Výsostný individualizmus, ktorý je prítomný v každej fotografii Jana Svobodu, neodvolateľné odmietnutie všetkého prízemného a nepodstatného, spolu s nekompromisnosťou v osobnom živote i vo vzťahu k umeniu, uzatvára jeho dielo do solitérneho postavenia. Z tejto výlučnosti potom pramení vnútorný konflikt tvorcu, ktorému záleží na dialógu s divákom, tento však nesmie byť banálnym tliachaním a ľúbezne podliezavou hrou na malebnosť. Pre tých, ktorí sú ochotní vstúpiť do sveta Svobodových myšlienok, sa potom otvorí krajina fotografie nevšednej hodnoty.
Jan Svoboda: Hrušky, 1964
Jan Svoboda sa narodil 27. 7. 1934 v Bohuňoviciach neďaleko Olomouca. Rodinné prostredie, tradície vidieka a príroda na Hanej mali rozhodujúci vplyv na jeho vnímanie sveta a života. Zrejme už tu treba hľadať korene jeho vnímavého vzťahu k jednoduchým predmetom každodennej potreby, ktoré sa neskôr stali základnými motívmi jeho fotografickej tvorby. V škole zaujal svojim výtvarným talentom a preto v štúdiu mal ďalej pokračovať v učebnom odbore maliar porcelánu. Nanešťastie, tieto miesta už boli obsadené, a tak sa dostal do modelárskej dielne. Odtiaľ po roku znechutený odišiel do Prahy na Školu umeleckého priemyslu, kde si zvolil odbor scénické výtvarníctvo. Po maturite nasledovala vojenská služba a niekoľko zamestnaní v rôznych pražských podnikoch ako grafik a fotograf. Keďže išlo zrejme o neveľmi tvorivú prácu sebarealizáciu nachádzal predovšetkým vo voľnej tvorbe. Od roku 1983 bol fotografom na voľnej nohe, čo pri jeho odmietavom postoji ku komerčným zákazkám vyznieva skôr ako vtip. Existenčné problémy vystupňovali jeho individualizmus a prehĺbili reálnu i pociťovanú osamelosť. Definitívne sa ocitol mimo hlavného prúdu kultúrneho života. Aj napriek nepriaznivým okolnostiam Svobodove fotografie v tom období predstavovali neprehliadnuteľný monolit základných hodnôt, ktorým sa nehodlal spreneveriť za nijakú cenu. Jan Svoboda zomrel v Prahe 1. 1. 1990.
Jan Svoboda: Poraněná zeď, 1963
Jan Svoboda je pre odborníkov aj pre milovníkov fotografie legendárnym autorom, ktorého tvorba presahuje regionálny kontext. Vývoj jeho fotografického videnia prebehol bez výraznejších formálnych a obsahových zvratov. Tvorí celistvý, hoci vnútorne členený útvar, pre ktorý je charakteristický vyhranený individualizmus. Najosobnejšie pocity, myšlienky a zážitky, transformované hlbokou vnútornou reflexiou a bytostnou subjektivitou prerastajú do nadosobnej a nadčasovej výpovede. V zdanlivo až priveľmi prostých, avšak symbolicky plnovýznamových obrazoch sa vedome vymedzuje voči dobovej odcudzenosti, povrchnosti a plytkej požívačnosti doby. Do popredia kladie význam jednotlivca a primárne ľudské hodnoty.
Jan Svoboda: Strach, Kámen I, 1963
Ak by sme pristúpili na hru tradičných veľkých príbehov o živote a diele umelca, potom by sme s najväčšou pravdepodobnosťou predniesli vlastnú verziu bájneho príbehu romantizujúceho melancholika šerých zátiší. Svoboda je však v prvom rade odvážny objaviteľ, systematický inovátor a priekopník fotografie ako umenia. To, čo nás dnes v súvislosti so Svobodovými fotografiami najviac zaujíma, sú okolnosti usmerňujúce jeho spôsob uvažovania o umení a v konečnom dôsledku tvarujúce jeho fotografický jazyk.
