Lofoten trip alebo ako traja chrobáci polárnu žiaru lovili

Samotný nápad na tento výlet vznikol úplne spontánne, Maťo mi jedného dňa poslal pár fotografií od Bruce Percyho s návrhom, či si neurobíme výlet. Keďže som už mal možnosť nórske Lofoty vidieť (jeden článok z letného tripu som už o nich na ephoto.sk písal), nebol som vôbec proti.
Priam magická krása tohto miesta, spojená s možnosťou vidieť súostrovie pod snehom, ma priťahovala ako magnet. V trojici sa všetko lepšie ťahá, takže sme zavolali ešte Michala a výlet sa mohol začať. Celý nápad umocnil fakt, že slnečná aktivita je vo svojej 12-ročnej perióde na vrchole a teda v prípade trošky šťastia uvidíme polárnu žiaru. A určite by bolo zaujímavé ju odfotiť. Takže máme nápad, máme plán, už len realizácia..... 

Letíme z Prahy, vďaka diaľnici nám to z Brezna na letisko trvá cca. 5 hodín. Na letisku sa stretávame s Michalom a tu začínajú slasti a strasti nášho výletu. Prvý problém bol na check-in, pri kontrole sme museli kompletne vybaliť fotobatohy. Kontrola nám oznámila, že jej obsah je vraj na monitore nejasný.
Maťo, ktorý cestuje po celom svete, sa začal rozčuľovať, no ja som ochotne povykladal všetko. Nakoniec som tam našiel aj zabudnutý vreckový nožík, takže som ani šomrať nemohol. Ochotne som ho odovzdal. Asi by mi ho aj tak nenechali :-). Na to prišiel na kontrolné miesto zriadenec s oznamom:“ Pán Sojka má problém, lebo má v batožine plynovú bombu.“ Hneď som vedel, že tento „teroristický čin“ som spáchal zasa ja a pri check-in nám zle označili batožinu. Chtiac- nechtiac som sa k tomuto činu priznal. Stihol som ešte zriadenca upozorniť, že bomba je zaplombovaná a je na nej uvedené, že sa môže prepravovať v lietadle v hlavnej batožine, no nakoniec som sa ju rozhodol bez nátlaku odovzdať.

S nálepkou teroristu a dúfajúc, že sa moja batožina po opätovnej kontrole dostane do lietadla, nastupujeme na boarding. Tam nám ešte oznámia, že p. Sojka má problém s batožinou, no po krátkom telefonáte si overili našu informáciu, že je to už OK a púšťajú nás na palubu.

Prestupná stanica na ďalší let je na letisku Oslo. Michal sa celý čas zastrájal, že tam kúpi v Duty Free kvalitný rum. Na moje argumenty už pri plánovaní výletu, že je to blbosť, že v krajine, kde vládne prohibícia a k tomu pri prekračujúcom vnútroštátnom lete (Oslo- Narvik)  nekúpi asi nič, reagoval vlažne. Ani sa mu nečudujem, vie, že som chronický šomroš, takže to bral ako ďalší z mojich negativistických výlevov. Predsa nebude nosiť zbytočnú váhu. Hlavne, že si zobral 400 mm a 1,5 kg vážiaci objektív na krajinkárske fotenie. Asi čakal, že budeme fotiť Lofoty už z Osla. Bohužiaľ moje „kuvikanie“ sa vyplnilo a v Osle ho do haly s Duty Free ani nepustili. Takže nič sa nedá robiť, musíme sa zmieriť so zníženým prídelom „páleného“na deň. Ešteže ja a Maťo vieme, čo sa patrí a obaja sme vybavení s patričnou rezervou.

Nastupujeme do lietadla smer Narvik a tešíme sa na podvečerné fotenie. Po polhodine čakania však kapitán zahlásil do mikrofónu poruchu na dverách lietadla a dáva pokyn k opusteniu paluby. So šomraním sa presunieme do letiskovej haly a sledujeme tabuľu s informáciou o odletoch. Teoretizujeme o tom, či nám zoženú iné lietadlo, alebo opravujú to pokazené. Na tabuli svieti pri našom lete nápis „ODLOŽENÝ“.

