Počas návštevy Arménska a Náhorného Karabachu mám len podobné skúsenosti. Pohostinnosť a prajnosť ľudí, ktorí nemajú materiálne veľa, ale v srdciach o to viac. Aj keď sa nedá ľudí hádzať do jedného vreca, pred dvomi rokmi sme navštívili aj Azerbajdžan a tam to už veru také nebolo. Fotografia parádna, ako vždy
Tak ja mám od Azerov zákaz vstupu .... za publikovanie o Arcachu
Počas návštevy Arménska a Náhorného Karabachu mám len podobné skúsenosti. Pohostinnosť a prajnosť ľudí, ktorí nemajú materiálne veľa, ale v srdciach o to viac. Aj keď sa nedá ľudí hádzať do jedného vreca, pred dvomi rokmi sme navštívili aj Azerbajdžan a tam to už veru také nebolo. Fotografia parádna, ako vždy
Je to z horskej dediny Hinshen v Náhornom Karabachu. Viktor a Marusija. Mená nie sú arménske ale ruské. Viktor (Vigen) ho dostal od spolubojovníkov počas svojho jediného „výletu“ v živote. Výletu z Moskvy až do Berlína. Výletu v uniforme Červenej armády. Ako došla k svojmu ruskému menu bábuška Marusija som sa nedozvedel. Viem len, že po rusky nevedela ani slovíčko. S Viktorom som sa stretol na poli. Okopával zemiaky. Pozval ma domov. Marusjia spustila (predpokladám) niečo v štýle „Koho to ku nám ťaháš?“. A mávala na mňa bakuľou. Ale v očiach je hrali také šibalské ohníky. Vedel som že môžem ostať. O chvíľu som už sedel pri stole. Navarili čaj, ponúkli ma chlebom. Čas letel a my sme sa rozprávali. Teda hlavne Viktor rozprával. O ich neľahkom živote, o vojne, o rodine. Nesťažoval sa. Bral veci také aké sú, tešil sa s maličkostí. Čaj s ktorým ma pohostili nebol domáci. Doniesol im ho známy z hlavného mesta – Stepanakertu. Povedali mi koľko zaň zaplatili a že či to bola dobrá cena. Uistil som ich že určite. Keď Marusija vylúhovala môj čaj, vrecúško odložila. Na ďalšie použitie. Veď s takou vzácnosťou ako je čaj z hlavného meste nemožno len tak mrhať. Pri odchode mi Marusija zabalila kúsok toho chleba. Suchého. Na cestu. Bolo to jedno z najemotívnejších stretnutí aké som na svojich cestách zažil. Stretnutie s ľuďmi, ktorí sa nezištne podelili s cudzincom s tým málom čo mali ... stretnutie s človečinou, ktorá v našom svete začína chýbať.
Vďaka! Niekde to tam bolo cítiť z fotografie. Veľa šťastia na podobné človečenstvo na cestách,)
Je to z horskej dediny Hinshen v Náhornom Karabachu. Viktor a Marusija. Mená nie sú arménske ale ruské. Viktor (Vigen) ho dostal od spolubojovníkov počas svojho jediného „výletu“ v živote. Výletu z Moskvy až do Berlína. Výletu v uniforme Červenej armády. Ako došla k svojmu ruskému menu bábuška Marusija som sa nedozvedel. Viem len, že po rusky nevedela ani slovíčko. S Viktorom som sa stretol na poli. Okopával zemiaky. Pozval ma domov. Marusjia spustila (predpokladám) niečo v štýle „Koho to ku nám ťaháš?“. A mávala na mňa bakuľou. Ale v očiach je hrali také šibalské ohníky. Vedel som že môžem ostať. O chvíľu som už sedel pri stole. Navarili čaj, ponúkli ma chlebom. Čas letel a my sme sa rozprávali. Teda hlavne Viktor rozprával. O ich neľahkom živote, o vojne, o rodine. Nesťažoval sa. Bral veci také aké sú, tešil sa s maličkostí. Čaj s ktorým ma pohostili nebol domáci. Doniesol im ho známy z hlavného mesta – Stepanakertu. Povedali mi koľko zaň zaplatili a že či to bola dobrá cena. Uistil som ich že určite. Keď Marusija vylúhovala môj čaj, vrecúško odložila. Na ďalšie použitie. Veď s takou vzácnosťou ako je čaj z hlavného meste nemožno len tak mrhať. Pri odchode mi Marusija zabalila kúsok toho chleba. Suchého. Na cestu. Bolo to jedno z najemotívnejších stretnutí aké som na svojich cestách zažil. Stretnutie s ľuďmi, ktorí sa nezištne podelili s cudzincom s tým málom čo mali ... stretnutie s človečinou, ktorá v našom svete začína chýbať.
