Nový Zéland, Na horách 3/3

Mt. Titiroa

Neviem, kde sme. Pozerám do zorientovanej mapy, ale keďže neviem, či tam, kde si myslím, že sme, aj naozaj sme, cítim sa dosť dezorientovane. Improvizujem porovnávaním terénu s vrstevnicami na mape. ,,Sme pri rieke? Áno! Je aj na mape? Áno!’’ Práve sme klesli 200 výškových metrov a rovno pred nami je ukrutný strmák, čo taktiež korešponduje aj s mapou. No ale pani vedúca v informačnom stredisku životného prostredia predsa jasne povedala, že od rieky síce nie je značka, ale bude viditeľný menší chodník. Chcela by som ju tu teraz mať, aby nám ten chodník ukázala. No nič, po 5 hodinách chôdze to musíme vzdať, čo sa mi nezdá vôbec ľahké. Keďže je už večer, rozkladáme stan a zakladáme oheň. Máme nejakú rybu a chlieb, to bude dobrôtka. Trávenie naštartoval rozhovor o opečenej slaninke, klobáske a o tom, aký by bol ten náš suchý chlebík výborný, keby bol pokvapkaný šťavou z týchto mäskovitých delikatesiek.

Som veľmi sklamaná. Ráno sa vraciame do Te Anau. Keďže už máme rezerváciu na ďalší trek, chýba nám jeden deň, aby sme mohli Titirou stihnúť a hneď potom nastúpiť na Keplerov trek.

Tá Titiroa ma tak lákala. Nachádza sa vo výške 1715 m.n.m. na hranici národného parku Fjordland a severnej časti Southlands. Troj až štvordňovému prechodu cez pralesovitý les na vrchol a následnému zostupu cez kotliny plné jazierok a vodopádov je nemožné odolať. Čím je tento kopec taký zaujímavý? Ja som si ho všimla z mestečka Te Anau, odkiaľ vyzeral, akoby bol zasnežený. Je totiž vytvorený z bielej žuly, ktorá zvetráva na biely piesok a počas slnečného dňa sa krásne trbliece. Zaujímavý terén dotvárajú balvany rozmanitých tvarov. Keď som si v informačnom centre prečítala, že je to len pre skúsených turistov s dobrými navigačnými schopnosťami, privrela som obidve oči a následne som sa do tejto kategórie zaradila. Chodník vedie len do polovice kopca a odtiaľ si každý musí nájsť svoju cestu na vrchol. Po zadaní názvu Titiroa do internetového vyhľadávača sa zobrazilo len zopár relevantných odkazov a tým bolo definitívne rozhodnuté. Ideme do toho.

Všetko sa dá, keď človek naozaj chce. Ja som na tú Titirou vystúpiť chcela, a tak sme obetovali Milford Trek a vrátili sme sa pod ligotavý krtinček po druhýkrát. Vyrazili sme o dosť skôr ako pri prvom pokuse. Rozhodli sme sa pre štvordňový prechod cez vrchol a zostup na opačnú stranu. Prechádzame už známym územím a s napätím čakám, kedy budeme opäť pri tej rieke. Dobíjame energiu obedom a potom si už chodník hľadáme sami. Predierame sa husto porasteným strmákom a nevieme sa dočkať, kedy zazrieme hrebeň. Výškomer ukazuje 980m a my sa už blížime ku hranici lesa. Bohužiaľ aj k tmavosivej oblačnosti. Rýchlo staviame stan a ukrývame sa pred dažďom. Obaja máme dosť. Aj keď je len 7 hodín, sme po 8hodinovej túre s ruksakmi plnými kempingovej výbavy dosť uťahaní.

Ráno vstávame opäť do škaredej sivoty, ktorá sa našťastie po chvíli rozpúšťa. Je to tu úchvatné. Nikde nevidno žiadne stopy, podľa čoho usudzujem, že tu už dávno nikto nebol. Mám pocit, že sme niekde úplne v divočine a sami obkolesení skamenelinami rôznych tvarov a veľkostí, s ktorými sa moja fantázia veselo pohráva.

Dochádza nám voda, a tak klesáme k blízkemu jazierku. Boli sme informovaní, že jazerá a pramene v tomto pohorí sú úplne nezávadné, a tak s kľudným svedomím dopĺňame zásoby a varíme obed. Zase bude ryža a ryba, s čím je síce hlad celkom spokojný, no moja myseľ sníva o krvavom steaku a hranolkách. Dusím do seba jedlo a sledujem, ako vrchol Titiroi hladkajú jemné obláčiky. Dávam tomu pol hodinu a sme hore. A tak sa aj stalo. Nechce sa mi to veriť, aj keď síce až na druhý pokus, ale predsa sme túto zaujímavú a jedinečnú horu zvládli. Výhľad zhora je úžasný. Na severe sa trbliece jazero Manapouri, zo západu sme obkolesení pohorím Hunter Mountains a krajinku zdobia nafúknuté oblaky v tenkej línii. Neexistuje tu žiadny vykladaný chodník, takže presúvať sa musíme veľmi opatrne.