Čas beží a my začíname uvažovať o pive. Zrazu sa halou ozve hlásenie poslednej výzvy k boardingu. V angličtine, so silným prízvukom skreslenej reproduktormi, spoznávam svoje meno. Našťastie je dosť nezvyčajné a asi sa dobre vyslovuje, no z mojich kolegov Sojku spravili Sojaka a z Petra spravili Petrofa. Na tabuli síce svieti „ODLOŽENÝ“, ale to asi nikoho okrem nás netrápilo. Takže boarding stíhame na poslednú chvíľu, no predsa letíme. V Narviku vystupujeme asi so 40 min. meškaním, s úsmevom na tvárach a s vedomím, že už nás nič nezastaví. No opak je pravdou. Pri stánku prenajímateľa áut Maťo zisťuje, že auto „bookol“ nie na letisku Narvik Evenes, ale na letisku Narvik, ktoré je cca 100 km vzdialené. Po odporúčaní zamestnankyne pre autobus do Narviku sme dali poradu a postupne sa presúvame k jednotlivým stánkom prenajímateľov. Všade dostávame zamietavé stanovisko, no na naše šťastie nám v úplne poslednom chlap s výzorom blonďavého Tyroláka oznamuje, že má posledný Hyundai i30 SW. Hneď si tľapneme a Maťo so žoviálnosťou jeho vlastnou skonštatuje, že on vlastne urobil dobre, že sa pomýlil, lebo sme mali dostať krátkeho Golfa a teraz máme za tie isté peniaze „kombíka“. V duchu si pomyslím, že už bol čas aj na Maťov „kix“ a nakoniec to predsa dobre dopadlo.

Vonku fúka ľadový vietor a sneží, ako by sa niekto obesil. Nasadáme do auta a zastavujeme na prvej benzínovej pumpe, aby sme kúpili mapu. Bohužiaľ nijakú nemajú. Vyberám telefón s navigáciou a Michal vyťahuje papiere s potvrdením nášho prvého ubytovania. Nie je tam uvedená žiadna adresa, len GPS súradnice. Zadávam ich do navigácie a vyrážame. Je neskoro, husto sneží a fúka vietor. Do uzavretia ubytovania (23:00) máme ešte dve hodiny. Zvykáme si na jazdu po utlačenom snehu a vyhýbaniu sa snehovým pluhom na úzkych cestách.

Asi po 3/4 hodinovej jazde vidím, že sa pred nami objavujú svetlá veľkého mesta. Obleje ma pot a v duchu si predstavujem mapu. Na našej trase nebolo žiadne mesto. Tu niečo nesedí. Po tom, ako nás uvíta tabuľa Narvik, je všetko jasné. Ideme opačným smerom. Týmto chceme poďakovať tvorcom webu a hodnotným informáciám o polohe ubytovania. Otáčame sa, pozeráme na hodinky a uvedomujeme si, že to určite nestíhame. Pod heslom, že „Slováčisko“ si vždy poradí, si s Maťom  „cvakneme“ z fľaše Fernetu a Michal volá na číslo, kde bookol ubytovanie, či na nás počkajú. Odpoveď je kladná, len sa treba zastaviť po kľúče v hoteli vedľa letiska. Zastavíme sa tam, recepčný a asi aj majiteľ nám navrhuje, nech zostaneme na noc za tú istú cenu ako v chate, vrátane raňajok. Čo dodať, okamžite ťaháme „bágle do apartmániku“, dávame Fernet s konštatovaním, že sme si už vyčerpali problémy na celý trip (to som ani netušil ako sa hlboko mýlim). Maťo sucho konštatuje, že týmto tempom nám bude rum, ktorý Michal nekúpil na letisku, určite chýbať. A táto pamätná veta z jeho úst zaznela počas nášho výletu ešte veľakrát. Chudák Michal sa pri tejto poznámke vždy zatváril akoby ho na nože brali.

