Hneď v úvode priznám, že canonistom som skôr náhodou ako z presvedčenia. V čase kupovania mojej prvej digitálnej zrkadlovky mal Canon výhodnú ponuku na vtedy populárny model EOS 1000D. Nekonečné úvahy na tému "Canon vs Nikon vs iné značky" som v tom prípade rovno preskočil. Neskôr mi k setovému objektívu pribudli ďalšie - opäť od rovnakého výrobcu. Zvyk je železná košeľa a pri výbere modelu nahrádzajúceho moje prvé zrkadlo som ostal verný pôvodnej značke.
Keď som pred nedávnom uvidel pozvánku na Nikon Auckland Photo Day 2014, ako prvé som skontroloval podmienky účasti. Hlavným sponzorom súťaže bol síce konkurenčný výrobca, pravidlá však boli jednoduché. Každý účastník mohol prihlásiť tri fotografie urobené v priebehu 7. júna 2014 na území Aucklandu. Mottom súťaže bola téma "Tvoj deň v Aucklande". Na technickom vybavení ani fotografickom postupe nezáležalo. V tom čase som v jednom z časopisov čítal článok o využívaní techniky viacnásobnej expozície pri cestovateľskej fotografii. Jeho autorka používala digitálnu zrkadlovku, ktorá tento postup umožňovala už pri zachytávaní záberov. Výsledkom boli zaujímavé cestovateľské snímky, ktoré mali akoby viaceré vrstvy, častokrát so samostatným príbehom.
Skontroloval som manuál k svojmu Canonu EOS 70D a zistil, že fotiť v režime viacnásobnej expozície umožňuje. Nasledoval rýchlokurz za pomoci videotutoriálov a k oficiálnym podmienkam súťaže Auckland Photo Day som si pridal ďalšiu - vlastnú. Prihlásiť len zábery nafotené viacnásobnou expozíciou.
Do začiatku súťaže ostávalo ešte niekoľko týždňov, a tak som sa vybral do ulíc Aucklandu otestovať postup, na ktorý sa v digitálnej dobe tak trochu pozabudlo. Moja zrkadlovka umožňuje dva spôsoby prekrývania jednotlivých záberov v rámci viacnásobnej expozície - Additive a Average. V prvom prípade je výsledná expozícia súčtom expozícií jednotlivých záberov. Pre dosiahnutie správnej celkovej expozície je preto potrebné čiastkové zábery vhodne podexponovať. V režime Average fotoaparát automaticky kompenzuje expozíciu parciálnych záberov v závislosti od ich počtu. Ja som si vybral práve túto možnosť a rozhodol sa pre jednoduchosť začať s kombináciou len dvoch záberov. Zameral som sa na obyčajné momenty. Situácie, kedy človeka častokrát ani nenapadne fotoaparát vôbec vyberať. Zaujímalo ma, či sa mi podarí využitím viacnásobnej expozície takéto zábery oživiť.
Výsledný efekt ako aj kvalita snímok sa na malom displeji fotoaparátu zle posudzovali. Po návrate z terénu som súbory stiahol do laptopu a prehnal základnými úpravami v Lightroome. Zo skúšobných záberov sa mi najviac pozdávali tie, ktoré v sebe obsahovali akýsi minipríbeh. Malý pohyb hlavných protagonistov v kombinácii so zoomom im dodali nový rozmer. Zaujímavo pôsobili aj zábery, pri ktorých som sa zameral na kombináciu celkovej scény s niektorým z detailov.
Moje prvé pokusy s viacnásobnou expozíciou v uliciach Aucklandu.
Hoci je možné ten istý efekt dosiahnuť (a niekedy i lepšie kontrolovať) aj dodatočným zlúčením viacerých záberov v rámci postprocesu, mne sa na multiexpozícii priamo vo fotoaparáte najviac páčila určitá dávka nevyspytateľnosti. Výsledný záber je tak trocha dielom náhody, čo ho podľa mňa robí zaujímavejším.
Prvotné pokusy s viacnásobnou expozíciou ma len utvrdili v mojom rozhodnutí skomplikovať si pravidlá blížiacej sa súťaže. Na rad prišiel výber vhodných lokalít a motívov, na ktoré som sa chcel počas dňa D zamerať. Súťaž mala prebiehať v sobotu a ja som dúfal, že v jeden a pol miliónovom meste bude v ten deň dostatok príležitostí pre momenty vhodné na dvojexpozície. Dominantou Aucklandu je 328 metrov vysoká veža Sky Tower. Tá sa nachádza v samotnom centre a bola jedným z objektov, na ktoré som sa chcel sústrediť. Ostávalo už len spoznať zbrane a taktiku súperov. Prehľad víťazných záberov z predchádzajúcich ročníkov však veľmi nepomohol. V prípade niektorých dokonca nebolo možné ani len určiť, či vznikli na území Aucklandu.
V sobotu 7. júna som vyrazil do mesta ešte pred davmi. Jednak preto, aby som vystihol vhodné svetlo. Zároveň som sa chcel vyhnúť dopravným zápcham, ktoré sú pre mesto typické. Zatiaľ čo boli ulice jesenného Aucklandu chladné a vyľudnené, pridával som k odrazom v sklenených fasádach budov ďalšie prvky. Tak vznikli aj nasledujúce zábery.
Záber s pracovným názvom "Rush Hour". Motív, ktorý je každému Aucklanďanovi dôverne známy.
