Hore

Nepál v zime

Pre každého zanieteného turistu je Nepál zemou zasľúbenou. Obrovské údolia, ľadovce a morény obklopené najvyššími horami sveta sú lákadlami, ktorým málokto odolá. Má to len jedinú chybičku - masy turistov. Trochu to uberá na atraktivite aj zážitku. Preto moja tretia cesta viedla do Nepálu v zime, dúfajúc, že sa davom vyhnem. Áno, turisti neboli takmer žiadni. Boli dni, keď sme nestretli vôbec nikoho - občas však ani domácich, čo trochu zamrzelo v prípade, ak sme sa chceli opýtať na cestu...

Naša trojčlenná skupinka prilieta do Káthmandu na Štedrý deň. Za tretinové ceny dokupujeme posledné veci do výbavy, šestnásťročnému synátorovi odovzdávam motivačný vianočný darček a ideme rýchlo spať.


Celý náš trek v skratke. Najvyšší bod - hrebeň Kala Pathar, 5600 m n. m. Za 15 dní sme počas
105 hodín chôdze prešli asi 200 kilometrov s celkovým prevýšením vyše 11 000 metrov

Letíme do Lukly

Hneď na druhý deň skoro ráno utekáme na vnútroštátne letisko, smer Lukla. Najmä preto, aby sme sa vyhli problémom so stravou v špinavom Káthmandu. Žalúdočné problémy z baktérií v meste sú vec, ktorá dokáže znepríjemniť celý trek, preto si na to treba dávať pozor, aspoň kým sa žalúdok neprispôsobí.

Lety do Lukly sú lotéria. Lietadlo pre zlé počasie nemusí odletieť a ak odletí, nemusí v Lukle pre zlé počasie pristáť. Preto si v itinerári nechávame trojdňovú rezervu na odlet aj prílet a psychicky sa zmierujeme s tým, že neodletíme hneď v prvý deň. Radšej čakať o deň dlhšie, ako by sme mali skončiť ako tých 14 nešťastníkov augustového letu Agni Air, ktorý to pre zlé počasie v Lukle otočil a zrútil sa medzi kopce.

Máme šťastie, po dvojhodinovom odložení letu nastupujeme do lietadla a po ďalšej hodine odlietame. Pristátie v Lukle je na prvýkrát dosť adrenalínové. Krátka 500-metrová dráha je do kopca, lietadlá na ňu nalietavajú ostrým oblúkom a pasažieri majú pocit, že lietadlo skôr padá, ako pristáva. Dráha je navyše zakončená múrom, dva mesiace pred naším príletom doňho narazilo lietadlo spoločnosti Sita Air. Na druhom konci pristávacej dráhy je zasa 700-metrová priepasť, v ktorej končí zhruba jedno lietadlo ročne. Letisko v Lukle patrí medzi najnebezpečnejšie na svete, preto patrične vystrašení sme šťastní, že sme pristáli bez najmenších problémov. Po takom zážitku už môže byť len lepšie...

Po asi stovke nepoužiteľných fotiek, ktoré som nacvakal z lietadla, si pri obede fotím letisko a okolo poludnia vyrážame. Cieľ je Monjo, v ideálnom prípade Namche Bazar.

Konečne na treku

Je tesne po zimnom slnovrate a dni sú krátke. Slnko zapadlo pred piatou, z posledných síl dochádzame do Monja. Trochu mám obavy o Martinu, tretieho člena našej skupinky. Nie je práve veľká turistka a po piatich hodinách nenáročnej túry je poriadne unavená.

Až po Monjo je celý úsek treku pomerne husto obývaný, čo je ideálne na fotenie života miestnych Nepálcov a detí. Ale sme tu kvôli horám, preto sa nezdržujeme a ideme vyššie.