Zaliezame do postelí. Chalani sa strategicky rozliezli po izbách a ja obsadzujem obývačku s výhľadom na fjord a tajne dúfam, že ako prvý uvidím polárnu žiaru. Napriek tomu, že sa v noci asi 2x zobudím, na oblohe nevidím nič. Ráno ma prebudí predierajúce sa slnko a ja viem, že náš fototrip začína naplno.

V priebehu dňa sa mení počasie na prudké sneženie a nárazový vietor. Po hodine to ustane a znova je krásne. Až neskôr sme zistili, že sa jedná o úplne štandardné počasie na Lofotách a behom jednej hodiny sa dá zažiť slnko, snežná búrka a znova slnko. Cestou zastavujeme a fotíme na pláži Vareid, ktorú obklopujú majestátne kopce v hmle.
Ešte pred západom dorážame do Reine. Ubytovanie máme zarezervované v guesthouse uprostred malebnej dedinky. Štýlový dvojposchodový dom, ktorého časť majiteľka prenajíma cestovateľom. Na najbližších 7 dní to bude náš base camp. Rýchlo vybaľujeme a bežíme na prístavný násyp, aby sme stihli pár záberov a využili „blue hour“. Fotíme až do zotmenia a potom sa ideme najesť do BC.

Počasie sa prudko mení, prehadzujeme pár slov s domácou. Maťo ešte vtipkuje o tom, či polárna žiara nie je iba „fake pre turistov“. Naša domáca nás ubezpečuje, že nie je a dáva nám ešte zopár hodnotných rád a tipov na miesta na fotenie. Aj Percy je počas svojich workshopov  ubytovaný na tomto mieste, takže domáca asi od neho niečo pochytila.
Pozeráme z okna na snehovú búrku a ideme na ubytovanie, kde plánujeme zajtrajšie fotenie. My s Maťom dávame Fernet, no Michal odmieta. Ako dôvod uvádza, že bude ešte šoférovať, lebo v noci bude určite polárna žiara. V duchu konštatujem, že ho skôr mrzí ten rum, ale keď vidím, ako sa o 23:00 začne obliekať do teplého oblečenia a naháňať nás, aby sme sa ponáhľali, je mi jasné, že to myslel vážne. Nezastavil ho ani poryv vetra a snehu, ktorý nás skoro zvalil z nôh, keď sme vyšli z domu. Sadáme do auta, odvezieme sa cca 40 km za Reine a v snehovej búrke čakáme. Driemem na prednom sedadle a sledujem víriace sa snehové vločky. Zrazu sa na chvíľu vyčasí, ale polárna žiara nikde. Maťo navrhne, nech si aspoň odfotíme hviezdy a Mliečnu dráhu. Dostávame krátke školenie a pokúšame sa odfotiť červenú RORBU (tradičný rybársky domček) s hviezdnou oblohou. V okamihu sa však mení počasie a znova fúka a sneží. Sú asi 2 hodiny ráno a už aj Michalovi dochádza, že dnes asi z polárnej žiary nič nebude. Dohadujeme sa, že ráno vstávame o piatej a fotíme východ slnka v Hamnoy. Je to len cca 5 min autom od BC s krásnym výhľadom na Kjerk-fjord. Táto zátoka a jej okolie sa stáva našim miestom na ranné fotenie skoro počas celého pobytu. Slniečko na tomto mieste vychádza za korunou strmých brál. Brehy fjordu sú lemované Rorbu stojacimi na koloch nad vodou a rybárskym prístavom s nakladacím mólom. Scenéria ako z pohľadnice dotvorená výbornou prístupnosťou. Po rannom fotení sa vraciame do BC a dávame si raňajky.