Dvojexpozícia, na ktorej sa prekrýva záber veže Sky Tower s odrazom iných budov.
Ulice sa postupne zapĺňali ľuďmi náhliacimi sa do práce, nakupujúcimi a turistami. Na vhodné momenty som však ako na potvoru nemohol natrafiť. A tak som si začal všímať veci, ktoré inokedy prehliadam. Zaujali ma reflexie vo výkladoch, ktoré majú s viacnásobnou expozíciou veľa spoločného.
Jedny z mála dvojexpozícií, na ktorých sa mi v ten deň podarilo zachytiť kúsok človečiny.
Multiexpozícia v podobe jednocvaku za pomoci obchodného výkladu.
Trochu iné pohľady na graffiti, okolo ktorého som doteraz prechádzal bez povšimnutia.
Krátka prechádzka rybím trhom mi len potvrdila to, čo sa mi môj žalúdok snažil naznačiť už dlhšiu dobu. Zamieril som k ďalšej ikone Aucklandu - The White Lady. Pojazdná hamburgeráreň je rodinným podnikom a ako alternatíva k medzinárodným reťazcom rýchleho občerstvenia slúži už viac ako 65 rokov.
S multiexpozíciami sa na rybom trhu dalo doslova vyhrať, ako súťažné zábery mi však pripadali trocha morbídne.
Biela pani v Aucklande nestraší, ale láka hladošov.
Po kalorickej bombe, ktorá odporuje všetkým odporúčaniam Svetovej zdravotníckej organizácie prepol môj metabolizmus do automatického režimu hibernácie. Ak som chcel ďalej pokračovať v započatom diele, potreboval som poriadnu dávku adrenalínu. Na ten sú v Aucklande experti. Kto má pri návšteve metropoly Nového Zélandu v pláne ochutnať tradičné recepty u Bielej pani a následne vyskúšať zoskok z najvyššej veže na južnej pologuli, mal by tak urobiť v opačnom poradí.
Prichádza Superman, alebo ďalší z kandidátov na súťažné zábery, tentokrát s pracovným názvom "Jump".
Súťaž, do ktorej som sa chcel zapojiť, prebiehala v rámci mesiac trvajúceho fotografického festivalu. Jeho súčasťou boli aj viaceré výstavy. Na jednej z nich som natrafil na autora, ktorý techniku multiexpozície využíva priam majstrovsky. Yang Jianchuan je čínsky fotograf kombinujúci viacnásobné expozície s ďalšími postupmi. Výstava s názvom "Melódia Kunqu opery" prezentovala jeho pohľad na 600 rokov staré umenie, ktoré je jednou z najstarších dodnes existujúcich foriem čínskej opery.
Jedno z diel výstavy "Melódia Kunqu opery" od Yanga Jianchuana.
Deň strávený zaujímavým experimentovaním ubiehal rýchlo. Mňa však ešte čakalo spracovanie nafoteného materiálu a výber podľa môjho názoru troch najvhodnejších záberov. Vďaka vrodenej lenivosti a rokmi vypestovanému odporu k počítačom som postprocesom prešiel pomerne svižne. Podobne to bolo aj s užším predvýberom. Rozhodnúť sa pre finálne snímky bolo však ťažšie, ako som očakával. Nepomohlo ani sa na to vyspať. Poradie záberov, ktoré sa mne osobne najviac páčili, sa neustále menilo. Spokojný som však nebol ani s jednou trojkombináciou. Nakoniec som vybral tie nasledujúce.
Autumn in Auckland / Jeseň v Aucklande.
The White Lady / Biela pani.
A Lucky Landmark - niečo ako "Šťastná dominanta", pričom v názve fotografie sa zároveň ukrýva názov mesta. Veža Sky Tower je súčasťou komplexu, v ktorom sa nachádza aj kasíno, viacero atrakcií a sieť hotelov a reštaurácií.
Záber "Jeseň v Aucklande" sa mi ešte aj dnes páči zo všetkých najviac. Možno aj preto, že vznikol úplne náhodou. Chcel som si urobiť jednocvak - pohľad na Sky Tower medzi dvoma mrakodrapmi. Nevšimol som si však, že mám fotoaparát nastavený v režime viacnásobnej expozície. Bez rozmýšlania som teda naslepo stlačil spúšť druhýkrát. Zhodou okolností som vtedy mieril na kus chodníka pod mojimi nohami, po ktorom hnal vietor suchý list. Záber, ktorý som si pozrel až doma, asi najlepšie vystihuje to, čo sa mi na pokusoch s viacnásobnou expozíciou páči najviac. Moment prekvapenia, kedy nad výsledným efektom nemáte úplnú kontrolu.
Hoci ani jeden mnou prihlásených záberov nebol vybraný porotou súťaže do prvej tridsiatky najlepších, neľutujem. Hodiny strávené príjemným experimentovaním v uliciach Aucklandu ma naučili, že aj obyčajné pohľady môžu byť zaujímavé. Stačí sa len pozrieť na ne viackrát. Napríklad cez hľadáčik fotoaparátu.
Na záver ešte prehľad víťazných fotografií súťaže a niekoľko ďalších dupľovaných pohľadov na Auckland.
Použitá fototechnika: Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 55-250 mm f/4-5.6 IS II a Canon EF 50 mm f/1.8 II.
Pridaj komentár
