Dolomity je horský masív (súčasť Álp), ktorého väčšina územia leží v talianskej provincii Belluno, zvyšok územia zasahuje do provincií Bolzano a Trento. Často odtiaľ vidíte fotografie vetrom ošľahaných, mohutných skalných brál. Pozrime sa ale na Dolomity trošku bližšie.
Orientačná mapka.
Keby náhodou niekto očakával cestovanie okolo polovice sveta pre ktovieaké exotické zábery, napríklad sopky chrliacej oranžovočervenú spaľujúcu magmu, zábery z jachty plávajúcej cez Mys Horn v Ohňovej zemi alebo dychvyrážajúce zábery snehovej búrky na základnej stanici v Antarktíde hneď na úvod tohto článku a celého cyklu upozorňujem, nech ani nestráca čas ak baží len po čo najvzdialenejších destináciách. Postupne vám, užívateľom a návštevníkom ephoto, predstavím nie veľmi vzdialenú, no možno o to okúzlujúcejšiu oblasť na severe Talianska-Dolomity.
Tento rok som letnú dovolenku odkladal až na jeseň. Ľudia sa vo všeobecnosti delia na skupiny, Slovanisti a Bílí Andelé, psíčkári a mačičkári, ryžojedi a zemiakožrúti a plážoví vylihovači a horské kozy. Seba by som hrdo označil skôr za horského capa. Akosi ma to viac ťahá do hôr a nie práve v tom najteplejšom období. Už začiatkom roka mi v hlave skrsla myšlienka, že by som si s rodinou spravil fotodovolenku v Dolomitoch. Nechcel som dovolenku vo veľkom turistickom stredisku. Skôr naopak. Vedel som si predstaviť dovolenku v malom rodinnom penzióne, prípadne na statku, túlať sa po dedine a okolí a sledovať život domácich (samozrejme s fotoaparátom vždy pripraveným).
Začalo sa intenzívne hľadanie na webe. Prešiel som viacero stránok. Veľa času som strávil prehľadávaním fotografií cez google maps. Spomedzi všetkého ma najviac oslovila dedinka Santa Maddalena (Alta). Možno ju/jej okolie a scenérie poznáte a ani o tom neviete. Cez booking.com som hľadal hotel, no nepodarilo sa mi nič nájsť. Preto som rozšíril polomer záujmovej oblasti o pár kilometrov a v hľadaní ubytovania sa posunul mierne južne. Zaujalo ma mestečko Ortisei, neďaleko Bolzana. V rýchlom slede som vybral termín, hotel a už zostávalo len sa vydať na cestu.
Sobota 29.9.2012, 7:30 ráno vyrážame z Bratislavy. V nevedomosti vyberám južnú trasu na Graz. Ihneď po zjazde z diaľnice to ale ľutujem a po prechode talianskych hraníc dávam pozor, aby sme neodbočili na Cortinu D´Ampezzo. Cesta je to podstatne kratšia, ale pomalšia. Pokračujeme na Brixen, Bolzano a do upršanej Val Gardena a dedinky Ortisei prichádzame podvečer.
Po dlhej ceste aspoň jedna fotka pred spaním.
Údolie Val Gardena sa tiahne približne 21km od úzkeho vstupu v Ponte Gardena na západnej strane až k Selva a priesmykom Passo Gardena a Passo Sella na strane východnej. Hlavnými centrami Val Gardena sú Ortisei, S. Christina a Selva Gardena. V opačnom smere (z východu na západ) údolím preteká riečka Rio Gardena. Prvá zmienka o Val Gardena pochádza z roku 999. Nájdené archeologické artefakty sú však dôkazom osídlenie oblasti už približne 6000 rokov pred Kristom.
Na týždeň sa našou základňou (a útočiskom pred počasím) stalo Ortisei. Aj keď je to vlastne jedno, stále som v rozpakoch – mestečko alebo dedinka. Na jednej strane vybudovaná infraštruktúra turistického centra alpského typu so všetkými službami mi prezrádza, že by to malo byť mesto. Na druhej strane, bezprostrednosť obyvateľov, spätosť s prírodou a spôsob života ako taký ma nútia uvažovať o Ortisei ako o dedinke. Faktom však zostáva, že má približne 5500 obyvateľov a lôžkovú kapacitou pre asi 5700 turistov. Leží vo výške 1236 m.n.m. Pôvodní obyvatelia udržujú tradície a jazyk Ladinskej kultúry. Dokonca aj v súčasnosti sa tu k nej hlási 82 % obyvateľov, zatiaľ čo k nemeckej národnosti 12 % a talianskej len zvyšných 6 % obyvateľov.
Mesto je osadané v skutočne stiesnenom údolí. To sa podpísalo aj na dispozícii centra mesta. To je od rieky oddelené hlavnou cestou. Centrum je vo svojej podstate tvorené jednou slepou ulicou, ktorá končí obratiskom autobusov a nástupišťom. Vedľa je kaplnka Sv. Antona, ktorá zase uzatvára priľahlú pešiu zónu a uličky lemované drobnými obchodíkmi.
Tradičné okenice.
Spájanie tradičných materiálov a modernejších výrazových prostriedkov v individuálnej výstavbe.
...a v mestskom tuneli k lanovke na Secedu.
Časť veže kostola sv. Kristíny na pozadí so Sassolungo (3181 m.n.m.).
Zdobená časť portálu kostola sv. Kristíny.
Keď si niektoré ráno privstanete a vyrazíte do ulíc turistického mestečka, môžete byť priamo uprostred niečoho, čo býva očiam turistov zvyčajne dobre ukryté. Môžete stretnúť Prevádzkára kaviarne, ktorý strieka stoly a celú terasu horúcou vodou a oľutujete, že ste nevzali so sebou blesk, ktorý by zvýraznil trieštiace sa kvapôčky vody vytvárajúce hustý opar. Môžete tiež stretnúť...
