Utečenci z Karabachu

V Khachardzane som bol v roku 2018 a 2019. Dedina kedysi bola obývaná Azermi, ale po prvej vojne v roku 1994 sa do nej nasťahovali Arméni. Garik tam má kamaráta Vovu a preto k nemu mierime aj tento rok. Bez potreby navigácie neomylne smerujem po serpentínach do úbočia na vrchu dediny, kde býva Vova. Ten nás už očakáva a zasadáme k stolu. Počas obeda nás Vova informuje, že vo vedľajšej dedine je zopár nových obyvateľov - utečencov z  dedín ktoré v Náhornom Karabachu počas poslednej vojny zabrali Azeri.

Vyrážame preto dvoma autami do Dzoravanku. Je to klasická horská dedina, s domami roztrúsenými ďaleko od seba. Skôr lazy ako dedina.  Hneď na spodku dediny nás víta majiteľ miestneho obchodu. Pozýva ma dovnútra a ponúka limonádou. Neodmietam. Otvára fľašu, naleje mi do pohára a fľašu opäť zaštupľuje - pre ďalšiu návštevu. V obchodíku má zopár kusov základných potravín, nejakú drogériu, pár kusov šatstva a obuvi. Vraví že "biznis"  v dedine veľmi nejde, ale nesťažuje sa. Dopijem limonádu a pridávam sa k ostatným.

Dedinčania sú aj vďaka Váňovmu doprovodu zhovorčiví a priateľskí. Aj keď často im do reči veľmi nie je. Príbehy sú podobné a smutné. Prišli ruskí vojaci a dali im dve hodiny na opustenie domu. Alebo im (Rusi) povedali, že nech si zoberú len doklady - evakuujú ich len dočasne. A o dva dni bol už ich dom za novými hranicami a v nepriateľskej krajine. Prichýlili ich v pohraničných dedinách. Tých najchudobnejších. Poskytli im domy kde sa mohli zložiť. Tie najstaršie, často zdemolované a dlho opustené. Ale utečenci sú šťastní aspoň za nejakú strechu nad hlavou. Rodiny s malými deťmi sa teraz snažia nejak uchytiť a prežiť. Sú síce medzi svojimi, ale či ešte niekedy uvidia svoj naozajstný domov dnes netušia ...