Aljaška. Týchto 7 písmen bolo pre mňa odjakživa stelesnením krásnej divočiny, len minimálne poznačenej ľudskou činnosťou. Zasnežené hory, mohutné ľadovce, nespočetné jazerá, dravé rieky, tvrdá klíma, husté lesy, divá zver - toto všetko je Aljaška. Akákoľvek zmienka o nej vo mne vzbudzuje vzrušenie a každý jeden program, týkajúci sa Aljašky ma spoľahlivo priklincuje pred telku - od dokumentov na National Geographic, cez hrátky so zimou v Mythbusters až po Števa Segala a jeho Aljašku v plameňoch. Takže keď ma oslovili kamaráti z Hiking.sk s ponukou vybrať sa tam na celý mesiac, neváhal som ani sekundu.
Zrušenie vízovej povinnosti síce urobilo Ameriku konečne prístupnejšou, ale cestovanie do týchto končín je stále spojené s trochou byrokracie. Takže krátko po kúpe leteniek Viedeň - Frankfurt - Anchorage nasleduje vyplnenie formuláru ESTA, vybavenie poistenia a kopec ďalších drobností. Predvečer odletu sa presúvam ku kamarátom do BA. Noc je veľmi krátka, z Viedne odlietame niečo po siedmej ráno. Odlet z Frankfurtu má meškanie takmer 2 hodiny, pretože Condor organizačne nezvláda vybavenie 270 cestujúcich.
O priamom lete z Európy na Aljašku do bodky platí staré známe „Keď cesta je cieľ". Krátky pohľad na mapu s vyznačenou trasou letu napovedá, prečo je tomu tak. Už po niečo vyše hodine letu obstarožným Boeingom 767 sa pod krídlom objavuje pobrežie Nórska. Letíme ponad krásnu severskú krajinu, plnú fjordov, prístavov, mostov, dediniek a miest. Po polhodinke dávame Nórsku zbohom a rozmanitú pevninu strieda nekonečná modrá Nórskeho mora. Netrvá to ale dlho, keď sa interiér lietadla značne presvetlí - prelietame ponad severné Grónsko! Ako fanúšik letectva som videl stovky „In flight" fotiek Grónska a pri každej z nich som túžil vidieť to na vlastné oči. A teraz je to tu. Krajina je napriek svojej pustosti a nekonečnej belosti veľmi atraktívna a pre našinca exotická, takže je čo fotiť. Rýchly pohľad na GPS-ko prezrádza, že letíme vo vzdialenosti iba 700km od severného pólu. Paráda...
Trasa letu Frankfurt - Anchorage.
Približujeme sa k pobrežiu Nórska.
Grónsku pustatinu krátko na to zahaľuje oblačnosť, takže foťák aj oči si môžu oddýchnuť. Tento pokoj však netrvá dlho, krajina pod lietadlom sa opäť mení a pevninu striedajú vody Severného ľadového oceánu a krátko na to osamelé ostrovy Severnej Kanady. Oceán nie je na moje počudovanie kompaktný, ale ľad je popretkávaný prasklinami, cez ktoré je vidieť sýtu tyrkysovú farbu vody. Po ôsmych hodinách letu konečne vidíme pobrežie severnej Aljašky. Nížiny sa po chvíli dvíhajú, mraky ustupujú a nám sa otvára pohľad na zasnežené končiare pohoria Brooks Range. Na jeho južnom úpätí vidíme letisko a maličkú dedinu Arctic Village. Hory po čase prechádzajú do nížin a pod nami sa objavuje vlnovka legendárnej zlatonosnej rieky Yukon. Krátko na to sa terén opäť dvíha a tento raz je to pohorie Alaska Range, ktoré nás núti znovu zapnúť foťáky. No a keď sa za okienkom objavuje Mt. McKinley, najvyššia hora Severnej Ameriky (6.194m), neľutujeme ani jeden cent z tých 15€, ktoré sme si priplatili za rezerváciu konkrétnych sedadiel, samozrejme pri okne. Posledné kilometre 10-hodinového letu z Európy ubiehajú rýchlo a my konečne pristávame v Anchorage, ktoré je s približne 290.000 obyvateľmi najväčším mestom na Aljaške.
Pohorie Brooks Range, Aljaška.
Rieka Yukon (Yukon Flats National Wildlife Refuge).
