...

viečka sa mi trasú a oťažievajú, keď sa do nej dlhšie zadívam...hlava mi pri nej tak sekundovo klesá a v poslednej chvíli sa zase späť vracia a oči sa na chvíľu doplna ostražito otvoria, dáky čudný pocit vzniká..čo ja viem či je to klaustrofóbický či čo je to....ostatní traja v aute chrápu a ja bojujem, všetko vonku okolo na stenách kol mňa lieta a sa mihá, pot ma oblieva.....boha jeho tam... ticho nahlas nadávam ...nech už je koniec a ven z neho vychodíme ...

..ono totiž si mi pripomenul snímkou ten pocit ako sme pred mnohými rokmi s kamošmi šli navečer z Nr dole na juh do Chorvátska, bol som prísediaci šoférovi a ho celú noc bavil, dával mu otázky, furt sa s ním rozprával..aby ni sekundu oka nezažmúril, niekoľko hodín som ho presviedčal že už má dosť nech sa vystriedame ..a on že nééé a néééé....a potom nadránom, keď som už mal aj ja dosť a bol spaco uceckaný, huba mi už nevládala a prestávala mleť... zrazu zastal že dobre teda, že už nevládze a mám ho striedať...a po pár kilometroch ako vedľa mňa zalomil sme vošli do toho najdlhšieho tunela čo tam majú...tak tak som sa dohrabal volantom a koléskami jeho konca....Ďuro jeden...však sa tak ..aj ten kamoš volá