Risky and Whisky Expedition 2012 - 1. časť

Kedysi koncom marca minulého roka mi v mailovej schránke pristál holub s úžasnou správou. Katka (ephotu známa pod prezývkou wildcat) s Vladkom idú v polovici septembra dovolenkovať do škótskej divočiny. Kto sa k nim chce pridať, nech sa ozve. Škótsko - hneď sa mi vybavil pes baskervillský, lochnesská príšera, Búrlivé výšiny, more detektívok zo škótskych vresovísk ... moje literárne detstvo. Holuba som teda odoslala späť so slovami - „hlásim sa“. Takto dáko sa začalo naše škótske dobrodružstvo. Sme partia 8 ľudí a pozývame Vás na putovanie škótskou vysočinou spolu s nami.

Hneď na začiatku si dovolím trošku pozmeniť poradie slov v názve našej expedície, pretože náš prvý deň sa nesie v znamení raftu. A teda Risky je ešte skôr ako Whisky (aj keď chlapci už dáky ten dúšok zlatistého moku večer popili, lenže to sa neráta - destiláty sú ešte pred nami).

Asi hodinku autom od nášho prechodného bydliska, niekde pri rieke Findhorn, vystupujeme a dostávame neoprény, helmy a nevyhnutné inštrukcie ako sa riadi loď. Delíme sa na dve posádky a keďže sa k nám pridávajú ešte dvaja belgičania, s Katkou tvoríme naozaj medzinárodný tím. Náš kormidelník angličan Jack, je veľmi sympatický chalan. Svojou prácou je nadšený, trénuje aj vojakov v zime, niečo v štýle ako prežiť. Zostáva mi dôverovať jeho schopnostiam, že prežijeme aj my.

A prežili sme :-). Tu je dôkaz - celá naša expedícia (okrem v ten deň ešte pracujúceho Vladka) je v závere živá a zdravá - zľava Edo, Silvia, Katarína, Michal, Andrejka, Katarínka a ja.

Náš ďalší deň začína niečo po deviatej, máme za sebou všetky úkony rannej hygieny, čo pre 8 ľudí a jednu kúpeľňu s toaletou znamená dobrú synchronicitu všetkých účastníkov, skvelé raňajky - Katka v noci napiekla celozrnné koláče s domácim malinovým džemom - nasadáme teda do áut. Počasie nič moc, prší a obloha je škótsky oceľová. Smerujeme juhovýchodne od Inverness - A9 je myslím naša cesta, do mestečka Newtonmore, kde sa nachádza Highland Folk Museum - po našom skanzen. Cestou sa nám príjemne vyčasilo, čo znamená nielen modrú oblohu, ale aj vyššiu teplotu.

Hneď pri vstupe sa nás chopia milé tety - predavačky lístkov a vysvetľujú nám, že všetko je písané aj v pôvodnom jazyku - gaelickom. Beriem si malú brožúrku, kde sú vytlačené užitočné frázy. Tak napríklad Good Morning sa píše Madainn mhath a číta Matting va. No nazdar, to bude ešte kopec srandy. Plánujeme totiž obísť západné ostrovy, kde sa dodnes gaelsky rozpráva. Zostáva veriť, že angličtina miestnych obyvateľov nebude niesť v sebe známky gaelskej výslovnosti.

Najprv si pozrieme film o celom areáli, nech máme predstavu, čo kde môžeme nájsť a potom sa vyberáme chodníkom k najbližším stavbám. A ešte kým vyťahujem foťák, skúšam v brožúrke užitočných fráz nájsť aspoň dačo zrozumiteľné. Ale uznajte, že ani obyčajné Thank you nie je jednoduché - Tapadh leibh, ktoré by sa malo vysloviť ako Tap-l lyve, sa mi zdá ako reč mimozemšťanov. Vzdávam to a venujem sa foteniu. Prechádzame okolo kamenných domcov, miestnej farmy, školy, pošty, obchodíka s cukrovinkami …

… mňam, všetky tie staré veci, pečiatky, nádobky, perá, kľúče... Nie som ja z dnešnej doby, tu to ozaj dýcha históriou a môžem si snívať koľko len chcem. Každý predmet akoby mal vlastný život. Na čo pozriem, to sa mi páči. Ach jaj, je čas odtrhnúť sa od predstáv a ísť ďalej.