Umelecké zmýšľanie Jana Svobodu sa formovalo v 50. rokoch na Škole umeleckého priemyslu v Prahe. V tomto období Svoboda vstrebával predovšetkým literárne podnety, písal poéziu a jeho prvé fotografie vznikali ako ilustrácie k vlastným básňam. Silný vplyv na Svobodu malo moderné umenie, z ktorého vzišiel zvláštny spletenec surrealizmu, poetizmu, symbolizmu a dekadencie. Rozhodujúcim momentom pre zaujatie fotografiou bolo stretnutie s dielom Josefa Sudka. Umelecká nekompromisnosť a anachronická nadčasovosť spolu s rafinovanou prostotou Sudkových fotografií nasmerovali Svobodu k plnému pohrúženiu sa do vtedy ešte stále prehliadanému odboru umeleckej fotografie. Ďalším dôležitým momentom pre smerovanie Svobodu ako fotografa bolo jeho prijatie do umeleckej skupiny Máj v roku 1964. Medzi maliarmi a sochármi bol Svoboda jediným fotografom. Aj z tejto skutočnosti prameniaci pocit výnimočnosti ho posmeľoval v úsilí o radikálnejšie výrazové experimenty.
Prvé roky Svobodovej tvorby predstavujú hľadanie autorského jazyka. Svoboda sa vo voľnej tvorbe sústreďoval na bežné predmety aranžované v jednoduchých zátišiach, ktorých názvy dotvárajú celkovú atmosféru snímok (napr. Zvestovanie III, Prízrak V). V týchto rokoch vyfotografoval svoj prvý rozsiahly cyklus Sto pohľadov na michelskú plynáreň (1957-1958). Vrcholným dielom Svobodovho raného obdobia je nepochybne fotografia Melanchólia (1963), ktorá na potemnelom štrukturálnom pozadí zobrazuje drobné dekoratívne predmety zasadené do prostej romantizujúcej atmosféry. To hlavné sa však odohráva v kompozícii a tonalite, ktorá svojim hutným šerosvitom núti diváka postupne rozoznávať detaily výjavu, aby si nakoniec uvedomil, že iluzívny priestor fotografie nedáva žiadnu informáciu o svojej hĺbke, a prevracia sa späť v preludný dvojrozmerný výjav. Svoboda na tejto snímke dospel k fotografickému obrazu, ktorého tonálne charakteristiky a kompozičné princípy bude rozvíjať a prehlbovať celú nasledujúcu dekádu.
Jan Svoboda: Melancholie, 1963
Pre Svobodove fotografie je charakteristické prirodzené denné svetlo a nenásilné začlenenie štruktúrovaného pozadia do obrazu s cieľom dokresliť jeho symbolický obsah. Zátišia nie sú sentimentálne, pretože sa do nich premieta celá komplexnosť Svobodovho zmýšľania, napätie medzi racionalitou a expresiou, hmotou a štruktúrou, a vzájomné dopĺňanie sa obrazu a pomenovania. Z kompozičného hľadiska je dobre identifikovateľný univerzálny princíp, podľa ktorého sú predmety snímané takým spôsobom, aby pozadie bolo rovnobežné s rovinou filmu. Hlavný motív nie je situovaný do snímky podľa priestorových proporcií, ale plošne. Vo fotografiách je dôraz kladený na prekreslenie štruktúr, vládnu tu bohaté tóny šedej s hlbokými, takmer čiernymi tieňmi. Štruktúra pozadia vystupuje ako prazáklad individuálnej existencie človeka a Svoboda s ním bytostne spája elementárne pocity, napr. očakávanie, túžbu, strach, pokoj atď. Od polovice 60. rokov je Svobodov fotografický rukopis jasne definovaný. Jeho fotografie nie sú len prostým záznamom tej najvšednejšej reality. Stávajú sa konšteláciami vyjadrujúcimi pocity a stavy. Názvy fotografií si stále zachovávajú svoj význam (napr. Strach, Prelud I, Stmievanie, Pád) a s obrazmi tvoria nerozdeliteľný celok. Divákovi ponechávajú priestor na rozvíjanie symbolického zmyslu inak úsporného, štrukturálne definovaného zátišia.