Namche Bazar (3440 m) je stredisko celej oblasti. V krásnej fotogenickej osade postavenej terasovito v žľabe kopca prespávame dve noci. Cez deň si robíme aklimatizačný výstup do vyššie položených dedín Khumjung a Khunde. Namche Bazar je jedno z najemotívnejších miest na celom treku, najmä pri pohľade z okolitých (a dosť prudkých) svahov. Robím si plán, ako z bočného kopca urobím fotku nočného Namche Bazaru s rozsvietenými svetlami... ktorý večer ruším. Trepať sa na kopec v 25-stupňovom mraze sa mi prestalo chcieť. Dodnes to ľutujem.

  

Už pár dní spím s batériami v spacáku, aby v noci nezmrzli. Cez deň ich zasa nosím v nohaviciach, aby sa ohrievali od tela. Do fotoaparátu mám päť nabitých batérií, ktoré mi aj v mraze vydržia celý dvojtýždňový trek.

Len pár minút cesty za Namche Bazarom sa otvára prekrásny výhľad na celé údolie Solo Khumbu, zakončené osemtisícovkou Lhotse a stenou Nuptse, spoza ktorej vykukuje Mt. Everest. Avšak napravo zbadám oveľa výraznejší vrchol Ama Dablam (6812 m), na ktorom môžem oči nechať. Je to asi najkrajšia hora, akú som kedy videl. Predstavivosť funguje na plné obrátky, v duchu som ju pasoval za strážcu údolia - tak majestátne sa nad ním vypína. Stupy, budhistické svätyne najrôznejších veľkostí,  zdobia každý výraznejší prvok krajiny - sedlá, pramene, obrovské balvany osamelo čnejúce na svahoch...


Vzadu za stenou Nuptse vykukuje Mt. Everest (8 850 m), napravo ďalšie osemtisícovky Lhotse (8 516 m)
 a Lhotse Shar (8 400 m).


Masív Ama Dablamu pripomína mĺkvu sfingu.

Cesta začína byť priveľmi prašná, karavány jakov aj občasní turisti vrátane mňa dvíhajú kilá prachu, ktorý sa dostane všade - do prádla, do zavretého ruksaku aj do fototechniky.

Po únavnom dvojhodinovom stúpaní sa dostávame do osady Tengboche s najvyššie položeným kláštorom v údolí. V kopci nad osadu je stupa, ktorá na prvý pohľad vyzerá neprístupne, ale dá sa k nej vyjsť nenápadným chodníkom. Tento výlet vrelo odporúčam, asi trištvrte-hodinový výšľap sa odmení nádherným motivujúcim výhľadom od Namche Bazaru až po Dingboche, čiže asi dvojdňovú časť cesty. Premáha ma pocit hrdosti a pokory, neviem sa premôcť a ísť naspäť dole. Zároveň je to veľmi vítaný aklimatizačný výstup, prvýkrát prekonávame výšku 4000 metrov.


Časť nádherného výhľadu zo stupy nad osadou Tengboche. Vzadu v opare Namche Bazar,
vpravo kláštor a lodge v Tengboche

Nocujeme v Deboche, kde nás vďaka studenému vzduchu s minimom vlhkosti prekvapuje jasná obloha s krásne vykreslenou Mliečnou dráhou. Hviezdy sú akosi bližšie, skúšam urobiť pár záberov nočnej oblohy, ale kvôli zime to zasa vzdávam a utekám do ubytovne, kde je luxusných 5 stupňov nad nulou. Vo fantastickej atmosfére vyhráva šestnásťročný Samo medzinárodný pokrový turnaj a zveľaďuje náš rozpočet skvelou výhrou 400 rupií - čo je niečo vyše štyroch eur.

  

Dostávame sa vysoko

Na ďalší deň sa dostávame cez 4 000 metrov a už začíname cítiť nadmorskú výšku. Pri stúpaní aj do miernejšieho kopca sa rýchlo zadýchame, častejšie treba oddychovať a hlavne dodržiavať pitný režim. Vo vyššej nadmorskej výške sa začne vytvárať viac červených krviniek, aby sa to málo kyslíka, ktoré vzduch obsahuje, dostalo ku všetkým orgánom. Krv hustne, treba ju teda riediť, inak hrozia zdravotné problémy. Pri každom zastavení si preto dávame hlt vody a na obed veľký tanier polievky, paradajkovej alebo cesnakovej.

