Po lejakoch opäť v pozore...

Pomaly sa zakrádam húštinou papradí,žihľavy a pavučín,ktoré ma postupne omotávajú ako chápadla nejakého hlbinného kalmara.Je po daždi,ďalšia búrka s hukotom prehrmela a ja nemám šancu,len sa vymotať z tohoto trasoviska.Ošľahaný halúzkami,premočený,dopichaný černičím sa trepem v bezútešnom prítmí jelšového lužného lesa vpred ako frontový vojak.Všetko ma omína a škrabe,som trošku rozčarovaný príliš bujnou vegetáciou.Teraz si predstavujem,aké to musí byť kdesi v amazonskej pánve v zelenom pekle brazílskych a peruánskych džunglí.To ma povzbudzuje a vravím si stále je to dobré...stále je to dobré.Očami sliedim po okolí,čo by som ešte vyfotografoval.Už sa mi veľmi nechce manipulovať s foťákom,vyberať z batohu,rozkladať statív,pre zmilovanie klakať do vody a blata.Prechádzam okolo machnatých kmeňov starých jelší,keď sa vymocem z černičia a žihľavy.A predsa som sem prišiel hľadať,aj takéto dobrodružstvo patrí k životu zažratého fotografa začiatočníka-pripomínam,že toho digitálového-lebo chcem mať zážitok z krásy,zážitok pre život,čo tam po pár škrabancoch,čo ma po zablatených nohaviciach,to prejde,to sa operie,digitál v batohu vyzýva.Veru nebol by som to povedal,že krása prilbičiek sa dá hmatateľne,ale aj duchovne nájsť na báze kmeňa starej jelše.Je po búrke,trochu ich ohlo,klobúčiky sa lesknú od vody a svetla,ale vyzývajú,vyzývajú...teda neodolal som,to sa jednoducho nedalo.Musel som aspoň takto zachovať ich krátku nádheru.Vtesnal som ich do takejto prítomnosti,lebo o 1-2 dni prestanú existovať a zostane len táto spomienka,táto kartínka,toto skromné dielko.Čo poviete, dá sa?Prajem príjemný deň všetkým online aj neonline užívateľom.