Okrem iného sa nám tu podaril ďalší z našich kúskov. Pri príjazde na pláž si šofér „Michal“ nevšimol, že cesta nie je úplne vypluhovaná a končí snehovým mantinelom. Neviem, či slovo - nevšimol je to správne, namiesto na cestu "čumel" na scenérie, ktoré ide fotiť a jednoducho „vpálil“ rovno do kopy snehu. Našťastie sa nič nestalo, ale pri cúvaní sa mu podarilo zísť z cesty a to už bol problém, s ktorým si nevedeli poradiť ani pneumatiky s hrotmi, ktoré malo auto obuté. Tu sa mohol naplno rozvinúť môj údržbársky talent. Zapadli sme totiž vedľa neobývanej chaty, pri ktorej sme našli zopár dosiek. Auto sme zdvihli na zdviháku, pod kolesá sme vložili dosky a za cca. 20 min „makania“ sme boli späť na ceste.

Ďalšou plážou na našom zozname je Utakleiv. Otvorená zátoka má kombinovaný charakter piesočnatej a oblými balvanmi lemovanej pláže. Prístup je cez prerazený tunel v skalnatom masíve. V lete je prepojená chodníkom okolo masívu kopca Veggen, ale v zime je táto cesta nezjazdná.

Hneď vedľa je pláž Haukland. V lete je táto nádherná piesočnatá pláž využívaná na kúpanie. Jedná sa o piesočnatú uzavretú zátoku. Charakter a jedinečnosť jej dodáva skalný masív ostrovčeka Taa, ktorý vystupuje z  mora, ako malý brat dominantného kopca Veggen, ktorý oddeľuje pláž Haukland a Utakleiv.

Našu ďalšiu zastávku plánujeme na pláži Myrland. Táto pláž ma zaujala nádhernými výhľadmi a dominantnými kopcami. Bohužiaľ počas našej návštevy bolo zakaždým zlé počasie. Vrátili sme sa na ňu ešte v noci s vidinou krásnej scenérie k polárnej žiare, ale znova bolo zlé počasie.
Ďalšia kráska v našom zozname bola pláž Vikten. Podľa mňa jedna z najfotogenickejších pláži vhodná na ranné aj večerné fotenie. Dominantu tvorí skalnatý masív Montinden s charakteristickou rebrovanovou kresbou a skalnatou plážou ako stvorenou na fotenie seascape fotografií.

Pláž Flakstad je asi jedna z najfotografovanejších pláží. Počas našich potuliek sme stretli množstvo fotografov lemujúcich okraje fjordu Flakstadpollen a okolie dedinky Flakstad. Pláž je charakteristická minimom „civilizačného svetla“, takže je vhodná na fotenie polárnej žiary.
Ďalšou plážou je pláž Fredvang, jej dominantou je súmostie ponad Selfjorden, ktoré spája Fredvang s okolitým svetom. Je tu možné fotiť strmé bralá, ktoré sú v kontraste so zakrivenými líniami mostov.

Každé poobedie sme vyrážali na inú cieľovú pláž s dostatočnou časovou rezervou, aby sme cestou stihli urobiť obhliadky ďalších pláží z nášho zoznamu a vytipovať si miesto na ďalší deň. O predpovedi počasia nemohla byť ani reč. Striedalo sa z hodiny na hodinu, raz svietilo slnko, inokedy husto snežilo a po pár minútach znova vyšlo slnko. Často sme prišli na cieľovú pláž v snehovej fujavici, rozložili sme „nádobíčko“, o pol hodinu vietor od Atlantiku vytlačil búrkové mraky a na chvíľu sa nám ukázal slniečko, aby nám ho znova zakryl ďalší búrkový mrak. Na tretí deň som si zvykol na to, že na pláž idem po kolená v snehu a nárazovom vetre, potom počkám, vyčasí sa a následne balím opäť vo fujavici.