Jan Svoboda: Proti světlu, 1964
Okolo roku 1968 Svoboda opúšťa hmotný námet. V dialógu s estetikou avantgardy fotografiu rozkladá na základné prvky plochy a svetla. Z fotografie sa tak vlastne vytráca zobrazované a Svoboda začína skúmať samotné zobrazenie. Fotografovanie dočasne uvoľňuje priestor bádaniu, ktoré rozčleňuje svoje záujmové pole na jednotlivé sekvencie. Ich analýza vedie k poznaniu samotných hraníc fotografie i vlastného videnia. Svoboda sa vydáva na cestu radikálneho experimentu chápaného z existenciálnych pozícií. Ide tu predovšetkým o maximálne vyhranenú tematizáciu fyzickej podstaty fotografie i vedomia vlastného autorstva, zrkadlové prevrátenie toho, čo fotografuje, resp. čo zobrazuje, s tým, čo je zobrazované. Samo zobrazenie sa tak stáva obrazom a pritom zobrazuje, opäť rekurzívne, len samo seba. Princíp rekurzívneho zobrazenia, t. j. opakované odkazovanie k vlastnému dielu i kfotografii ako médiu (cyklus Predobrazy) sa v nasledujúcich troch rokoch stal ústredným motívom Svobodovej práce a vývesným štítom jeho najprogresívnejšej tvorivej etapy.
Jan Svoboda, Obraz, který se nevrátí, 1969-1970
Od ikonografických motívov (hrušky, kamene, vajíčka a pod.) prešiel k významovo aj interpretačne zložitejším motívom. Na rozdiel od predošlého zdôrazňovania emotívnosti, Svoboda v tejto etape svoje dielo viac intelektualizoval. Zrejme sa tak stalo pod vplyvom nadobudnutej tvorivej istoty. Princíp subjektivity sa dostal do úzadia a na jeho miesto sa dostali technické a filozofické otázky stvárnenia motívu. Dá sa povedať, že spôsob zobrazenia sa stal dôležitejším ako význam obrazu. Primárnym cieľom záujmu je forma, kompozícia a proporcionalita, ktoré predstavujú kľúče k univerzálnej harmónii medzi jedinečným a všeobecným. Analytické obdobie Svobodovej tvorby charakterizuje iluzívna hra prechodov medzi plochou a priestorom, skutočnosťou a jej zobrazením. Vznikli tak kontemplatívne fotografie, ktorými autor odhaľoval netušené metafyzické hodnoty všedných predmetov. Na samotnej hranici existencie obrazu našiel Svoboda aj hranice svojej vlastnej tvorby a prostredníctvom živelnej dekonštrukcie sa oblúkom vrátil k prvotným princípom svojho obrazového myslenia. V tomto momente dospela jeho tvorba k svojmu najkrajnejšiemu bodu.
Jan Svoboda, Jsou vzpomínky vzpomínek, 1969
Začiatkom 70. rokov Svoboda presunul ťažisko záujmu od analytického zobrazenia k reprodukčnej fotografii. Predmetom fotografií sú najmä diela Aleša Veselého, Zdeňka Palcra a Stanislava Kolíbala. Fotografie sú surovo autentické a ich výsledok presahuje pôvodný dokumentárny rámec. Svoboda tu rozvíja dialóg nájdených a vytvorených štruktúr odkazujúcich k metafyzickým významom. Subjektívny pohľad do ateliéru, prostredie, predmety, dramatizujúce osvetlenie a celková výstavba týchto fotografií vedú diváka k surreálnej predstavivosti. Svoboda naďalej vychádzal z reality, priznával jej tvar, ale súčasne posúval jej význam k znakovosti či symbolizmu. Programovým odstupom od racionality zúročil tradíciu umeleckej fotografie, ktorej pridal rozmer emotívnej naliehavosti.
