Bagolino

Počas poslednej dovolenky pri Lago di Garda v severnom Taliansku sme sa na odporúčanie priateľov vybrali do pasu Croce Domini. Je to pas v Talianskych Alpách, ktorý leží v nadmorskej výške 1892 m n. m. a spája mestá Bagolino a Breno. A práve to prvé nás chytilo za srdce tak, že sme sa doň vrátili ešte po druhý raz.

Bagolino je malé horské mestečko na úpätí kopcov údolia rieky Caffaro. Tá sa pod Bagolinom vlieva do Chiese tesne predtým, ako sa vlejú do jazera Lago d'Idro. Popri tomto jazere (po jeho západnom brehu) vedie cesta do Bagolina z Lago di Garda. Druhá cesta je už iba cez pas Croce Domini z Brena.

Už pri vstupe do Bagolina na vás dýchne úžasná atmosféra. Úzke uličky, v ktorých je tesno aj osobnému autu, sú čisté, no zároveň staré a preto nesú známky desaťročí až storočia.

Domy sú postavené jeden vedľa druhého a je vidieť, že nejde o vychytenú turistickú destináciu skôr o mestečko „na konci sveta". Nasvedčujú tomu chudobné zátišia, ktoré majú ďaleko od upravených nových zákutí turistických miest.

Nad všetkými domami sa vypína krásny kostol s terasou so stĺpmi s výhľadom na mestečko.

Zaujímavosťou je miestny cintorín, ktorý je realizovaný terasovitým spôsobom. Údržba cintorína a niekedy aj návštevníci sa medzi terasami pohybuje po rebríkoch.

Neviem, či sú ľudia pochovávaní iba po kremácii, ale je vidieť, že väčšina kameňov a náhrobkov je osadených do steny aj do samotného plotu cintorína. A fotografie! Takmer každý hrob má fotografiu, ktorá informuje, kto tu odpočíva. Je to úžasné. Nie je nezvyklé vidieť aj storočné fotografie. A to je prvá úloha fotky - zachovať pamiatky, zachytiť realitu pre ďalšie generácie. Fotografie sú pod sklom a aj dnes sa vyznačujú dobrou tonalitou a pomerne detailným zobrazením. Bol by som naozaj zvedavý, akou cestou boli zachytené aj zhotovené. :)

Plot cintorína s náhrobnými pomníkmi a fotografiami.

Ukážky fotografií na náhrobných kameňoch.

Na okolitých svahoch vidieť samotu, ale aj kaplnku vysoko v kopcoch na neuveriteľnom mieste.

Bagolino je veľmi zaujímavé a nostalgicky romantické vo farbe. Ale odporúčam skúsiť fotografovanie aj v čierno-bielom prevedení. Získate tak ešte silnejší dojem opustenosti, starobylosti.

 
V niektorých uličkách sa nevyhnú ani dve miniatúrne autá, ktoré obyvatelia s obľubou používajú.
Preto sa často mladší obyvatelia vozia na skútroch či motocykloch. 

 
Uličky sa často menia na schodištia a napriek tomu, že sú staré, sú pekne udržiavané a vyzdobené kvetmi.

Čiernobiele pohľady.

Obyvatelia

Sú veľmi príjemní a ústretoví. Nie sú znechutení návalmi turistov a v každej krčmičke, ktorých je tu dosť, vás vrelo privítajú. Obchodíky sú zmiešaného tovaru. V jednom kúpite chlieb, mlieko ale aj olej do auta či štartovacie káble. :)

Väčšina domácich sa vám po vyfotení usmeje, zamáva. Niektorí sú ale pred fotoaparátom nesmelí až plachí.

Babička, ktorú pohľad na fotografa vystrašil. 
Zverejňujem len preto, že v tomto štádiu nie je vidieť o koho ide. 

Deduško, ktorý sa takto usmieval na okne a neprestal, ani keď som asi 5x stlačil spúšť.
Nakoniec sme si zakývali a on sa za mnou ešte dlho vykláňal z okna. 

Skúmavý pohľad dievčatka, ktoré prášilo deku na ulici.

Rada starších na námestíčku.

Deti z oratória Don Bosco sa hrajú na schodoch kostola.

K starenke...

Napriek chudobe sa niektoré domy upravujú. Výborné je, že aj opravené si zachovávajú pôvodný štýl.

Čakanie na maltu.

Niekoľko čiernobielych variícií.

Bagolino je úžasné mestečko s charizmou. Ak sa tam ešte raz vrátim, nebude to s digitálom ale s čiernobielym filmom. Vrelo odporúčam všetkým, ktorý sa chcú vrátiť o niekoľko desaťročí naspäť. :)