Nočné fotenie bola samostatná kapitola. Keďže primárny cieľ výletu bolo odfotenie polárnej žiary, čo za bieleho dňa nie je možné, fotili sme aj v noci. Pri čítaní týchto riadkov možno niektorých z vás napadlo – kedy sme vlastne spali? No tak na túto otázku je ťažká odpoveď. Nespali sme skoro vôbec. Najskôr z horlivosti, aby nám to divadlo neušlo.

Neskôr asi na tretí deň, keď nás už premohla únava a ja som o polnoci bezvládne padol do postele, zaklopal o jednej v noci na dvere sused a zašepkal „polar light lights“. V tej chvíli som si myslel, že sa mi to sníva. Ako opitý vstávam, obliekam si teplé oblečenie a tackavým krokom vychádzam pred ubytovanie. Pozerám na oblohu a nič nevidím. S konštatovaním, že mi od únavy asi „šibe“, sa otáčam späť do izby. Pohľad na Maťa, driemajúceho na posteli, ma v tom len utvrdil. Vyzliekam všetko teplé oblečenie a líham do postele. Hodím ešte otázku na Maťa, či tu niekto bol a hovoril o polárnej žiare. Maťo vraví, že asi hej. Vravím si kašlať na to, idem ešte na WC a konečne sa vyspím.

Cestou z WC hodím ešte kontrolný pohľad cez okno a hneď sa preberám na 100 % výkon. Oblohu nad fjordom lemuje pás zelenkavého svetla. Okamžite prebúdzam Maťa a Miša, znova obliekam všetky zvršky a v duchu nadávam, že som ich vôbec vyzliekol. Skáčeme do auta a presúvame sa na vopred vytipované miesto do Hamnoy. Modlím sa, aby žiara nezmizla. V duchu si opakujem Maťove školenie o maximálnom expozičnom čase, aby sa neroztočili hviezdy. Vybieham z auta, rozkladám statív ako prvý a sledujem oblohu. Zelenkavé svetlo už skoro nevidieť. Exponujem. Cvaká uzávierka a na LCD sa objavuje masív kopcov ovenčený zeleným svetlom. Od radosti kričím...je tam. Chalani akurát rozkladajú statívy. Zrazu zisťujem zásadný problém. Moje OM-D mám prepnuté na manuálne ostrenie, keďže automatika sa v tej tme nechytá. Môj 20mm f1,7 objektív nemá označené na ostriacom krúžku nekonečno a ak ho pootočím na krajnú úvrať, fotografia je neostrá. V úplnej tme nemám nič, podľa čoho by som zaostril. Snažím sa trafiť skusmo, no nedarí sa mi. Zelenkavý opar sa pomaličky stráca a ja začínam byť zúfalý. Posťažujem sa chalanom a Maťo mi poradí jednoduché riešenie - „Zaostri na osvetlený dom, ktorý sa črtá v diaľke na ľavo a prekomponuj“. „Sakra“, aké jednoduché. Toto mohlo napadnúť aj mňa. Cvakám ešte 1-2 zábery a je po svetelnom divadle.

Presúvame sa ešte pár km ďalej, ale prichádza snehová búrka a obloha sa zatiahne. Sú 3 hodiny ráno a my ideme spať. Ak sa to vôbec dá nazvať spánkom. Návrh, že ranné fotenie vypúšťame, sa stretol s nesúhlasom, takže budík o piatej ráno znie ako zbíjačka v obchode s porcelánom. Po rannom fotení pri raňajkách konštatujem, že to takto ďalej nejde. Podľa predpovede aktivity polárnej žiary bola včera 2-ka. Dnes v noci má byť aktivita na 2-ke a zajtra na 3-ke. Takže sa dnes vyspíme a zajtra „poľujeme“ celú noc. Chlapci, rozjarení únavou a pár pohárikmi Fernetu, môj návrh prijímajú. Náladu vylepšuje Maťo svojim  „zlepšovákom“, ktorým sa snažil nahradiť chýbajúci rum (pre nezainteresovaných - 72% Tatranský čaj podržaný 10 sekúnd pod jazykom) „vraj sa zvýši účinok“. Možno je to pravda, no ja som to skúsil len raz a za ten čas mi jazyk stŕpol tak, že som nebol schopný rozprávať. Škoda, že to neúčinkovalo aj na Maťa, „huba sa mu nezastaví“, ako je deň dlhý.

