O víťaznej fotografii mi ešte minulý rok Gustavo napísal toto: „Život má vzostupy a pády a v momente, keď nepriazeň osudu zaklope na naše dvere, každý z nás bojuje najlepšie, ako vie, nezávisle od veku či pohlavia. Túto fotografiu som urobil v deň, keď zomrela moja mentorka Gina Milicia a predstavuje nielen ťažký moment, ktorý na mňa zrazu vrhol život, ale aj to, čo som urobil ja ako ľudská bytosť, aby ma nepremohla bolesť a smútok. Urobil som to, čo milujem – fotil som.“
Tiež som sa dozvedel, že je rodený Kolumbijčan, ktorý sa oženil so Slovenskou, žije, pracuje a tvorí na Slovensku v Bratislave.O celkovom víťazovi našej súťaže však chceme vedieť viac, však? 😊
A tak som sa s celoročnou výhrou vybral za Gustavom, aby sme sa o jeho tvorbe a živote porozprávali. A bol to pre mňa veľmi príjemne strávený čas.
Gustavo odkedy žiješ a pracuješ na Slovensku?
Od roku 2008, takže som tu už takmer 15 rokov. 😊
Je to rozdiel žiť v Kolumbii a na Slovensku? Ako sa ti tu žije?
Je to určite rozdiel. Keď som odchádzal, v Kolumbii bola veľmi ťažká situácia. Neuveriteľná inflácia a problém získať prácu. Napriek tomu ľudia v Kolumbii vyzerajú byť často šťastnejší, no tu je to lepšie pracovne a je tu aj bezpečnejšie. Aj na Slovensku žijú veselí a dobroprajní ľudia.
Kde si sa spoznal so svojou slovenskou manželkou Veronikou?
Bolo to v Amerike na študijnom pobyte Work and Travel. Boli sme tam niekoľkokrát a hneď po škole som si zložil diplom do vrecka, vzali sme sa a prišiel som na Slovensko.
Čo si študoval a ako si sa dostal k fotografii?
Študoval som IT technológie a k fotografii som sa dostal cez môjho otca. Ten robil v Kolumbii známeho produktového fotografa. Mal veľký stredoformátový filmový fotoaparát, štúdio a ja som mu pomáhal zakladať filmy do kazety, nastaviť svetlá a naučil ma aj vyvolávať filmy a fotografie v tmavej komore. Potom sa situácia zhoršila a môj otec prišiel o prácu, musel predať všetku techniku a štúdiové vybavenie. Po čase, keď sa situácia v Kolumbii upokojila, kúpil si digitálnu zrkadlovku Nikon, ale už nebol natoľko pružný, aby sa naučil nové technológie a digitálne spracovanie obrazu, a tak mi svoj Nikon ponúkol. Ja som ho prijal s radosťou, pretože som sa dostal ku kvalitnej fototechnike a mohol som začať tvoriť podľa seba.
Ako sa vyvíjala tvoja tvorba?
No, začínal som ako asi každý. Začal som fotografovať prírodu, krajinu a cestovateľskú fotografiu. Boli sme bezdetní, a tak sme veľa času trávili vonku. Manželka bola z toho mierne nervózna. Poznáš to, keď si na výlete a jednu fotku robíš dvadsať minút. 😊
Potom prišli deti a musel som sa prispôsobiť. Nemohol som ďalej fungovať tak, že všetci budú za mnou čakať dvadsať minút, aby som si urobil svoj záber. A tak som začal s fotografovaním portrétov. To bolo, ale diametrálne odlišné od toho, čo som fotografoval dovtedy. Zistil som, že musím viac spoznať svetlo, naučiť sa komunikovať s ľuďmi a robiť dobré fotky aj v časovej tiesni. A tak som si hľadal učiteľa a našiel som úžasnú mentorku Ginu Miliciu.
Bola to austrálska fotografka, ktorá úžasne fotografovala, vedela skvelo komunikovať s modelmi a robila portréty veľmi známym osobnostiam. Najprv som sa k nej prihlásil do skupinového online kurzu, ale potom som pochopil, že potrebujem viac. Zaplatil som si drahší kurz, kde sa mi mohla venovať osobne. Bolo to takto takmer 10 rokov. Práve ona ma naučila, ako si mám nájsť svoj vlastný prirodzený štýl. Povedala, aby som sledoval fotografie, ktoré ma na prvý pohľad zaujmú. Poznáš to, ako skroluješ fotografiami a zrazu skrolovať prestaneš… A pri týchto fotografiách, pri ktorých ti zamrzne palec na telefóne, máš ostať. A ja som zistil, že sú to portréty, z ktorých sála energia, ktoré majú drámu a príbeh. Tak som jej povedal, že aj ja chcem tvoriť takéto portréty.
A čo sa stalo potom?
Potom nastali najkrajšie časy v mojej tvorbe. S Ginou sme sa sústredili na to, aby sme tieto emócie vedeli dostať do mojich fotiek. Nebol to tréning v mesiacoch, ale v rokoch. Najväčším orieškom, ktorý som potreboval rozlúsknuť, bola komunikácia s ľuďmi. S tým som mal problém, nebol som smelý. A tak som urobil mini projekt portrétov na ulici. Vyfotil som mnoho cudzích ľudí, a keď som mal obavu, že ma odmietnu, tak neoprávnene. Za celý čas to bol snáď iba jeden človek, ktorý mi na fotenie povedal nie. Okrem komunikácie s osobou som sa pri tom naučil aj rýchlosti. Na fotenie neznámych ľudí je na ulici veľmi málo času, často len niekoľko sekúnd a iba jeden pokus. Musím robiť s tým čo mám, s prostredím a so svetlom, aké je k dispozícii. A musím samozrejme vedieť, čo chcem. Niekedy ma situácie aj veľmi prekvapili. Videl som napríklad muža, ktorý vyzeral veľmi nahnevane a ja som mal obavu sa ho čo i len opýtať, či ho môžem vyfotiť. Nakoniec som sa odhodlal a on bol zrazu úplne veselý a usmiaty. Vôbec nebol problém fotiť ho, ale už nevyzeral tak dramaticky ako predtým. A tak som musel povedať, aby sa zamračil, že ho chcem mať tak, ako som ho zbadal prvýkrát. 😊
Ako si sa dostal k fotografovaniu detí?
