Na začiatku bola dohoda zrealizovať spoločný výlet s Majom Repom a ešte s dvoma kamarátmi. Tentoraz sme stavili na Malú Fatru, našou výzvou bolo odfotiť Rozsutec z Osnice. Náš pochod za vysnívanou métou sa začal okolo jedenástej, na poludnie vystupujeme z auta v dedinke Zázrivá – Biela, odkiaľ máme plán ísť po zelenej značke na Medziholie a potom po modrej na Osnicu. Celý čas cestou na Medziholie (1185m.n.m) sme ponorení v hmle až na pár chvíľ. Na Medziholí si trošku oddýchneme a asi okolo 13:00 začíname vystupovať na Osnicu (1360 m.n.m.). Naše nádeje sa zmenšujú, sme zúfalí, pretože stále ideme v hmle, ktoré je nesutále hustejšia, pridáva sa pridáva silný nározový vietor, ale náš optimizmus to ešte nezlomilo, stále veríme, kritický moment prichádz po pol hodine šľapania, naše sny sa pomaly rozplývajú, už tomu prestávame veriť, situáci sa nezmenila ani na vrchole, kde nás vítala hmla a silný vietor, z času na čas však zazrieme modrú oblohu. Nastáva čas rozhodnutia, premýšľame, čo ďalej, dohoda znie: zídeme naspäť do lesíka, kde aspoň nefúka a tam počkáme do 15:15, či sa počasie nevylepši. Bolo asi 14:15 keď, jeden z kamarátov povedal však poďme na Stoh, ten je vyššie a možno tam budeme nad mrakmi. Nápad dobrý, lenže mali sme už 800 výškových metrov v nohách po snehu a čakalo by nás ďalších 450 na Stoh, veľmi sa nám nechcelo, ale kamarát bol neoblomný. Nakoniec sme sa predsa rozhodli že ideme. Tak sme sa opäť vrátili na Medziholie, kde sa nám na chvíľu ukázal obrys Rozsutca, a ten nám vlial krv do života, hneď sa nám lepšie šlapať na Stoh. Keď sme vyšli z pásma lesa naskytol sa nám neopísateľný pohľad na nasvietený Rozsutec, pod ktorým boli mraky. Bázeň pre dušu, na Stoh sme nakoniec nestihli vyšlapať, keďže už nebol čas, dostali sme sa asi 100 výškových metrov pod neho, ale to stačilo. Zostup dole bol už len zavŕšením nášho krásneho výletu, počas ktorého už nikto nedúfal, že môže dopadnúť, tak ako dopadol.
zaregistrujte sa a presvedčte o mnohých z výhod byť členom
Komentáre a hodnotenia
Zoradiť od najstaršíchNa začiatku bola dohoda zrealizovať spoločný výlet s Majom Repom a ešte s dvoma kamarátmi. Tentoraz sme stavili na Malú Fatru, našou výzvou bolo odfotiť Rozsutec z Osnice. Náš pochod za vysnívanou métou sa začal okolo jedenástej, na poludnie vystupujeme z auta v dedinke Zázrivá – Biela, odkiaľ máme plán ísť po zelenej značke na Medziholie a potom po modrej na Osnicu. Celý čas cestou na Medziholie (1185m.n.m) sme ponorení v hmle až na pár chvíľ. Na Medziholí si trošku oddýchneme a asi okolo 13:00 začíname vystupovať na Osnicu (1360 m.n.m.). Naše nádeje sa zmenšujú, sme zúfalí, pretože stále ideme v hmle, ktoré je nesutále hustejšia, pridáva sa pridáva silný nározový vietor, ale náš optimizmus to ešte nezlomilo, stále veríme, kritický moment prichádz po pol hodine šľapania, naše sny sa pomaly rozplývajú, už tomu prestávame veriť, situáci sa nezmenila ani na vrchole, kde nás vítala hmla a silný vietor, z času na čas však zazrieme modrú oblohu. Nastáva čas rozhodnutia, premýšľame, čo ďalej, dohoda znie: zídeme naspäť do lesíka, kde aspoň nefúka a tam počkáme do 15:15, či sa počasie nevylepši. Bolo asi 14:15 keď, jeden z kamarátov povedal však poďme na Stoh, ten je vyššie a možno tam budeme nad mrakmi. Nápad dobrý, lenže mali sme už 800 výškových metrov v nohách po snehu a čakalo by nás ďalších 450 na Stoh, veľmi sa nám nechcelo, ale kamarát bol neoblomný. Nakoniec sme sa predsa rozhodli že ideme. Tak sme sa opäť vrátili na Medziholie, kde sa nám na chvíľu ukázal obrys Rozsutca, a ten nám vlial krv do života, hneď sa nám lepšie šlapať na Stoh. Keď sme vyšli z pásma lesa naskytol sa nám neopísateľný pohľad na nasvietený Rozsutec, pod ktorým boli mraky. Bázeň pre dušu, na Stoh sme nakoniec nestihli vyšlapať, keďže už nebol čas, dostali sme sa asi 100 výškových metrov pod neho, ale to stačilo. Zostup dole bol už len zavŕšením nášho krásneho výletu, počas ktorého už nikto nedúfal, že môže dopadnúť, tak ako dopadol.
myslím že za tu námahu to stálo a oplatilo sa isť hore gratulujem
hmm a tato je viacej do modrej, mne sa viac paci ako pinkova
Ale to je vec názoru. Každopádne ďakujem za vecné pripomienky. Tomáš.