Poobede vyrážame na fotenie. Vraciame sa už pred desiatou a líhame do postele. V noci sa prebúdzam na biologickú potrebu. Pozriem na oblohu a znova vidím zelený opar. Som taký unavený, že neviem, či ma klamú oči, alebo je to naozaj. Budím Maťa. Ten je taký unavený, že cez zalepené oči nič nevidí. Zneistím, možno ma klamú oči. Pouličné osvetlenie skresľuje svetelné podanie na oblohe.  Preto vyťahujem gorilu, staviam ju na okenný parapet a fotím testovací záber. Znova je tam! Idem budiť  Michala, no ten ešte sedí pri počítači a píše mail.  Neviem, ako môže ešte fungovať bez spánku. Jeho nevyčerpateľná energia ma fascinuje. Sadáme do auta a vyrážame. Na oblohe svieti žiara, no od západu sa tlačí oblačnosť. Na prístupovej ceste do Reine je už rozložených cca 15 fotografov. Konštatujeme, že svetlo domov bude na fotenie nežiaduce, takže sa presúvame do zátoky za Reine, k starej rorbu a hľadáme si miesto. Brodíme sa v snehu, miestami sa prepadáme a zapadáme až po pás. Zúfalo sa snažíme premiestniť na lepšie miesto, ale oblačnosť zo západu je neúprosná. Narýchlo som si vydupal miesto na rozloženie statívu. V úplnej tme komponujem naslepo a fotím.

Za 10 minút je po celom divadle. Sadáme do auta a presúvame sa postupne k  Fredvangu a na pláž Flakstad. Tam sa ešte na chvíľu vyčasí a my fotíme pár záberov, ale po pár minútach prichádza snehová búrka.

Sadáme do auta a vraciame sa domov. Na šoférujúcom Michalovi vidieť známky únavy. Napriek tomu, že nič nepil, komolí slová a klipkajú mu oči. Nezobral som si síce vodičák a nebol som nahlásený ani ako vodič u prenajímateľa auta, no zastavujeme a meníme sa, nech si odpočinie. Vo fujavici s viditeľnosťou blížiacej sa nule to za hodinu dokrútim až domov. Chlapci si cestou trocha zdriemli, takže sa opakuje scenár z predošlého dňa. Ranné fotenie sa nevypúšťa, znova budík a znova fotíme. Dnes má byť aktivita polárnej žiary na 3-ke, ideme si cez obed pospať a dohadujeme sa, že v noci potiahneme. Večer fotíme na vytipovanej pláži a postupne sa v noci presúvame a dúfame, že sa vyčasí. Nakoniec nám praje šťastie. Zasvieti nám a my fotíme z mosta pri Fredvangu a na pláži Vikten. Fotíme až do skorého rána. A to bola naša posledná skúsenosť s arktickým svetlom.

Neskôr sme už na polárnu žiaru nemali šťastie. Napriek tomu, že aktivita sa držala okolo 3-ky, bolo permanentne zatiahnuté a nám sa už ani veľmi nechcelo prevážať po ostrovoch a hľadať oblohu bez oblačnosti.