Hurááááááá! Je čas na druhé slovko v názve našej expedície - whisky. Máme za sebou adrenalín, kultúru a históriu - teraz sa ideme venovať ochutnávke pravého škótskeho moku. Vyberáme si Glenfiddich Distillery a úprimne, po celodennom výlete nám už sliny tečú dolu bradou. Sme asi  hodinu a pol juhovýchodne od Inverness, v údolí (glen) nazvanom podľa rieky ním pretekajúcej- Fiddich. Každá správna pálenica whisky totiž leží pri zdroji kvalitnej, tečúcej a nevyschýnajúcej vody, na ktorej kvalitu je patrične hrdá a ktorá dáva práve ich whisky tú jedinečnú a nezameniteľnú chuť.

Keďže sme na fotografickom portále, nebudem sa bližšie zaoberať vysvetľovaním postupu výroby a plnenia whisky – v prípade, že Vás to zaujíma, kliknite na: http://minarovicova.blog.sme.sk/c/312909/Whisky-and-Risky-Expedition-Scotland-2012-Glenfiddich-distillery.html

Snáď už len drobná poznámka k samotnej značke Glenfiddich  - vznikla v roku 1887 v údolí jeleňa - preto má vo svojej značke symbol práve tohto zvieraťa. Jej prvé kvapky vyšli z pálenice presne na Vianoce - príjemný darček, všakže?

V miestnom obchodíku sa okrem tričiek, pohárov, pier, šálov a iných lákadiel dajú kúpiť aj takéto skvosty:

30 ročná whisky - cena 356 libier.

A rovnako stará, ale ešte skvostnejšia tridsiatnička za 542 libier.

Tak ktorú ste si vybrali?

A teraz to najlepšie - ochutnávka :-)

V ponuke máme 12, 15 a 18 ročnú whisky.

Teta sprievodkyňa nám nalieva, my múdro privoniavame, degustujeme, zapíjame vodou. Lebo Glenfiddich sa neriedi ľadom, k nápoju je podávaná čistá voda. Najviac mi chutí 15- ka. 12-ka je na moje chuťové bunky príliš slabá a 18 - ka zase príliš zadymená.

Nuž, a odteraz pre vás platí, vždy keď uvidíte takéto komíny, nejde o žiadnu pagodu, ale o miesto, kde sa oplatí pribrzdiť a zistiť, či je možná ochutnávka tradičnej škótskej "malinovky". Na zdravie!

Sme hladní ako vlci. V neďalekom mestečku si vyberáme hotel, kde si dáme večeru - netušiac, že pôjde o najhoršie jedlo počas celej expedičnej doby. Brrrrrrrrrr, fish and chips zostáva na tanieroch, našťastie sme si s Edom objednali hovädzí steak. Niežeby bol niečím výnimočný, ale jesť sa predsa len dá.

Pri západe slnka míňame skladisko sudov, vediac už čo to o ich význame. Tak teda milé sudy - dobre zafarbite a ochuťte nasledujúce série "single-maltofky", snáď sa nám pošťastí opäť ochutnať.

Na záver dňa sa ukladám v aute a sledujem večerné farebné hrátky na oblohe. A dumám - je to oranžová zo sherry, či bourbon suda? Whisky mi zjavne vliezla pod kožu :-)

Konečne! Po troch dňoch ma svrbia nohy na vypadnutie do ozajstnej divočiny. Ráno vstávame, všetko zbalíme a ... "ktorou cestou sa vyberieme?" pýta sa Vladko.
"Lebo dnešný cieľ je Sandwood Bay na severozápade, môžeme ísť naokolo po pobreží, alebo vnútrozemím priamo tam." Vyťahuje mapu, do ktorej sa na prvý pohľad zaľubujem a ukazuje nám alternatívy.
"Naokolo!" vykrikujem bez rozmyslu. Aj ostatní súhlasia ... tak teda nasadaaaaaať a ide sa.

Našou prvou zastávkou sa stáva Dornoch a jeho nádherná pláž. Na bližšie zemepisné vysvetlenie - sme na východnom pobreží Highlands -ov. A konečne vidím ozajstné škótske svetlo - predo mnou slnkom zaliate more a piesok, a za mnou ... tmavé ťažké mraky. A ten kontrast priam vyráža dych.