Hodina už pekne pokročila a my musíme nájsť vhodné miesto na prenocovanie. Podľa mapy by bolo najlepšie ísť po hrebeni, ale realita je dosť desivá. Ten hrebeň je strašne exponovaný, a preto volíme bezpečnejšiu cestu rovno dole do kotlinky pod nami. Moje fotografické očko hneď zaujalo množstvo roztrúsených jazierok.

Schádzame asi 700 výškových metrov a na zlatej vyhliadke rozkladáme stan. Ja si ešte odskočím odfotiť posledné lúče pred vstupom do krajiny snov.

Ráno si naposledy vychutnávam biele buldery osvietené vychádzajúcim slnkom pred zostupom k lesu.

Volíme cestu popri koryte rieky. Hovorím si: ,,Veď ako doma! Po prúde sa vždy dostaneš do doliny!’’ Ako sa však z potôčika postupne stával kaskádujúci vodopád v úzkej kotlinke, bolo zle. V snahe dostať sa späť do schodného terénu sme sa dostali do pasce, z ktorej nebolo iného úniku, ako vyštverať sa asi 80m po prudkom brehu na jeho hranu a dúfať, že za hranou nebude ďalší vodopád. Je mi úplne zle. Srdce mi búcha ako pri behu a akosi som celá stuhnutá. Zrazu tie vodopády nenávidím. Za normálnych okolností by som tu nasekala niekoľko dlhočasoviek, no teraz na fotenie nepomyslím ani náhodou. Naozaj som mala strach a v strese som sa vyštverala na bralo. Kto by to bol povedal, ale za hranou bol ešte väčší žľab a pri pohľade na valiacu sa vodu som pocítila valiaci sa prúd potu na chrbte, čele a krku. Nad nami vrčal vrtuľník a ja som dúfala, že si nás nevšimne, aby sme sa z tejto šlamastiky dostali sami.

Našťastie medzi týmito dvomi roklinami bol uzučký pás lesa, po ktorom sme sa dostali dole. Už je dobre. Sme v doline a nasledujeme plytký potok až ku chate North Borland Hut. Tu sa zložíme v chyžke s jednou poschodovou posteľou, písacím stolíkom pre liliputánov a krbom . Listujeme v knihe návštev datovanej od roku 2006 a vyzerá to tak, že sme tu za ten čas prvými Slovákmi.  Zakladáme oheň a rekapitulujeme, kde sme urobili chybu. Teraz, keď sme už v bezpečí, sa na tom smejeme, ale v tej rokline sme boli obaja dosť zúfalí.

Ráno nás čaká 6 hodinová cesta po lese spať do civilizácie. Počas celého treku sme nestretli ani človiečika. Bola to skutočná divočina a takýchto možností je na Novom Zélande nespočetne mnoho.

Tongarino crossing

Jedinú túru, ktorú sme absolvovali na severnom ostrove, bola Tongarino crossing. Nachádza sa v Národnom parku Tongarino, ktorý bol založený v roku 1887 ako prvý národný park na ostrovoch a štvrtý na svete. Turistický chodník začína v Mangetopopo a končí v Ketetahi. Prechod trvá 7-8 hodín. Keďže sme už z toľkého času stráveného v aute dosť otrávení, vydávame sa na túru.

Trasa prechádza cez mnohotvárny sopečný terén s výhľadmi na okolité sopky Ruapehu a Ngauruhoe.  Režisér Peter Jackson si túto oblasť vybral pre zobrazenie krajiny Mordor vo filme Pán Prsteňov.

Podrobnejšie informácie ohľadom tohto treku nájdete na oficiálnej stránke oddelenia životného prostredia (Department of Conservation- DOC.).

Gertrude Saddle

Východiskovým bodom pre túto 4-6 hodinovú túru je Milford road neďaleko Homer’s Tunnel v Národnom parku Fjordland. Chodník je viditeľne značený asi do štvrtiny cesty. Keďže sú tu zosuvy kameňov na dennom poriadku a nedávne záplavy sa takisto zaslúžili o zosuv množstva materiálu, chodník je už ďalej zasypaný. Avšak trasa je za dobrého počasia veľmi ľahko navigovateľná. Ak sa vám to podarí, v Gertrudinom sedle sa vám naskytnú krásne výhľady na Milford Sound a okolité hory. Je viac než isté, že sa pri vás zastaví aj zvedavý a šibalský papagáj Kea (Nestor  notabilis), ktorý je vždy v strehu niečo vyparatiť alebo uchmatnúť.

Kepler Track

Tento 3-4 dňový trek je tretí najpopulárnejší turistický výlet a je zaradený medzi Novozélandské Great Walks. Začíname vo výške 430 metrov pri jazere Te Anau. Ak pôjde všetko podľa plánu, za 4 hodiny by sme mali byť v cieli prvej etapy na chate Luxmore. Sami sme prekvapení, že sem dorážame v celkovej fyzickej pohode.

