti sa však čoskoro dostal medzi fotografickú elitu a jeho dielom sú dodnes ovplyvňovaní autori z celého sveta. Za života vydal jednu knižnú publikáciu, kde zhromaždil najlepšie zábery z politickej scény pod názvom Beruhmte Zeitgenossen in unbewachten Augenblicken – Slávni súčasníci v nestrážených okamihoch. Tento názov úplne charakterizuje celú jeho fotografickú tvorbu.
ZDROJE:
Daniela Mrázková: Příběh fotografie. (1985)
Daniela Mrázková: Co je to fotografie? 150 let fotografie. (1989)
Ľudovít Hlaváč: Dejiny fotografie. (1987)
Pridaj komentár
