Sitno v posledných lúčoch Slnka

V ten májový večer som sa na Sitno dostal neskoro. Ponáhľal som sa po chodníku z Počúvadla, cez Tatársku lúku, starý les pod sitnianskymi bralami a v duchu som rozoberal aké bude svetlo, viditeľnosť, čo budem fotiť a kde položím statív. V mysli som to všetko do detailov pripravil. Keď som konečne prepotený vybehol na Sitno, Slnko sa už pomaly skláňalo k horizontu.  Pribehol som na známu vyhliadku a... na mieste kde som sa plánoval rozložiť ležal chlapík a v posledných lúčoch Slnka relaxoval pod rozložených statívom. Čakal na príležitosť. Bol som sklamaný. Stál som mu za chrbtom. Vyšlo zo mňa len neurčité "nazdar" a pobral som sa o kus ďalej. Pri fotení nerád ruším a rovnako som nerád rušený. Najradšej som sám, keď vediem v mysli rozhovor s duchmi miesta. Napokon som sa predsa vrátil na ono miesto. Stál som tam, neznámemu fotografovi pár metrov za chrbtom. Pozrel som smerom ktorým fotil a pochopil som, že ... to, čo som zamýšľal, ma na tvári miesta až tak neoslovuje. Obrátil som pohľad k unavenému Slnku a vtedy som zbadal svoj záber. Tento záber. Sitnianske andezity a les pod nimi  zaliate teplo zafarbeným mäkkým svetlom, Tatársku lúku pod Sitnom a vzdialené siluety Štiavnických vrchov.