A ako si tak skackám po skalkách, otáčam sa a vidím Katarínku. "Zuzaaaaaaa, daj sem foťak, nech ťa odfotím". Zamrvím nosom, úprimne, nie som až taký nadšenec svojho fotografovania, ale na druhej strane, vždy sa poteším, keď si s odstupom času pozerám fotky z miest, kde mi bolo fajn a vidím sa. A tak podávam Nikona ostrieľanej Canoňáčke a pózujem ... v hlave mám len jedinú myšlienku ... "dúfam, že tam bude vidieť ten rozdiel medzi svetlom a tmou". A potom sama sebe vynadám ... "máš pochybnosti o Katarínke? Si Ty takto v poriadku?"

autor: Katarína Hoglová - http://www.hoglova.dphoto.com/

Našim ďalším cieľom je najvýchodnejšie miesto Highlandsov - John O´Groats. Cestou máme dve úlohy k splneniu. Prvá - nájsť Edovi baterku do hodiniek, čo sa po návšteve niekoľkých obchodov ukazuje ako naozaj ťažká úloha a ja si prosím takú istú mapu, teda atlas, ako má Katka s Vladkom. Po návšteve niekoľkých púmp sa obe naše úlohy v obtiažnosti vyrovnávajú.

Jasné, že všetko končí šťastne, veď sme v rozprávkovej krajine. Edo má svoju baterku a ja majetnícky stískam megamapu a od tejto chvíle sledujem, čmáram, dopĺňam dôležité informácie priamo do nej.

Cieľ dosiahnutý – sme priamo v John O´Groats. Najprv si myslím, že gajdoši pri ceste mieria kdesi do krčmy, či k dákemu pódiu, ale o chvíľu zisťujeme, že sa schyľuje k záveru miestnych cyklistických pretekov a toto je uvítací výbor pre víťazov.

Nachádzame sa 2200 míľ od severného pólu a 12.875 míľ od Nového Zélandu. Pre neznalých, ak mi pamäť dobre slúži, 1 míľa je zaokrúhlene 1,61 km.

Posádky našich dvoch áut sa dorozumievajú vysielačkami, Edo nám pravidelne spestruje chvíľky svojimi nápadmi, postrehmi, zážitkami. Aj teraz dostávame zaujímavú otázku: "ste veľmi hladní alebo vydržíte a jeme až v mestečku Thurso?" "Vydržíme" hovorí naša hovorkyňa a šoférova pravá, teda vlastne ľavá ruka, Andrejka.

Zrazu odbáčame z úzkej cesty na ešte užšiu cestičku, ktorá končí pri súkromnom dome. Vystupujeme, schádzame o kúsok nižšie smerom k moru a pred nami sa ukazujú prírodné schody z jednotlivých útesových platní. Pláž číslo 2 je oveľa divšia a hlučnejšia. Sme na mieste, ktoré je v mape označené ako Skarfskerry.

Presúvame sa časovo len o dákych 15 minút a sme na najsevernejšom mieste Británie. Počasie sa kazí, tmavé mraky vypĺňajú doteraz modrú oblohu. Prechádzku okolo majáka stíhame len tak tak ... dopadom prvých kvapiek zatvárame dvere na aute.

Lenže každú chvíľku vykukne dáky slnečný lúč a my zase vystupujeme a cvakáme. Raz stoja naši pred nami, raz stojíme my za našimi.

Konečne sme v Thurse. Hľadáme reštauráciu. Najprv to vyzerá na čínu, lenže tá je len "take away". Vidíme ďalšiu čínu, ale zisťujeme, že otvárajú až o 16.30. Je niečo po 15.00, čakať určite nebudeme. Edo zbadá ceduľku s nápisom Jedlo a zvolá: "Za mnou! ". Ocitáme sa v príjemnom modernom interiéri, so zaujímavou ponukou jedál. A nielen ponukou, o chvíľku v ústach premieľame rôzne kúsky mäsa, ryže, zeleniny, zapíjame to pivom a labužnícky prevraciame očami. Ešte aj káva je skvelá. Škótske kulinárske prekvapenie.

Celým severným pobrežím sa strieda dážď a slnko, a keď sa zjaví dúha za oknom, cvakám ju počas jazdy. Sme leniví, máme plné bruchá, v aute je príjemne teplo, počúvame BBC Scotland, no kto by šiel teraz von?

Zrazu sa nám popri ceste objavuje skupinka škótskeho "skotu". Nik z nás si netrúfa vystúpiť a vystaviť sa nebezpečenstvu ostrých rohov. Michal pribrzďuje, cúva, ide vpred - podľa pohybu jednotlivých kusov dobytka - no jednoducho super pomocník pre nás - „zoknacvakačov“.

Opäť stojíme. Katarínka zbadá krásny motív, tmavá obloha, slnečný trávnik, domčeky, ovca. Kúsok od áut vedie chodník. Smer pláž. Nezdá sa nám to, ale keď pláž, tak pokus.

