Údolie SAAS – deň 3.

Trekovanie k hranici s Talianskom  - M. Moropass /2.868 m n. m./.

Dnešný deň začíname vskutku turisticky - nasadáme do autobusu, predpoveď počasia nie je nič moc, hoci sem tam vidíme nejaký ten slnečný „papršlek“. Namierené máme k priehrade na konci údolia Saas zvanej Stausee Mattmark. Po asi tak 20 minútach cesty vystupujeme v ústrety silnému studenému vetru. Sme vo výške niečo okolo 2.200 m n.m.. Obliekame všetky vrstvy, ktoré máme v batohoch a hľadíme smerom k cieľu našej túry.

Mattmark a náš cieľ - sedlo M. Moropass.

Po prejdení tunelom v útrobách hory vychádzame na opačnej strane a tu zrazu, akoby plesnutím čarovného prútika, vietor ustáva a slnko hreje. Deň vyzerá ako maľovaný. Idúc po príjemnom a nenáročnom chodníku si vravím, aká pekná túra nás čaká. Ešte netuším, že o také dve hodinky zmením svoj postoj na úplne opačný.

Snehové polia všade navôkol.

Zhruba vo výške 2.300 m n.m. sa chodník prudko zdvíha a z času na čas zastavujeme a poriadne sa vydychujeme. Krása okolitej prírody nám vyráža dych. Kvitnúce kvietky, zurčiace vodopády a namiesto kosodreviny samé rododendrony.

Obzerám sa a mám pod sebou celú priehradu aj so zdrojom jej napájania. Topiace sa snehy a ľadovce vytvárajú tenšie a hrubšie nitky vody, ktoré sa predierajú pomedzi skaly a vlievajú sa dole do priehrady.

Vo výške zbadám cieľ nášho prvého dňa – chatu Britanniahutte.

Britanniahutte (v pravom hornom rohu) v zóne čiernych mrakov, ktoré neveštia nič dobré.

Nad nami stále svieti slnko, a tak si nevšímam zlostné hrmenie a dunenie naznačujúce zhoršenie počasia. Vchádzame do dolinky pod sedlom. Tabuľka nám oznamuje, že z nášho stanovišťa pôjdeme ešte 1h 15min a budeme priamo v sedle. Teším sa, veď je to čoby kameňom dohodil.

Informačné tabule s časovými údajmi k jednotlivým cieľom.

Hľadám chodník a tu vidím, že vedie priamo hore, cez veľké a dosť strmé snehové pole. Trošku mi zamrzol úsmev, po prvom dni mám snehových polí a šmýkania sa v nich dosť. Nevadí, to zvládnem. Vydávam sa krok za krokom v ústrety bielemu kráľovstvu.

Pohľad na zdolanú trasu.

Pohľad na trasu, ktorá nás čaká.

Po zdolaní prvého snehového poľa a úseku s pomerne širokým chodníkom, dostávame sa k snehovému poľu číslo 2. Tu mi už úsmev naozaj mrzne ma tvári, schovávam foťák, poriadne sa zapieram do paličiek a snažím sa nepozerať vľavo pod seba. Je tam strmý zráz. Pri malom šmyknutí letím priamo nadol. Hneď sa mi vybavujú príbehy z horolezeckých kníh a zrazu sa ma zmocňuje strach. Kolená sa mi roztrasú, vysychá v ústach a nechcem ísť ďalej. Tento pocit nie a nie prejsť a keď oznamujem svojim kolegom, že končím, najprv neveriacky, neskôr chápajúc, kývnu hlavami. „Počkám Vás dole v údolí“ stihnem zakričať a snažím sa otočiť na priestore, kde by to aj trpaslík ledva zvládol. Hanka vidí, že som v koncoch, vidiac ako komplikovane cúvam, naviguje ma, kde sa mám chytiť a kde položiť nohu a nakoniec otočku bravúrne zvládnem. Vydýchnem si úľavou a teším sa na zostup. Naozaj sa necítim na nič viac.

Bod, z ktorého sa vraciam späť (cca 2.450 m.n.m.).

Zostup prebieha dobre, stretajúc ďalších členov, oznamujem svoje rozhodnutie a mierim priamo k čírej ľadovej vode. Skladám batoh na najbližší balvan a snažím sa nafotiť dolinu pod sedlom.

Topiaci sa sneh v dolinke pod plesom.

Vzhliadam hore a vidím moju skupinu, ako sa dostáva vyššie a vyššie a s potešením si uvedomujem, že som spokojná so svojim rozhodnutím.

V ústrety výšinám.

Slnko páli, voda láka a nie, nebojte sa, nestaviam si snehuliaka .-). Snažím sa nájsť nejakú zaujímavú kvetinu. Je to však problém, sneh sa len čerstvo roztopil a nájsť akýkoľvek kvietok je úloha priam sizyfovská. Nakoniec zožínam úspech a nachádzam tri druhy alpskej flóry.

Jarné horské prebúdzanie.

Napriek horúčave začujem zvláštne zvuky, obzriem sa a vidím, ako sa okolité kopce halia do hmly. Atmosféra je čarovná, priam mystická. Ale realita nepustí. Prvé, čo mi napadá, je obava o Hanku, Majku a Ľuba, snáď ich tam hore nechytí žiadna výchrica. Obliekam si mikinu a netrpezlivo hľadím, kedy uzriem známe postavičky schádzajúce nadol. Asi po pol hodine zbadám Majkine žlté tričko, čo mi oznamuje, že hore to prežili v zdraví a pohode. Vyberám dlhé ohnisko a čakám na chvíľku, kedy bude moje družstvo na „dostrel“.

Po radostnom zvítaní sa a zodpovedaní mojich otázok, vyberáme z ruksakov obed a plníme naše hladné bruchá. Bambino s chlebom a paprikou asi nikde inde tak nechutí, ako na turistike.

Po obedňajšej pauze nasadzujeme rezké tempo, chceme si vychutnať pohľad na obrovský vodopád, ktorý sme videli na náprotivnej strane pri ceste nahor. A naozaj – vodopád je to impozantný, búrlivý a riadne divoký.

Sila vodného živla.

Záver patrí pohľadu z priehradného valu smerom do saaskeho údolia a ledva stíhame dobehnúť do autobusu, prvé kvapky padajú na naše hlavy.