Cesta je plná strmých stúpaní a klesaní. Mám obavy, či to Martina zvládne, ale ukazuje sa, že čo jej chýba vo fyzickej výbave, dobieha psychickou. Potvrdzuje sa múdrosť, že na hory treba mať v prvom rade hlavu. Vedieť si správne rozložiť sily, správne sa motivovať, zvoliť si správne tempo a hlavne sa nenechať vyhecovať k výkonu, na ktorý človek nemá.

Krajina je čoraz pustejšia a vyprahnutejšia, les už nadobro zmizol, zostali len sporadické ostrovčeky zakrpatených kríkov. Spoločnosť nám robí iba Ama Dablam, ktorý obchádzame veľkým oblúkom a dvaja Rusi s nepálskym sprievodcom, ktorý už mal tú česť vystúpiť aj na Mt. Everest. S touto partiou sme sa prvýkrát stretli pred stúpaním do Namche Bazaru a stretávať sa budeme až do konca túry. Odmietame ich ponuku ísť ďalej s nimi cez päťapoltisícové sedlo Kongma La a ľadovec Khumbu. Predsalen by to mohlo byť nad naše sily a ešte nevieme, čo nadmorská výška urobí so šestnásťročným pubertiakom a netrénovanou turistkou.

Druhý aklimatizačný deň

V Dingboche znova strávime dve noci kvôli aklimatizácii. Zasa máme šťastie, nedostatok turistov núti domácich, aby sa predháňali v nízkych cenách. V podstate po celý trek spávame zadarmo, platíme len za jedlo. S nadmorskou výškou však stúpa aj cena vody a jedla, niekedy je drahé skoro ako na Slovensku. Aj za nabitie batérií chcú domáci pomerne veľa peňazí - hodina nabíjania sa kľudne dostane až na tri eurá. Chvalabohu, dá sa jednať... Cez deň ideme na nenáročný výlet do Chhukungu. Počasie je stále nádherné, občas sa ukáže pár obláčikov, ale výhradne kvôli tomu, aby nebola na všetkých fotkách fádna modrá obloha. Pri ceste naspäť sa rozfúka silný nárazový vietor, ktorý hrozí zmenou počasia.

Ráno v silnom vetre vyrážame do Lobuche. Za strmým stúpaním nad Dughlou je symbolický cintorín s menami mŕtvych horolezcov obklopený posvätnými stupami. Za sedlom sa otvára výhľad na záverečný úsek cesty - osemkilometrové údolie ľadovca Khumbu. Na jeho konci je obrovská kotlina v zovretí najvyšších hôr sveta - Mt. Everest a ostrý hrebeň Nuptse z jednej strany, masívny ihlan sedemtisícovej Pumori zo strany druhej.

V ubytovni spolu s Rusmi a ich sprievodcom oslavujeme Silvestra. S čajom. Hodinky si nastavujeme na časové pásmo austrálskeho Adelaide, aby sme ten Nový rok mali vybavený čo najrýchlejšie, a o deviatej večer nepálskeho času už spíme v posteliach.

   


Pás hôr obklopujúci obrovskú kotlinu na hornom konci údolia Solo Khumbu. Vľavo masív Pumori (7 161 m), vpravo koniec hrebeňa Nuptse.

Finále - výstup na Kala Pathar

V Lobuche zanechávame Martinu, ktorá sa na ďalšiu cestu veľmi necíti a so Samom pokračujeme v čerstvo napadanom snehu do Gorak Shepu, najvyššie položenej osady na treku. Strmé stúpanie na morénu ľadovca Changri Nup dáva zabrať aj Samovi, ktorý inak zvykne poskakovať dookola ako kamzík. Krúti sa mu hlava a má výpadky zraku, čo sú príznaky výškovej choroby, začínam mať vážne obavy o jeho zdravie. Okamžite sa otáčame a rýchlo klesáme naspäť do Lobuche. Našťastie ho výšková choroba s klesajúcou výškou rýchlo opúšťa.