Za rohom sa to už javí inak. Bránka, chodník, domček a vedľa neho more a aj kúsok piesku vykúka.

Vstupujeme do pozemského raja. Teda aspoň pre mňa. Ešte aj potok tečúci do mora. Boh sa s týmto miestom vskutku pekne pohral. Len rozmýšľam, čo mu slúžilo ako predloha :-)

Nadšená miestom, nadšená pocitom, nadšená okamihom skláňam oči k trávnatému porastu, snažím sa nájsť miesto, z ktorého by vynikla všetka tá jedinečnosť a tu za chrbátom počujem: " Skáčte!" "Katuška asi fotí chalanov" vravím si v duchu.

Otáčam sa a keď ju zbadám takú učupenú v tráve, s nadšeným výrazom pri nastavovaní parametrov, robím jej pamiatku z výletu.

A až potom si všímam jej modelov, vyskakujúcich niekoľko krát za sebou, kým s výsledkom Katarínka nie je spokojná. Ja len narýchlo, intuitívne prikladám foťák k oku, a cvak.

Je čas sa vrátiť. Ešte máme pred sebou pekný kus cesty a nocujeme v stanoch, asi hodinu a pol peši od áut.

Už ani neviem, kto sa v istom okamihu obzrel do zadného okna a zbadal dúhu. Dokonca dvojitú. A tým je spečatené ďalšie zdržanie sa, všetci chceme fotoprestávku.

A nebola by som to ja, keby som chvíľku na to, sediac už opäť v aute, nezjačala: "júúúúúúúúúj, aké skvelé svetlo, Michal prosím zastav". A bežiac pár desiatok metrov dozadu, snažím sa nájsť k tomu svetlu aj nejakú kompozíciu. Ale nie je to úplne podľa môjho gusta. Chcela by som zachytiť všetko - od fialovej farby vresu, cez tmavomodrú oblohu, biele oblaky, medenný pruh svetla pod ťaživou horou, až po vzdialenú vodnú hladinu, dáky ten Loch neviemaký a črtajúce sa kopce nad ním.

Niekedy je však menej viac a prelaďujem zo 16 mm na 85 mm a vyberám len horu so svetlom. A až teraz si uvedomujem ako sa ochladilo.

Sledujúc okolie, prestávam vnímať potenciálne fotoobjekty, už si len krochkám blahom, v tichosti, bezmyšlienkovite sledujem farby za oknom. Jednoducho sa vypínam. Prudké brzdenie ma však vracia do aktívneho stavu. Všetci vystupujú, a tak beriem foťák a s úžasom pozerám na miesto, ktoré som v niektorom z dnešných obchodov videla na pohľadnici. Sme pri Loch Eriboll.

Pred sebou máme posledný úsek cesty. Už sa stmieva, čo znamená, že budeme musieť prejsť od áut k táborisku po tme. A ako naschvál nás zdržujú všadeprítomné ovce.

Konečne vystupujeme na parkovisku v Blairmore, z ktorého vedie štrková cestička až na Sandwood Bay. Vonku je poriadna zima - znamená to vziať so sebou všetky vrstvy oblečenia, stan, spacák, karimatku a hlavne vodu. Žiaden zdroj pitnej vody totiž v okolí nebude. Plus dáke tie raňajky. Ako na potvoru, po dákej polhodinke chôdze nás zleje ako v sprche. Vyberám svoj skvelý červený pršiplášť značky Ferrino, má u mňa premiéru. Avšak náklad na mojom chrbáte vážiaci okolo 16 kíl spôsobuje, že nemôžem zapnúť jeho prednú časť. Ešteže mám goratexovú bundu, nepremokám. Po hodine a pol, počúvajúc zvuk morského príboja, vyberá sa Michal skontrolovať okolie. Podľa GPS by sme mali byť na mieste, tma je však ako v rohu, nevieme, či sme na dobrom mieste pre stany. Svah sa mierne zvažuje, nohy nám čvachcú v mokrej tráve. Otázka je, či nie sme príliš blízko mora. Ranný príliv by mohol byť celkom nepríjemné prekvapenie. Prestáva pršať, Michal sa vracia so správou, že nič lepšie nenašiel. A tak skladáme batohy a radostne, s čelovkami na hlave, staviame  naše prechodné bydliská. A keďže už dnes nič pekné k videniu nebude, nezostáva iné, len sa rozlúčiť so slastným „Dobrú noc“.