Uprostred ticha

Ticho!

(Ulrika Noemi Schwabik)



Stretli sa hromy priamo v chráme

a morská voda púšte zaliala,

kde zúrivá hra na organe

nemú bábku odviala.

 

Nemal som na výber, začal som bežať,

tu rútil sa môj chodník slamený.

Vôkol mňa hrdinov videl som ležať,

ten stĺp, čo ma držal, bol zrazu zlomený.

 

Arktické ľady rýchlo sa topili

a ja som zistil, že neviem plávať.

Havajské sopky lávou sa pýšili

a ja na rozlúčku začal som mávať.



Hluchý som, no začal som kričať,

v tej chvíli ma však slová zradili,

besniaci vietor neprestal syčať,

do temnej jaskyne ma s hnevom hodili.



V okolí prázdnota, cítil som sklamanie,

túžil som okúsiť tvrdý spánok,

na dlhý okamih stratil som vnímanie,

namiesto prikrývky objal ma vánok.

 

Nádej si zmyslela, že príde ma vzbudiť,

vôbec som nečakal na jej príchod.

Chodbami života musel som blúdiť,

niekde v diaľke zazrel som východ.

 

Tisícky slov do mňa bezcitne strieľali,

nebol som slabý, mal som brnenie.

Prehra a smútok sa bolesťou zmietali,

ja vedel som, že utíšim hrmenie.

 

Poslednýkrát som žalostne vykríkol,

uši mi prebodlo echo.

Z hrude mi výkrik vybuchol:

Ticho! Buďte už všetci ticho!