Alaska Range, v strede Mt. McKinley, vľavo Mt. Foraker, vpravo Eldrigde Glacier.
Pristávanie v Anchorage ponad blatistý záliv Cook Inlet.
Útulný medzinárodný terminál letiska v Anchorage.
Po najnutnejšom informovaní o šťastnom pristáti sa presúvame na hostel, ktorého izby pripomínajú skôr slušnú basu než bežný hostel. Nijak extra nám to ale nevadí - ostávame tu len krátko. V ten deň ešte stíhame večeru a krátku prechádzku po meste a unavení z 28-hodinového presúvania a cestovania padáme do postelí. Druhý deň si hneď ráno v neďalekom AVIS-e požičiavame auto a dosť neplánovane sa pohýname na juh, bez konkrétneho cieľa. Nakoniec bol z toho vyčerpávajúci deň v Turnagain Arm.
Tento záliv je veľmi fotogenické miesto, o čom svedčia aj nespočetné vyhliadkové body pri ceste. Zo začiatku sa zastavujeme hádam na každom a fotíme všetko, čo sa dá, no po čase už viaceré len prechádzame. Jedným z týchto bodov je aj Beluga Point. Odtiaľto sa dá pozorovať úžasný prírodný fenomén, nazývaný Bore Tide (alebo Tidal Bore). Je to prílivová vlna (nie tsunami!), ktorá je najvýraznejšia počas splnu Mesiaca, alebo keď je mesiac v nove. Táto prílivová vlna ženie masu vody do vnútra zálivu, môže byť vysoká až 3 metre a dosahovať rýchlosť až 24km/h. Na svete je len zopár miest, kde sa dá tento fenomén pozorovať a Turnagain Arm je jedným z najkrajších a najprístupnejších z nich. My sme nemali šťastie túto vlnu vidieť, ale na tomto videu je vidno, ako Bore Tide vyzerá.
V meste Portage odbočujeme doľava a po chvíli si dávame prestávku v podobe asi hodinovej pohodovej prechádzky k jazeru pod ľadovcom Explorer Glacier v údolí Portage Valley. Na tomto mieste nastáva prvý kontakt s miestnou faunou - cestou k autu nám cestu skrížil medveď čierny. Po tomto stretnutí sa k autu ponáhľame o trochu viac a pohýname sa smerom k Portage Lake.
Jedna z mnohých fotozastávok v Turnagain Arm.
Železničný most ponad 20 Mile River. | Pravý tyrkys. |
Ľadovcové jazero Portage Lake zaujme krásnou tyrkysovou farbou vody. Na jeho hladine voľne plávajú ľadové kryhy a voda je veľmi chladná. Celkom nerozumieme, prečo veľké návštevnícke centrum stojí na mieste, odkiaľ nie je samotný ľadovec vôbec vidieť. Neskôr sa ale dozvedáme, že za posledné roky ľadovec veľmi rýchlo ustúpil a teraz je skrytý za jedným z hrebeňov, ktoré sa zvažujú do jazera. Nevadí... Je tu veľmi chladno a my sme dosť podcenili oblečenie (ráno v Anchorage bolo oveľa teplejšie než tu), takže skáčeme do auta a presúvame sa k asi najväčšej atrakcii dnešného dňa - tunelu Anton Anderson Memorial Tunnel. Prejazd je spoplatnený a povolený vždy len v jednom smere. Až keď doň po chvíli vchádzame, dochádza nám, že o tento tunel sa autá delia s vlakmi. Je to vlastne starý železničný tunel z 2. svetovej vojny, ktorý kapacitne nestíhal rastúcej doprave medzi mestami Anchorage a Whittier, a preto bolo rozhodnuté o jeho prestavbe. Od roku 2000 slúži tak vlakovej, ako i automobilovej doprave. Jazda cez tento 4km dlhý tunel je veľkým zážitkom. Viac technických informácii tu.