Jan Svoboda, Pocta Zdeňku Palcrovi, 1971
Fotografický dialóg Jana Svobodu s dielami ďalších českých výtvarných umelcov poznačil aj jeho vlastnú voľnú tvorbu. Záverečná etapa jeho tvorby je obdobím autoreferenčných fotografií – obsesívneho fotografovania vlastných nainštalovaných obrazov, odložených fotografií, ich útržkov, vlastného ateliéru. Svobodove autoreferenčné snímky nadväzujú na dokumentáciu výtvarných diel iných umelcov a zároveň nabádajú diváka hľadať hlbšie významy tvorivého umeleckého procesu. Tieto fotografie skutočnosť skôr reprezentujú ako zobrazujú. Podstatou Svobodovej tvorby je to, že dokáže predmety primäť k tomu, aby tlmočili autorovo vnútorné posolstvo divákovi. V popredí je istá zdržanlivosť obrazu, skôr naznačenie ako vypovedanie, analytická hĺbka ktorá dôkladne prekrýva lyrickú vrstvu príhovoru. Rozhodujúca úloha patrí svetlu, ktoré buduje priestor a ozrejmuje významotvornú funkciu textúry, spravidla zvrásnenej štruktúrovanej plochy. V celkovom vyznení tieto fotografické obrazy vyjadrujú najosobnejšie pocity a myšlienky, ktoré boli výsledkom hlbokej vnútornej sebareflexie a dotýkali sa intímnej sféry bytia. Symbolický charakter Svobodových fotografií naznačuje, že autorovi viac ako o realistické zaznamenanie prchavého momentu skutočnosti išlo o uvoľnenie prúdu myšlienkových asociácií rozprestretých okolo nového významu predmetu, ktorý mu vpečatilo fotografické stvárnenie.
Jan Svoboda, Obraz, který se nevrátí XXXV, 1972
Svobodovo dielo sa od konca 50. rokov do polovice 70. rokov rozvinulo od melancholicky romantizujúcich zátiší a krajiny, cez introspektívny analytický pohľad na fotografický obraz, až ku krajným minimalizovaným polohám sebareflexívnej fotografie. Pokus o syntézu modernej fotografie so sebareflektujúcim prístupom (resp. pokus o tvorivú konfrontáciu princípov modernej a konceptuálnej fotografie) po roku 1983 nedosiahol vytýčené méty. Svobodovi priniesol len pocit nedocenenia jeho fotografického diela. Originalita a tým aj význam Svobodových fotografií spočíva v tom, že na jednej strane skúma limity moderného fotografického obrazu, a súčasne na strane druhej reflektuje korene moderny, vyčleňujúc z nej tie prvky, ktoré osviežujú strohé konceptuálne uvažovanie. Neustále napätie medzi tradičnosťou a revoltou, prostotou a rafinovanosťou, citom a racionalitou, to všetko sú atribúty, ktoré činia zo Svobodovho diela dodnes živý a inšpirujúci doklad ojedinelého a neredukovateľného umeleckého vzopätia.
Literatúra:
BALAJKA, P.: Jan Svoboda. 1991.
DUFEK, A.: Jan Svoboda, fotografie. 1994.
KORYČÁNEK, R., PÁTEK, J. (eds.): Jan Svoboda: nejsem fotograf. 2015.
KŘÍŽ, J.: Z tvůrčí dílny J. Svobody. In: Československá fotografie, 1975, č. 11.
NOVÝ, A.: Soukromé krajiny Jana Svobody. In: Československá fotografie, 1986, č. 10.
TAYLOR, L.: Jan Svoboda (an interview). The British Journal of Photography, 1982, č. 129.
VANČÁT, P.: Jan Svoboda. 2011.
Pridaj komentár