Ostýchavého zriadenca hotela alebo...
...priateľského zásobovača
Keď idete do hôr, zvyčajne nečakáte prehliadky múzeí a pamiatok. Pozrieť si môžete viac-menej len kostoly a kaplnky. Ak ale predsa bažíte po múzeách, galériách a kultúre, navštíviť môžete GALERIA UNIKA a ART 52, kde na návštevníkov čakajú stále expozície všadeprítomných diel tunajších rezbárov. Pokiaľ nie ste vyslovene milovník umenia špeciálne zaťažený na prácu s drevom, po pár zhliadnutých dielach, ktoré s čistým svedomím môžem označiť prívlastkom „skvostné“ (spomedzi stoviek všedných) sa drevených skulptúr dozaista nasýtite.
Kaplnka sv. Anny na cintoríne v Ortisei.
Mňa to rozhodne ťahalo von. Ako som už naznačil, prvé dva dni sa niesli v znamení vody. Dážď striedalo mrholenie. Mrholenie občas prerušili teplé slnečné lúče a vytiahli nás z hotelových izieb späť na pomaly, ale isto žltnúce alpské lúky. Viete si predstaviť čo nasledovalo... Ako inak, opäť prehánka, opäť dážď. I keď to tak neznie, až také tragické to nebolo. Pred krátkodobým dažďom sa predsa dá skryť v horskej chate pri horúcej peci a zahriať sa všakovakými dobrotami...
Asi by som mal zdôrazniť, že nie som krajinkár. Nie som ochotný vstávať pred svitaním keď obsluha lanoviek ešte hlboko spí. Nie som ochotný vyčkávať na západ slnka a zliezať z hôr v čase keď domáci už dávno sedia pri poháriku vína. Na zábery hôr (aj keď som sa snažil prispôsobovať počasiu a svetlu) som vyrážal zásadne až po raňajkách a hlavne bez prehnane ťažkej výzbroje statívom a neviem koľkými kilogramami v batohu. Viac som si dal záležať na tom, aby som mal v bunde miesto na nejaké dlhšie sklo, zopár prechoďákov a kde-tu aj polarizák.
Napriek tomu, že boli aj pekné slnečné dni, najviac sa mi páčilo na Secede, kde po vystúpení z lanovky bolo horko-ťažko vidno na desať metrov. Veril som, že na hrebeni, pár desiatok metrov nad reštauráciou, sa počasie aspoň na chvíľu zlepší, že sa rozplynie hmla a vietor nad zjazdovkami bude opäť strhávať hmlu vystupujúcu popri strmých bralách z údolia, čo dodá fotke amystickú atmosféru... Niečo podobné som videl v nedeľu. Spravil som však základnú chybu. Zabudol som nastaviť správnu kvalitu snímania. Z posledného fotenia (vyslovene na pracovné dokumentačné účely) mi na displeji svietilo JPG fine large quality. Viete si predstaviť, že keď máte na polovici fotky hmlu a vyslovene ju nenafotíte na „šedo“ lebo vtedy ste zvyknutí nechať expozimeter, nech sa kludne pohybuje v plusových hodnotách... v jpg-éčku si vyrobíte celkom slušný prepal a asi fotku nikomu (okrem starej mamy) neukážete... I podarilo sa. Chcelo to asi hodinu čakania v silnom vetre bez rukavíc, ale podarilo sa! Hmla sa roztrhla, ukázalo sa to, čo som v nedeľu zbabral, ale stále to nebolo ono. Stále čosi chýbalo. Spoza hmly občas vykuklo slnko, ale chýbal vhodný oblak, čo by vrhal tieň na zrazu moc osvetlenú lúku. So skrehnutými rukami a (berte to s rezervou) soplom až niekde na brade som sa už, už zberal na varené víno a v tom zrazu silnejšie svetlo, hmla sa trhá a tieň, že by som si ho lepšie nevymyslel... Prepínam na sekvenčné snímanie lebo so skrehnutými rukami sa na dlhom ohnisku ťažšie komponuje. Závierka spravila s prestávkami vari aj 60 cyklov... Náhodná aziatka v blízkosti (s pravdepodobne manželom), ktorá si vyšla na vysokohorskú vychádzku v desaťcentimetrových opätkoch a s D3x-kou na krku, keď počula mňa strieľať, spravila decentný cvak využívajúc live view a spoločne, i keď každý osve, sme sa pobrali do tepla.
Ešte raz som sa na Secedu vydal v posledný deň. Síce som sa tešil, že si pozriem nejaký film, ale nedalo mi to. Nedalo mi odísť odtiaľto bez typickej horskej fotografie z Dolomitov. Bez fotografie so sýtou modrou oblohou, zelenými lúkami a prípadne červenkastými skalami... Úplne naľahko len so starou D5000-kou s nasadenou 16-85kou a CPLkom som si splnil aj tento malý osobný záväzok.
Nechcem sa hrabať do remesla krajinkárom, neukazujem Vám fotky aby som demonštroval ako sa má fotiť, nemám ambíciu prezentovať ich ako najlepšie. Ukazujem Vám zopár tých, ktoré sa mi páčia, ale veľa aj takých, ktoré majú jediný cieľ, aby ste si vytvorili vernejší obraz/predstavu o Val Gardene, konkrétne Ortisei.
Súvisiace zdroje informácií:
http://en.wikipedia.org/wiki/Dolomites
Počasie (spoľahlivé): http://www.accuweather.com/en/it/italy-weather
Mestečko Ortisei: http://www.ortisei.it/eng.htm
Údolie Val Gardena: http://www.valgardena.it/en/
Pridaj komentár