Zajtra je veľký deň. Nie pre nás, ale pre 400 účastníkov každoročnej akcie Kepler Challenge. A čo ich čaká? Keplerov trek budú bežať, áno bežať. Maratón po rovine, to ešte viem pochopiť, ale 62 kilometrov po kopcoch s prevýšením okolo 1000 metrov, je podľa mňa čisté šialenstvo. Ustupujeme im z chodníka a tlieskaním i krikom ich povzbudzujeme. Sú úžasní, ich úsmevy a elán, s akým bežia, ma udivuje a zároveň mi dodáva energiu. Po výstupe na Mount Luxmore vo výške 1472m.n.m. nás čaká hrebeňovka.

Počasie nám opäť praje, výborná viditeľnosť na okolitú scenériu spôsobuje časté prestávky. Ako inak, fotografické. Z hrebeňa sa mi vôbec nechce dole. Vietor sa mi pohráva s vlasmi a slniečko oživuje ich červeň. Odkladám foťák a ponáram sa do pokojnej atmosféry momentu. Po 2 hodinovom „momente“ ma budí Vladko s tým, že máme pred sebou ešte 2 hodiny cesty do cieľa dnešnej etapy, kempu Iris Burn.

Posledný deň by mal byť dlhý, ale relatívne ľahký. 3 hodiny ku chate Moturau, kde väčšina turistov prenocuje a trek si tak predĺži na 4 dni. Nám sa taký krátky deň nepozdáva, a tak volíme dlhšiu alternatívu až ku swing bridgu pri jazere Manapouri, čo sú ďalšie 2 hodiny a tým pádom Keplerov trek zvládneme za 3 dni. Je pod mrakom a ideme viac menej po rovine po mäkučkom chodníku prešliapanom od včerajších bežcov.

Ako by som zhodnotila Keplerov trek? Je to mierne náročný prechod dlhý 62 km. Druhý deň ponúka to, kvôli čomu sa sem oplatí prísť. Krásne výhľady na okolitú novozélandskú scenériu. Avšak aj prechod cez papraďový les bol výnimočný svojou pokojnou atmosférou.

Viac informácii nájdete tu.

Routeburn Track

Po absolvovaní tohto ,,Great Walku’’ sa vôbec nečudujem, že je to druhý najpopulárnejší trek na Novom Zélande. Prechádza alpským prostredím cez Národný park Fjordlands a napája sa na Národný park Mt. Aspiring. Podrobnejšie informácie o tomto treku nájdete tu.

Toto boli posledné fotky nafotené s mojim Canonon 5D Mark II. Z Novozélandskej hmly sa mu spravilo nevoľno. O to ťažší bol tento trek pre mňa. Byť obkolesená toľkou prírodnou krásou a nemôcť ju zvečniť mi trhalo srdce. A najhoršia bola neistota ohľadom stavu foťáka. ,,Je to opraviteľná závada? Budem s ním môcť ešte niekedy fotiť?’’ Už sme spolu toho toľko prežili a myšlienka, že by sme sa mali rozlúčiť, je absolútne neprijateľná. Viem, možno zniem absurdne, ale pre mňa je to viac ako len vec, ktorou zastavujem čas. Je to nástroj, ktorým môžem zvečniť okolitú krásu a ukázať, ako veci okolo seba vnímam ja.

Dnes už viem, že závada je vážna a oprava nákladná. V blízkej budúcnosti mu pribudne mladší brat, ktorý je z toho istého cesta.

Lúčime sa s Novým Zélandom. Videli a zažili sme tu veľmi veľa a vôbec sa mi nechce veriť, že to vlastne bolo len 6 týždňov. Na severnom ostrove sa nám najviac páčili piesočnaté duny v Te Paki National Reserve, jednodňová túra Tongarino crossing a geotermálna oblasť Waiotapo. Na južnom ostrove je bezkonkurenčne favorit Mt. Titiroa a všetky ostatné treky. Mňa úplne dostal aj Mt. Cook a tyrkysové jazerá Tekapo a Pukaki. Nedá mi nespomenúť kajakovanie na Milford Sound a Moeraki Boulders na východnom pobreží v Otagu. Tieto miesta sú len malým útržkom z toho, čo vám na ostrovoch rozbúši srdce. Nádherná príroda je kdekoľvek sa pohnete, všade vôkol vás. Len jej treba ísť v ústrety.

Náklady: 1000 EUR na osobu plus letenka.

Fotovýbava:

• Canon 5D Mark II, Objektívy Canon EF 24-105mm  f/4L  IS  USM a Canon EF 35mm  f/1.4L USM
• Statív Gitzo Aluminum GT2331 , guľová hlava Gitzo GH1780QR
• Filtre Hoya UV PRO HMC, B+W Polarizačný cirkulačný,  B+W Šedý  ND 0,9
• Baterky, Pamäťové karty, diaľkové ovládanie, LowePro Inverse ľadvinka
   

Akékoľvek otázky prosím napíšte do diskusie, rada odpoviem.