Hľadanie tých správnych a dobrých lokalít na fotografovanie určitého živočíšneho druhu, je nutnosť pre akéhokoľvek fotografa, ktorý tiež podľahol kúzlu fotografie živej prírody. Tiež sa snažím nachádzať zaujímavé miesta a navštevovať ich, či už za účelom fotografovania alebo pozorovania tamojšej fauny. Jedným takýmto miestom je aj oblasť na pozorovanie vtáctva pri Neusiedler See (Neziderskom jazere v Rakúsku). Keď sme miesto objavili s kamarátom Dušanom, bolo to veľmi milé prekvapenie, ktoré nás oboch veľmi potešilo. Pri pozorovaní v ďalekohľade sme videli husi divé, kačice niekoľkých druhov (pri Neusiedler See žiadna zriedkavosť), veľmi nás potešila ale prítomnosť volaviek bielych, popolavých a tiež kalužiak červenonohý. Lokalita ako vyšitá, niekoľko druhov vtáctva, fotografovanie orientované na západ až severo-západ, takže prijateľné svetlo po dlhý čas dňa, o dostupnosti ani nehovorím, ťažkú výbavu netreba niesť veľmi ďaleko. Čo by lokalite mohlo chýbať? Asi jedine kľud na fotografovanie, ktorý sme tam zatiaľ nenašli. Neboli sme tam veľa krát, toto miesto sme navštívili iba dva krát a naposledy sme zvažovali či sa tam ešte niekedy vrátime.
Ako sme sa sem dostali?
Prvá návšteva tohto miesta bola neplánovaná. Skoro ráno sme ležali zamaskovaný na jednej slovenskej lokalite. kde sme pozorovali ondatru, kormoránov a niekoľko volaviek. Po pár hodinách čakania, bolo iba ráno, už predsa nepôjdeme domov. Padol návrh na obhliadku Neusiedler See, aj keď nič nenafotíme, budeme mať aspoň fajn výlet. Bolo pekné slnečné dopoludnie, po dlhej zime sa dalo vydržať iba v tenkej mikine, tak prečo neísť. Nejakým zvláštnym nedopatrením sme na jednej križovatke zle odbočili, čo sme neskôr zistili nebolo vôbec na škodu. Našli sme malé parkovisko kde sa dalo otočiť. Miesto toho sme vystúpili a išli sa poobzerať, vedeli sme, že sme blízko jazera. Po pár metroch sme za zákrutou uvideli nejaký drevený prístrešok so schodíkmi. Bol len málo vyvýšený na nejakú rozhľadňu. O kúsok ďalej sme už ale jasne videli, že ide o malú pozorovateľňu. Prišli sme bližšie, poobzerali sa a zvrtli sa späť ku autu po techniku a maskovanie.
Vášnivá birdwatcherka
No a tu to začína. Zaľahli sme s vidinou zaujímavých fotografií, niekoľko druhov vodného vtáctva sa premávalo niekoľko desiatok metrov od nás. Prikrytý maskovacími sieťami sme len čakali kedy sa čo priblíži „na dostrel“. Ja som čakal na fotografiu kalužiaka červenonohého, Dušan zase hľadel na volavku bielu a dúfal, že sa prebrodí bližšie. Po necelej hodinke od zaľahnutia sa vtáctvo odvážilo pristúpiť. V hľadáčiku som videl párik kalužiakov ako si to brodia priamo ku nám. Odhadom som si povedal, ešte dve tri minútky týmto tempom a sú tu. Stihol som urobiť iba niekoľko dokumentačných fotiek, keby si to náhodou rozmysleli. V tom niečo zabuchotalo v drevenej rozhľadni. Šepkám Dušanovi, že asi máme návštevu a že pevne verím, že kalužiaky neodletia. To som ale netušil čo ešte len príde. Pomaly, ale isto sa blížili, keď vtom zrazu z ničoho nič, nad nami vášivý výkrik nejakej ženy. Všetko vtáctvo sto metrov navôkol odlieta. Zrazu je už počuť aj postrašieho pána. Hovoria po nemecky, nerozumieme. Nechápavo na seba hľadíme, ja sa snažím otočiť hlavu tak aby som videl hore na rozhľadňu. Nikoho tam nevidím, asi stoja niekde pri strede. Týmto sa vášnivá diskusia iba začala. Pripomínalo mi to tie momenty, keď prídete domov z koncertu ohlušený hudbou a kričíte, aby ste počuli aspoň sami seba. Vravíme si, že chvíľku vydržíme a potom sa to ukľudní. Trpezlivosť ale došla skôr a po pätnástich minútach ich rozhovoru sme zo seba zhodili siete a išli sa pozrieť čo sa vlastne deje. Akurát bol postarší pán, asi manžel na odchode a na rozhľadni zostala iba vášnivá birdwatcherka, ktorá vyočene pozerala kde sme sa tam zobrali. Radšej som nechcel myslieť na to, aké snímky by sa mohli podariť. Boli sme slušní a potichu sme si zobrali všetky veci, aby sme nevyplašili aj to málo vtáctva čo tam zostalo. Ani do auta sme sa nestačili doterigať a už sme ju videli odchádzať preč aj s jej monokulárom na statíve. Aj s odstupom času na to nechcem myslieť. Krvný tlak som mal ako na horskej dráhe. Mal som za to, že takéto niečo sa tam hádam nikdy nestane.