Koniec nášho výletu prebieha v pokojnejšom tempe. Objavujeme super reštauráciu v Rambergu a predposledný deň si doprajeme fantastickú večeru. Zastavujeme sa v nej ešte na druhý deň cestou do hotela pri letisku. Napriek tomu, že pôvodný plán bola super rybacia polievka, ktorú sme jedli v predchádzajúci deň, prichádzame v čase akcie miestnych špecialít. Aj keď žalúdok vravel nie, oči chceli stále viac a viac. Takže postupne padla teľacina, veľrybie mäso, marinované losie mäso, krevety, údený losos, gratinovaná ryba, sušené mäso, zákusok …Keď som myslel, že sa už viac nedá, rozopol som gombík na nohaviciach a išlo to. Úžasná kuchyňa, milá majiteľka, ktorá nám nakoniec znížila účet s konštatovaním, že sme toho veľa nezjedli.

Presúvame sa do hotela, kde sme spali prvú noc a líhame do postelí. Tešíme sa domov a dohadujeme sa na zajtrajšie ráno. Letíme skoro ráno z Narviku s prestupom v Osle do Prahy. Návrat domov v štandardnom znení pod názvom „prúser“. Spoločnosť SAS zrušila let Narvik-Praha (vraj nebola voľná posádka). Leteli sme teda so 4-hodinovým meškaním cez Štokholm. Batožina docestovala až o dva dni cez Frankfurt a Košice. Návrat z Prahy v snehovej búrke predĺžil cestu z 5 hodín na 8. Domov prichádzam okolo 2 v noci. Unavený a trocha nahnevaný, ale spomienky na zamrznutú krásu Lofoten mi zlepšujú náladu, teším sa na fotky a na rozprávanie nášho príbehu priateľom.

A teraz malé resumé a vyvrátenie či potvrdenie mýtov:

• Polárna žiara nie je mýtus pre turistov, ona tam naozaj občas žiari.
• Značka pri ceste „Pozor los“ nie je len pre turistov, posledný deň som troch zahliadol v lesíku pri ceste.
• Mišov RUM je mýtus. Určite neexistuje - nik ho nevidel, nik ho nepil.
• Nórsko má čiastočnú prohibíciu. Alkohol kúpite len v koncesovaných obchodoch Vinmonopolet, ktoré sú viac zatvorené ako otvorené. Pivo kúpite aj v potravinách, ale len „nízkotučné“ ( 10°) a po 20:00 vám ho už nepredajú. V reštaurácii vám ho však predajú. V reštaurácii vám nalejú aj víno alebo tvrdý alkohol, no do 11:00 nič, čo má viac ako 22% nedostanete. Podľa mňa má Nórsko Ministerstvo alkoholu, čo nerobí nič iné, len vymýšľa obmedzenia.
• Ministerstvo alkoholu má ťažkú prácu. Prohibícia očividne neplní účel. Keď som videl tie nájazdy Nórov na Duty Free na letisku a ich spokojné úsmevy a igelitky plné alkoholu. Alebo mladíka pred reštauráciou, v ktorej popíjal kolu, no očividne bol rozjarený pravdepodobne „niečím horším“.
• Nórsko od mojej poslednej návštevy pred 3 rokmi výrazne zdraželo. Neviem, či je to spôsobené oslabujúcim eurom, alebo rastúcou životnou úrovňou krajiny so zásobami ropy.
• Spánok je prežitok, podľa mňa ešte 1 - 2 dni s chalanmi a odnaučil by som sa od tohto zlozvyku :-).
• Nedávajte si 72% Tatranský čaj pod jazyk. Inak sa najbližšiu polhodinu veľmi neporozprávate.
• Sušenú tresku nejedzte. Vešajú ich na sušiaky aj v plusových teplotách a pri sušení na tresky „kadia“ čajky.
• Výtlky na cestách sú spôsobené prudkým striedaním mínusových a plusových teplôt. Slovenský mýtus. Na Lofotách som žiadne nevidel …..asi ich exportujú na Slovensko (stále lepšie, ako tie zapáchajúce „okadené“ tresky :-D)
• SAS je síce veľká letecká spoločnosť,  nabudúce s nimi však nepoletím.

                                                                                                                                                                          Autor fotografií: Martin Mastelák, Michal Petro, Martin Sojka - www.visualescap.es