  

Radíme sa o ďalšom postupe. Je prvý január roku 2011 a môj sen bol vidieť v prvý deň roka z vyhliadkovej hory Kala Pathar západ slnka nad Everestom. Vlastne som pôvodne chcel vidieť posledný západ starého roka, ale keďže sme dali prednosť bezpečiu a v Dingboche sme zaradili druhý aklimatizačný deň, mali sme deň meškanie. O jednej poobede nechávam Sama s Martinou v Lobuche, zasa si dávam na plecia dvadsaťkilový ruksak a šprintujem do Gorak Shepu vo výške 5140 metrov.


Čierny kopec vľavo je Kala Pathar a aj keď sa to nezdá, vystúpiť naňho trvá tak tri hodinky.
Za ním sa týči sedemtisícovka Pumori.

Po rýchlom jedle v ubytovni tam nechávam veci, beriem si fotoaparát, batérie, čelovku a vodu a pred treťou hodinou vyrážam na kopec Kala Pathar, najvyšší bod celého treku. Každých pätnásť krokov sa opieram o palicu a vydýchavam. Stúpam len pomaly, 500-metrové prevýšenie mi trvá vyše dvoch hodín. Už v polovici kopca sa začínajú otvárať fantastické výhľady - ľadopád z kotliny pod Mt. Everestom, celý ľadovec Khumbu, nado mnou sa týči 2,5 kilometra vysoká stena hrebeňa Nuptse... Snažím sa tú nádheru odfotiť - ale fotky sú obyčajné, také, aké som videl už stokrát predtým v časopisoch. Vôbec nezachytávajú čaro okamihu a monumentálnosť miesta - a ja predsa chcem tie pocity a majestátnosť prírody zachytiť a zobrať si ich so sebou. Nedarí sa mi to. Široko-ďaleko okolo mňa niet živej duše, doliehajú na mňa emócie, miešajú sa s bezmocnosťou a ja sa dávam do plaču ako malý chlapec. Začínam chápať, prečo sa horolezci najmä pri sólových výstupoch na vrcholy hôr rozplačú.

Zmierujem sa s tým, že fotografia hôr vždy ostáva len fotografiou a pre ten pocit súznenia s prírodou a pokory sa sem budem musieť jednoducho vrátiť, a kráčam ďalej k vrcholu. Slnko pomaly zapadá a ja sa takmer rozplačem znova. Zabudol som si totiž dole v ruksaku statív! Pol roka plánovania, týždeň trekovania - a ja si vo finále zabudnem statív, takže všetky večerné fotky sú pekne roztrasené. Voda vo fľaši mi zamrzla už na začiatku, fúka nepríjemný vietor, tak sa rozhodujem nečakať na tie najkrajšie "pozápadové" fotky, keď vrcholky hôr dostávajú sýtočervenú farbu. Som spokojný s rozmazanou oranžovočervenou...

-10 °C na izbe

Večer v ubytovni v Gorak Shepe stretávam starých známych Rusov, ktorí sa práve vrátili z basecampov Everestu a Pumori. Komunikácia trochu viazne, v tejto výške mi úplne správne nepracuje hlava a vypadávajú mi anglické slovíčka. V ruštine, ktorou som pred dvadsiatimi rokmi hovoril plynule, nedokážem rozprávať vôbec. Napriek tomu sa dozvedám, že v basecampe nie je žiadna výprava a vrtuľník, ktorý tam pred pár rokmi havaroval, je už dávno rozobratý - takže nie je nijaký zvláštny dôvod tam ísť. Odmietam druhú ponuku Rusov pripojiť sa k nim a cez sedlo Cho La prejsť rovno do Gokya, lebo predpokladám, že aj Martina so Samom budú chcieť vidieť Mt. Everest z Kala Patharu.