Veľmi jednoducho, narodili sa nám naše tri deti, a tak som mal najkrajšie modely. 😊
Keď boli veľmi malé, ešte v perinke, všetci sa čudovali, prečo ich nefotím. Veď fotiť deti je také zlaté, ony sú také nádherné. Ja som im vravel, že tie fotky, na aké myslia, nie sú pravdivé. Deti sú predsa špinavé od jedla, behajú, kričia, pobijú sa, plačú a majú plné plienky… Nie, nespochybňujem iných fotografov, ktorí fotia sladké fotky malých detí, je to OK. A ani ich rodičov, ale nie je to pre mňa ako pre fotografa. Nepáčia sa mi fotky nastajlovaných detí s macíkmi, vyžehlené tváričky… Chcem mať vo svojich fotografiách emóciu, výraz fotografovanej osoby, interakciu… Keď už moje deti podrástli, potom sa stali mojimi naozajstnými modelmi. Keď ma niekto osloví, aby som mu nafotil dieťa alebo deti, stále odpoviem, nech si najprv pozrie moje portfólio. Že jeho deti na fotkách pravdepodobne nebudú usmiate, že budú sústredené na nejakú činnosť, alebo budú dokonca možno plakať… Ak s tým súhlasia, potom sa môžeme posunúť ďalej. 😊
Aj tu ťa v tvojom smerovaní trochu viedla Gina?
Áno, ale zároveň som absolvoval aj niekoľko ďalších interaktívnych online workshopov, ktoré boli zamerané na fotenie detí, alebo dokonca autoportrétu. Tu som najmä pochopil, že je najdôležitejšie zvládnuť komunikáciu. Deti nemajú toľko trpezlivosti ani pozornosti, aby nekonečne dlho pózovali na portrét a navyše u cudzieho človeka sa ani nechcú fotiť. A tak som sa pýtal svojich detí, či sa majú chuť fotiť a ak áno, potom sme spolu komunikovali a fotili.
Nikdy si nefotil momentky svojich detí? Keď sa dialo niečo zaujímavé, alebo vznikla komická či dojemná situácia?
Ale áno, fotoaparát mám stále vonku na polici s nabitými baterkami a kartou. Som vždy pripravený. 😊 Aj minule počas kúpania na mňa manželka kričala, aby som sa išiel pozrieť. Vtedy som vyfotil aj fotku, ktorá sa ti páčila. Ale aj pri týchto momentkách chcem, aby fotka mala nejaký príbeh. Počas korony sme fotili v rodine veľa. Boli sme šesť mesiacov zatvorený v byte, a tak tých príležitostí bolo naozaj dosť.
Čo tvorí základ tvojej fotografickej tvorby? Sú to práve portréty detí?
Áno, chcel by som byť fine art fotografom detí, ale fotografujem aj portréty dospelých. Prednedávnom som napríklad pracoval na portrétoch hudobníkov.
Uživí ťa to?
Neuživí a ani nemusí. Mám to šťastie, že mojou hlavnou prácou je zamestnanie v IT odbore, a tak môžem fotografovať svoju voľnú tvorbu. Fotografujem to, čo ma naozaj baví, a tak ako sa mi to páči.
Fotografuješ aj iné žánre, napríklad svadbu?
Ďakujem nie, svadbu som fotil asi len dvom dobrým kamarátom, ktorí ma na to prehovorili. Aj som ich upozorňoval, že poznajú moju tvorbu, a že odo mňa nedostanú sladké fotky. Ale oni to aj tak chceli. Predsa ma poznajú, vedia ako fotím, že sa im to páči, a že sme kamaráti. No tak som sa ich opýtal, či si sú istí, že budeme kamaráti aj potom, keď dostanú fotografie… Tak som nakoniec fotil asi dve svadby a verím, že manželia sú s fotografiami spokojní.
Ako si vyfotil víťaznú fotografiu?
Víťaznú fotku som vyfotil v deň, keď som dostal informáciu, že moja mentorka a učiteľka Gina zomrela. Nikdy doteraz som necítil to, čo vtedy. Bolo to ako úder do tváre, po ktorom ostalo akosi prázdno. Manželka ma povzbudzovala, ale ja som potreboval niečo urobiť. Potreboval som fotiť. Chcel som vyfotiť fotku pre ňu, na jej počesť a pamiatku. A tak som zavolal svoje deti a povedal im, že chcem fotiť, čo chcem fotiť a či s tým súhlasia. Keby povedali nie, tak tu teraz nesedíme, nepijeme kávu a nerozprávame sa o mojich fotkách. Vždy sa ich pýtam a bez ich súhlasu ich nefotím. Povedali áno…
Gustavo, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor prajem ti do ďalšej tvorby to, čo si sa s Ginou dlhé roky učil – vyjadriť fotkou svoje pocity, príbehy, život. Za to ďakujem aj jej. Verím tomu, že sa teraz z tejto fotky teší spolu s nami…
Zdroj: nikonblog.sk
Pridaj komentár