Prichádzame do mestečka Whittier. Podivné mesto so 182 obyvateľmi je vlastne vojenský prístav z 2. svetovej vojny. Tento prístav si armáda vybrala kvôli tomu, že je veľmi dobre ukrytý v členitých vodách zálivu Prince William Sound, je dostatočne hlboký, nikdy nezamŕza a je obkolesený vysokými horami. Dnešný Whittier slúži najmä ako prístav výletných lodí a obľubujú ho turisti, športoví rybári a poľovníci. Takmer všetci obyvatelia mesta žijú v jednej jedinej budove - Begich Towers. Táto budova sa predtým volala The Hodge Building a slúžila ako ubytovňa vojakov. Neďaleko nej stojí ďalší obrovský komplex - Buckner Building. Ten rovnako slúžil vojakom, no opustený tu kazí dojem už desiatky rokov. Jeho zbúranie komplikuje množstvo použitého azbestu a otázna statika budovy. V súčasnosti je na predaj. Nekúpite? Begich Towers a Buckner Building boli dlhý čas najväčšími budovami na Aljaške.
Jazda po železničnej trati v tuneli Anton Anderson Memorial Tunnel.
Prístav Whittier v zajatí hôr, dolu opustená Buckner Building.
Ochrana hydrantu, keď nasneží. | Na ceste do Anchorage. |
Po odchode z Whittieru nejdeme rovno do Anchorage, ale ešte na chvíľu odbočujeme, pretože chceme aspoň trochu pričuchnúť k polostrovu Kenai. Zastavujeme sa na viacerých fotopointoch, až to nakoniec otáčame v mestečku Hope (Nádej), ktoré sme si pre jeho bezútešnosť premenovali na „No Hope". Večer vraciame požičanú SX4-ku a uťahaní plánujeme postup na najbližšie dni.
Turnagain Arm z polostrova Kenai.
Plán je jasný a pomerne zvyčajný - precestovať čo najviac za čo najmenej peňazí. Prvotný zámer cestovať verejnou dopravou sa čoskoro rozplýva, pretože autobusy a vlaky sú tu extrémne drahé. Napríklad 6 a pol hodinová jazda vlakom z Anchorage do Fairbanks (570km) stojí 210 dolárov. Pri takýchto cenách je voľba jednoznačná - požičanie auta na celý mesiac. Spolu s poistením to vychádza na 1400 dolárov, čo je pri cene benzínu približne 0.70 € za liter suverénne najlacnejší spôsob dopravy po Aljaške, snáď s výnimkou stopovania. Berieme si teda malé Aveo, čo sa už o pár minút ukáže ako chyba. Zisťujeme, že sa doň poriadne nezmestia ani batohy, nieto ešte my. V požičovni sú ale natoľko ústretoví, že nám auto bez problémov vymieňajú za iné Aveo, tento krát sedan a my môžeme konečne vyraziť na sever. Večer prichádzame do mesta Talkeetna, východiskového bodu pre expedície na Mt. McKinley. Je tu väčšie letisko, odkiaľ štartujú lietadlá s horolezcami a materiálom do základného tábora pod najvyššiu horu Severnej Ameriky a takisto aj lietadlá s turistami na vyhliadkové lety ponad národný park Denali. Ostávame v miestnom kempe, kde zažívame svoju prvú aljašskú stanovačku. Západ Slnka nastáva okolo jedenástej večer a nasleduje noc, počas ktorej sa takmer vôbec nestmieva. Na tieto „svetlé zajtrajšky" si celkom rýchlo zvykáme a prispôsobujeme tomu náš denný rytmus - stan nezriedka rozkladáme až po polnoci.
Obľúbený spôsob dopravy na Aljaške.
Kemp v meste Talkeetna a večerné Slnko o 22:37.
Cessna A185F na letisku v Talkeetne, používaná na lety k Mt. McKinley.
Na druhý deň absolvujeme rýchlu prechádzku svojráznym centrom Talkeetny a pohýname sa ďalej na sever. Cestou sa zastavujeme na vyhliadke, odkiaľ fotíme peknú scenériu vrcholov Grand Tokosha a Mt. McKinley. Ďalšia zastávka je jazero Byers Lake v Denali State Park, kde chceme vyjsť na neďaleký kopec. Naše plány však menia rýchlo sa približujúce mračná, a tak sa otáčame späť. Počasie sa výrazne kazí, takže nemáme nad čím rozmýšľať a odchádzame. Cestou sa ešte nakrátko zastavujeme pri fotogenickom moste Hurricane Gulch a večer už prichádzame do Healy, kde na nás čaká útulný zrub. Ostaneme v ňom celý týždeň...
Grand Tokosha z vyhliadkového miesta na George Parks Highway.
Opustený poľovnícky zrub pri jazere Byers Lake.