Keďže aj rok 2012 prekvapivo obsahuje vo svojom zložení mesiac november, zaplavili Bratislavu opäť očíslované gule, tento raz v oranžovej farbe. Za ich záhadným výskytom stojí Stredoeurópsky dom fotografie, ktorý fotografickú udalosť európskeho významu pod názvom Mesiac fotografie organizuje už 22 rokov. Domáci i zahraniční fotografi sem prichádzajú vystavovať svoje výtvory mnohých žánrov a prinášajú tak možnosť poprezerať si veľký kus tvorby autorov pôsobiacich v našom kúte sveta.
Do studených jesenných ulíc som sa v očakávaní vyhriatych výstav vydal vybavený permanentkou a generátorom časopriestorových brán (nie, v skutočnosti iba permanentkou). Na moje prekvapenie som ich za jedno popoludnie vstrebal jedenásť a takmer sa tým zapísal do guinessovej knihy rekordov.
Mojou prvou zastávkou bola samotná základňa organizácie, ktorá za touto udalosťou stojí, teda sídlo Stredoeurópskeho domu fotografie. Tam ma privítali netradične štylizované fotografie Rómov od Šymona Klimana, ktoré približovali mnohé tváre života tohto etnika cez pohľad na ľudí samotných. Najvýraznejším rysom snímok je ich kontrastné farebné spracovanie kombinované občas s priam „módnym“ spôsobom svietenia. Výrazné črty týchto jednotlivcov a párov sa tak stávajú ešte zaujímavejšími.
Na tej istej pôde som sa pozeral aj na Brazílsku sériu Andreja Balca zachytávajúcu vzťahy medzi obyvateľmi strednej triedy a zamestnancov starajúcich sa o ich majetok a obydlia. Osobne na mňa najviac zapôsobili zábery, ktoré zobrazovali druhú skupinu v akejsi pasívnej a submisívnej roli, strnulom služobníckom postoji v kontraste k aktivitám a voľnosti ich zamestnávateľov, zdôraznenom umiestnením danej postavy blízko ku kraju záberu, alebo mimo oblasť hlavného objektu.
Po výstupe točitým schodiskom ku dverám Veľvyslanectva Slovinskej republiky som sa dostal na výstavu Antónia Živkoviča zobrazujúcu jednu z mojich obľúbených tém – industriálne dedičstvo. Vysoko atmosférické čiernobiele snímky vás vtiahnu do prostredia starých tovární, strašidelne otvorených pecí, točitých rúr a okrúhlych kontroliek. Jednoducho raj. Pri odchode si ale dávajte pozor, aby ste sa nesnažili dostať von dverami na záchod. Ževraj to robia všetci návštevníci. Asi chyba v matrixe.
V Galérii mesta Bratislavy zas našiel svoje útočisko Lewis Hine, svetoznámy fotograf zo Spojených štátov, ktorý stihol zdokumentovať kompletnú stavbu Empire State Building, bojoval za oslobodenie detí od vykorisťovania prácou a zachytil aj veteránov Prvej svetovej vojny. Na pomerne veľkej ploche je tu množstvo záberov, mnoho pôsobivých vzhľadom na náročné prostredie ich vzniku, ako aj samotné emócie, ktoré sú na nich zachytené.
Na Jozefa Hofera vyveseného vo výstavnej sieni Starej radnice som sa naozaj tešil, keďže sa veľmi rád prizerám fotografiám, na ktorých vidím svoje mesto v dávnych dobách (čiže hocikedy predtým než som ho stihol plne vnímať a uvedomovať si). Budovy, ktoré už nestoja, námestia, ktoré sa za roky zmenili na nepoznanie a ulice takmer bez reklám a osobných áut vo vás vyvolajú zaujímavý pocit. Pozeráte sa na niečo, čo dobre poznáte, ale pritom je to natoľko odlišné, že sa zdá, že to vidíte po prvý raz. Mnohého vám dokonca príde škoda, napríklad starých priemyselných budov, či rozľahlých nezastavaných priestranstiev.
Do budúcnosti, kde sa svet Hviezdnych vojen a Lega začal prelínať s tým našim ma vrhol Francúzsky inštitút, ktorý hostil francúzsko-srbsko-slovinskú zbierku DistURBANcies autorov Brunet Thibault, Cédric Delsaux a Andrej Osterman. Imperiálne AT-AT prechádzajúce sa pomedzi dubajské mosty, alebo vrtuľník z plastových kociek na prvý pohľad vkusne zapadajúci do horskej krajiny sú len zlomkom netradičných pohľadov z tvorby autorov. Veľká otvorenosť novým druhom tvorby sa tiež hodí pri prezeraní série Vice City, ktorá sa skladá zo šiestich obrázkov z videohry GTA San Andreas orezaných na štvorcový formát.
Rovno štyri výstavy sa stretli v Dome umenia, kde pre diváka vytvorili zaujímavý mix štýlov a žánrov, od dokumentárnej zbierky štyroch autorov z Česka, Ruska, Maďarska a Slovenska pod názvom „Na ceste“, cez klasické páčivé, ale občas i drastické zábery National Geographic, sprievodcu históriou 100 x z dejín francúzskej fotografie až po abstraktno-psychadelické zábery Pavla Máru, bizarne hrajúceho sa s ľudskými telami v inverzných a čiernobielych farbách. Ak teda nie ste obdivovateľom niektorej z častí, stále tu na vás čakajú ďalšie tri.
No a čerešničkou na torte (alebo skôr poriadne veľkou čerešňou) bol pre moju pochôdzku galériami vojnový reportér Robert Capa, ktorý pod velením Slovenskej národnej galérie obsadil priestory na Námestí Ľudovíta Štúra. Z jeho celoživotnej tvorby bolo vybraných viac ako sto diel, rozdelených do ôsmich tematických celkov zobrazujúcich ľudí a príbehy v konfliktoch a živote prvej polovice dvadsiateho storočia. Dramatické a emóciami nabité zábery verne približujú prežívanie udalostí ich účastníkmi.
Keď som dnes posledný raz vyšiel z dverí galérie, osvietili ma už iba pouličné lampy a večerný ruch mesta. Do očí mi udrelo, že je zrazu všetko v pohybe, zaliate zvukmi, vôňami a hĺbkou. Podobne ako som v tom momente prešiel zo sveta fotografií do našej reality, ponárame sa pri pohľade na snímky do plochy, prítomnosti, zmrazeného momentu, ktorý vnímame iba jediným zmyslom – našimi očami. A majstrami fotografie sú tí, ktorí v nás dokážu aj prostredníctvom tohto, na prvý pohľad veľmi obmedzeného média, vyvolať tie isté zážitky, pocity a myšlienky, ktoré bežne pramenia z života v troch rozmeroch a nekonečne plynúcom čase.
Ešte stále máte aj vy možnosť zhliadnuť výstavy Mesiaca fotografie. Koniec sa ale pomaly blíži, tak nech ich nepremeškáte. Viac informácii na www.sedf.sk.
Pridaj komentár