hmm a tato je viacej do modrej, mne sa viac paci ako pinkova
trocha som nieco upravoval... na moj nazor
trocha som nieco upravoval... na moj nazor
trocha som nieco upravoval... na moj nazor
trocha som nieco upravoval... na moj nazor
Na začiatku bola dohoda zrealizovať spoločný výlet s Majom Repom a ešte s dvoma kamarátmi. Tentoraz sme stavili na Malú Fatru, našou výzvou bolo odfotiť Rozsutec z Osnice. Náš pochod za vysnívanou métou sa začal okolo jedenástej, na poludnie vystupujeme z auta v dedinke Zázrivá – Biela, odkiaľ máme plán ísť po zelenej značke na Medziholie a potom po modrej na Osnicu. Celý čas cestou na Medziholie (1185m.n.m) sme ponorení v hmle až na pár chvíľ. Na Medziholí si trošku oddýchneme a asi okolo 13:00 začíname vystupovať na Osnicu (1360 m.n.m.). Naše nádeje sa zmenšujú, sme zúfalí, pretože stále ideme v hmle, ktoré je nesutále hustejšia, pridáva sa pridáva silný nározový vietor, ale náš optimizmus to ešte nezlomilo, stále veríme, kritický moment prichádz po pol hodine šľapania, naše sny sa pomaly rozplývajú, už tomu prestávame veriť, situáci sa nezmenila ani na vrchole, kde nás vítala hmla a silný vietor, z času na čas však zazrieme modrú oblohu. Nastáva čas rozhodnutia, premýšľame, čo ďalej, dohoda znie: zídeme naspäť do lesíka, kde aspoň nefúka a tam počkáme do 15:15, či sa počasie nevylepši. Bolo asi 14:15 keď, jeden z kamarátov povedal však poďme na Stoh, ten je vyššie a možno tam budeme nad mrakmi. Nápad dobrý, lenže mali sme už 800 výškových metrov v nohách po snehu a čakalo by nás ďalších 450 na Stoh, veľmi sa nám nechcelo, ale kamarát bol neoblomný. Nakoniec sme sa predsa rozhodli že ideme. Tak sme sa opäť vrátili na Medziholie, kde sa nám na chvíľu ukázal obrys Rozsutca, a ten nám vlial krv do života, hneď sa nám lepšie šlapať na Stoh. Keď sme vyšli z pásma lesa naskytol sa nám neopísateľný pohľad na nasvietený Rozsutec, pod ktorým boli mraky. Bázeň pre dušu, na Stoh sme nakoniec nestihli vyšlapať, keďže už nebol čas, dostali sme sa asi 100 výškových metrov pod neho, ale to stačilo. Zostup dole bol už len zavŕšením nášho krásneho výletu, počas ktorého už nikto nedúfal, že môže dopadnúť, tak ako dopadol.
Na začiatku bola dohoda zrealizovať spoločný výlet s Majom Repom a ešte s dvoma kamarátmi. Tentoraz sme stavili na Malú Fatru, našou výzvou bolo odfotiť Rozsutec z Osnice. Náš pochod za vysnívanou métou sa začal okolo jedenástej, na poludnie vystupujeme z auta v dedinke Zázrivá – Biela, odkiaľ máme plán ísť po zelenej značke na Medziholie a potom po modrej na Osnicu. Celý čas cestou na Medziholie (1185m.n.m) sme ponorení v hmle až na pár chvíľ. Na Medziholí si trošku oddýchneme a asi okolo 13:00 začíname vystupovať na Osnicu (1360 m.n.m.). Naše nádeje sa zmenšujú, sme zúfalí, pretože stále ideme v hmle, ktoré je nesutále hustejšia, pridáva sa pridáva silný nározový vietor, ale náš optimizmus to ešte nezlomilo, stále veríme, kritický moment prichádz po pol hodine šľapania, naše sny sa pomaly rozplývajú, už tomu prestávame veriť, situáci sa nezmenila ani na vrchole, kde nás vítala hmla a silný vietor, z času na čas však zazrieme modrú oblohu. Nastáva čas rozhodnutia, premýšľame, čo ďalej, dohoda znie: zídeme naspäť do lesíka, kde aspoň nefúka a tam počkáme do 15:15, či sa počasie nevylepši. Bolo asi 14:15 keď, jeden z kamarátov povedal však poďme na Stoh, ten je vyššie a možno tam budeme nad mrakmi. Nápad dobrý, lenže mali sme už 800 výškových metrov v nohách po snehu a čakalo by nás ďalších 450 na Stoh, veľmi sa nám nechcelo, ale kamarát bol neoblomný. Nakoniec sme sa predsa rozhodli že ideme. Tak sme sa opäť vrátili na Medziholie, kde sa nám na chvíľu ukázal obrys Rozsutca, a ten nám vlial krv do života, hneď sa nám lepšie šlapať na Stoh. Keď sme vyšli z pásma lesa naskytol sa nám neopísateľný pohľad na nasvietený Rozsutec, pod ktorým boli mraky. Bázeň pre dušu, na Stoh sme nakoniec nestihli vyšlapať, keďže už nebol čas, dostali sme sa asi 100 výškových metrov pod neho, ale to stačilo. Zostup dole bol už len zavŕšením nášho krásneho výletu, počas ktorého už nikto nedúfal, že môže dopadnúť, tak ako dopadol.