zaregistrujte sa a presvedčte o mnohých z výhod byť členom
Komentáre a hodnotenia
Zoradiť od najstaršíchAj keď sa nedá ľudí hádzať do jedného vreca, pred dvomi rokmi sme navštívili aj Azerbajdžan a tam to už veru také nebolo.
Fotografia parádna, ako vždy
Aj keď sa nedá ľudí hádzať do jedného vreca, pred dvomi rokmi sme navštívili aj Azerbajdžan a tam to už veru také nebolo.
Fotografia parádna, ako vždy
S Viktorom som sa stretol na poli. Okopával zemiaky. Pozval ma domov. Marusjia spustila (predpokladám) niečo v štýle „Koho to ku nám ťaháš?“. A mávala na mňa bakuľou. Ale v očiach je hrali také šibalské ohníky. Vedel som že môžem ostať.
O chvíľu som už sedel pri stole. Navarili čaj, ponúkli ma chlebom. Čas letel a my sme sa rozprávali. Teda hlavne Viktor rozprával. O ich neľahkom živote, o vojne, o rodine. Nesťažoval sa. Bral veci také aké sú, tešil sa s maličkostí. Čaj s ktorým ma pohostili nebol domáci. Doniesol im ho známy z hlavného mesta – Stepanakertu. Povedali mi koľko zaň zaplatili a že či to bola dobrá cena. Uistil som ich že určite. Keď Marusija vylúhovala môj čaj, vrecúško odložila. Na ďalšie použitie. Veď s takou vzácnosťou ako je čaj z hlavného meste nemožno len tak mrhať.
Pri odchode mi Marusija zabalila kúsok toho chleba. Suchého. Na cestu.
Bolo to jedno z najemotívnejších stretnutí aké som na svojich cestách zažil. Stretnutie s ľuďmi, ktorí sa nezištne podelili s cudzincom s tým málom čo mali ... stretnutie s človečinou, ktorá v našom svete začína chýbať.
Veľa šťastia na podobné človečenstvo na cestách,)
S Viktorom som sa stretol na poli. Okopával zemiaky. Pozval ma domov. Marusjia spustila (predpokladám) niečo v štýle „Koho to ku nám ťaháš?“. A mávala na mňa bakuľou. Ale v očiach je hrali také šibalské ohníky. Vedel som že môžem ostať.
O chvíľu som už sedel pri stole. Navarili čaj, ponúkli ma chlebom. Čas letel a my sme sa rozprávali. Teda hlavne Viktor rozprával. O ich neľahkom živote, o vojne, o rodine. Nesťažoval sa. Bral veci také aké sú, tešil sa s maličkostí. Čaj s ktorým ma pohostili nebol domáci. Doniesol im ho známy z hlavného mesta – Stepanakertu. Povedali mi koľko zaň zaplatili a že či to bola dobrá cena. Uistil som ich že určite. Keď Marusija vylúhovala môj čaj, vrecúško odložila. Na ďalšie použitie. Veď s takou vzácnosťou ako je čaj z hlavného meste nemožno len tak mrhať.
Pri odchode mi Marusija zabalila kúsok toho chleba. Suchého. Na cestu.
Bolo to jedno z najemotívnejších stretnutí aké som na svojich cestách zažil. Stretnutie s ľuďmi, ktorí sa nezištne podelili s cudzincom s tým málom čo mali ... stretnutie s človečinou, ktorá v našom svete začína chýbať.