Mura di Lucca

Hradby Luccy sú najväčším príkladom v Európe hradieb postavených podľa princípov moderného opevnenia , ktoré sa zachovali úplne neporušené vo veľkom meste. Súčasné mestské hradby Lucca, dlhé presne 4 kilometre a 223 metrov, sú výsledkom poslednej rekonštrukčnej kampane, ktorá sa začala v máji 1544 a skončila len o storočie neskôr, v roku 1648. Práce prebiehali aj v druhej polovici 17. storočia so štrukturálnymi aktualizáciami založenými na nových poznatkoch a stavebných technikách. Moderná konštrukcia, ktorá sa nikdy nepoužívala na obranné účely, je rozdelená na 12 závesov a 11 hrádzí. Tie sú vnímané ako silný znak kultúrnej identity a ako nádoba na historickú pamäť oblasti.



Steny boli navrhnuté aj ako odstrašujúce. Najmä republika Lucca sa obávala najprv expanzívnych cieľov Florencie a následne Toskánskeho veľkovojvodstva . K skutočnej otvorenej vojne proti veľkovojvodstvu však nikdy nedošlo. Došlo ku konfliktom s vojvodstvom Modena (16. a 17. storočie), ale výlučne v Garfagnane , takže Lucca nikdy nemusela trpieť žiadne obliehanie. Jediný prípad, kedy boli steny podrobené skúške, bolo počas katastrofálnej povodne Serchio 18. novembra 1812. Dvere boli zaskrutkované a pomocou matracov a slamených matracov bola zaručená relatívna vodotesnosť centra Luccy. Samotnú Elisu Bonaparte , princeznú z Luccy a Piombina, museli pri vstupe do mesta zdvihnúť pomocou akéhosi balančného kolesa, aby neotvorili zamknuté dvere zúrivosti vôd.



Štruktúru premenila Maria Luisa Bourbonsko-Španielska (v úrade v rokoch 1815 až 1824) na pešiu promenádu, aby plnila úlohu veľkého verejného parku, najmä vďaka svojej dĺžke viac ako 4 kilometre. Nové využitie stien malo dopad aj na vonkajšie priestory vpredu, ktoré sa zmenili na veľmi veľké trávniky. Chodník ponad hradby je v súčasnosti využívaný na prechádzky a pohybové aktivity, no v lete pôsobí aj ako prirodzené pódium pre predstavenia a podujatia.