Odchádzali sme mierne podráždený nepríjemným zážitkom, ale na druhej strane sme boli radi, že vieme kam nabudúce pôjdeme.
Fotografi s veľa milimetrami
Ubehli rovné tri týždne od minulej návštevy. O štvrtej ráno sadám ku Dušanovi do auta a máme jasný cieľ. Stihnúť pekný východ slnka na lokalite. Celú cestu je tma, akurát sa menil čas a po pár hodinách spánku som riadne oťapený, ale už sa teším ako vystúpime z auta, zoberieme veci a pôjdeme do chladného rána zamaskovať sa a čakať. Po hodinke aj niečo sme na mieste, vonku je dosť chladno, ale obloha je krásne čistá bez obláčiku a za horizontom sa začína predierať slnko. Tentokrát vyzbrojený lepším maskovaním, Dušan mal niekoľko sietí a ja som mal oblečený hejkala (ghillie suit). Zaľahli sme ešte za šera. Neskôr začalo vychádzať slnko, na vodných trávach bolo vidno ako pekne by sme mali nasvietené potencionálne modelky a modelov. Neďaleko nás bolo niekoľko lysiek čiernych a v diaľke sme videli aj kalužiakov, volavky a niekoľko druhov farebných kačíc. Tak sme čakali bez pohnutia.
Svitanie ale neprilákalo ku vode iba vtáctvo, ale aj niekoľko fotografov. Prichádzali postupne. Tí prvý dvaja nás uvideli až neskôr aj keď sme ležali iba pár metrov od nich. Rozložili statívy, nasadili ťažké teleobjektívy a na krky zavesili ďalekohľady. Aby toho nebolo málo, na lokalite poctivo stáli, pofajčievali (v chránenej oblasti) a viedli očividne zaujímavú diskusiu v nemčine. Onedlho prišli ďalší dvaja. Nejako sa to tam začalo zbiehať. Asi kamaráti alebo priateľský ľudia so spoločným koníčkom? Neviem. Čím ich bolo viac, tým boli hlučnejší. Hlasný smiech nebol jediný prejav zanieteného asi rakúskeho fotografa prírody. Už som to nemohol vydržať, tak som na nich zapískal s anglickým príhovorom, aby boli tichšie, že sme sem predsa prišli fotiť. Asi som to povedal veľmi vtipne lebo nasledoval len ďalší smiech, naozaj neviem. Po prelete kane močiarnej mal každý z nich asi 50 fotiek vo svojich profi telách a s 500mm a 600mm objektívmi toho asi pri prelete veľa dobrého nenafotili, tak nasadili ešte telekonvertor. Lysky čierne, ktoré boli neďaleko nás ich asi tiež nemohli zniesť a presunuli sa relatívne blízko ku nám a začali hľadať potravu pred nami. Vlastne keď tak teraz pozerám na nafotený materiál z toho rána, mám tam iba lysky. Všetko ostatné sa držalo veľmi ďaleko a ani sa nečudujem.
Dva krát na jednej lokalite, dva krát sme odchádzali sklamaný z ľudí, ktorý tam chodia. Neviem čím to je, že ľudia boli taký aký boli. Ani to už asi nezistím. Vlastne to zisťovať ani nebudem. Cieľom tohto článku je niečo iné ako to, že som sa posťažoval na neukáznených pozorovateľov a fotografov prírody. Určite nie som sám komu sa niečo takéto stalo a tí čo to zažili určite vedia o čom hovorím a tiež vedia, že to nie je nič príjemné. Tiež sa nechcem stavať do pozície nejakého kazateľa alebo moralizátora, iba chcem úplne obyčajne ľudí poprosiť aby sa (nielen) pri fotografovaní držali hesla: „nerob druhým to čo nechceš aby robili tebe“. Možno sa takto predíde aspoň niektorým pokazeným, tým pádom zbytočným fotovýletom. Fotografov prírody spájajú dve veci, láska k prírode a ku fotografii. Tak prečo v prírode robiť hluk aby som nič nevidel/neodfotil? Sú to veci ktoré asi nikdy nepochopím. Ak vyjde počasie, dúfam že sa na lokalitu opäť čoskoro dostaneme a do tretice budeme mať viacej šťastia ako na ľudí, tak aj na vyhotovené zábery. Všetkým prajem pevné nervy pri čakaní na správny záber a hlavne čo najmenej (najlepšie žiadne) podobných príhod.
Pridaj komentár