Ráno sa zobúdzam dokonale oddýchnutý a svieži, napriek tomu, že v izbe je -10 °C a všetko mám zamrznuté. Vonku bolo pod -40 °C, ale slnko vzduch rýchlo ohrieva. O desiatej sa stretávam s Martinou a Samom na mieste, kde mu včera došlo zle. Ruksaky nechali v Lobuche a vybehli naľahko. Martina sa rozhoduje pre návrat, toto miesto vo výške 5110 metrov je pre ňu najvyšším bodom, ktorý počas celého treku dosiahla. Aj tak je to úctyhodný výkon na človeka, ktorý turistike nijako zvlášť neholduje. Samo sa cíti oddýchnutý a bez problémov, preto sa vraciame na Kala Pathar, aj on si chce užiť nádherné výhľady. Od polovice kopca ho nechávam stúpať samého - vidím na neho, pravidelne signalizuje, či je OK. Ja sa rozkladám v mäkučkej tráve a v poludňajšom slnku sa opaľujem. Užívam si necelé dve hodinky dokonalého kľudu a samoty, spoločnosť mi robí iba osamotený jak.

  

Zostup

Zliezame dolu do Lobuche, stretávame sa s Martinou a rozhodujeme sa, čo ďalej. Lietadlo z Lukly nám odlieta až o 10 dní, času máme habadej, tak sa rozhodujeme pre Gokyo trek. Aby sme nešli rovnakou cestou, volíme cestu cez Pheriche a po západnom brehu rieky do Phortse. Chodník je zarezaný vo svahu asi 300 metrov nad riekou, napohľad rovný, v skutočnosti plný prudkých stúpaní a klesaní, čo spomaľuje postup. Výhľady sú úžasné, podstatne krajšie, ako zo dna údolia, najmä vďaka Ama Dablamu, ktorý je z tejto strany vidno takmer celý. Stojí to však veľa síl.

Rovnaký terén je aj v údolí rieky Dudh Kosi, ktorým stúpame na sever. Sme už aklimatizovaní, takže sa nemusíme zdržiavať najviac 300-metrovým výškovým rozdielom denne. Za Luzou sa konečne dostávame na vysokohorskú planinu a stúpanie je už iba pozvoľné. Zároveň sa otvára krásny výhľad na zasnežený horský masív na konci údolia. Na jej čele tróni osemtisícovka Cho Oyu.

  


Jaky pod vrcholom Pharilapche (6 017 m).

Tri dni potom, ako sme boli na vrchole kopca Kala Pathar, dochádzame do osady Gokyo pod rovnomenným vyhliadkovým kopcom. Vyjednávame ubytovanie, a o tretej poobede sa spolu so Samom púšťame na dvojhodinový výšľap na vrchol Gokyo Ri. Bez Martiny, ktorá sa rozhodla ostať na ubytovni, čo neskôr sama oľutuje. Gokyo Ri je najmä psychicky podstatne ľahší kopec ako Kala Pathar, po prudkom výšľape nasleduje pár minút po miernejšom sklone a už je tam vrchol, no na Kala Pathare sa na každom horizonte otváralo ďalšie a ďalšie únavné stúpanie, vrchol bol v nedohľadne. Navyše - ako sme neskôr zistili - výhľad na Mt. Everest je odtiaľto krajší. Tentokrát nezabúdam na statív a namiesto vody berieme termosku s čajom.

Vyhliadkový kopec č. 2

Večerný výstup na Gokyo Ri je v poriadku, ak chcete západ slnka. Nevýhoda je tá, že celé údolie sa halí do tieňa už od tretej poobede a ostré nepravidelné tiene okolitých kopcov kazia každú fotku údolia alebo ľadovca Ngozumba. Pre také fotky si treba prísť pred obedom.

So Samom sme zasa široko-ďaleko sami, v tento deň sme vlastne nestretli vôbec nikoho. Na vrchole sa otvorí celý západný hrebeň Mt. Everestu, vpravo sa v diaľke objaví špička Makalu. Z Gokyo Ri tak vidíme dovedna 4 osemtisícovky - na sever od nás je Cho Oyu (8201 m), na severovýchode sú Mt. Everest (8850 m) a Lhotse (8516 m), na východe Makalu (8463 m). Zapadajúce slnko farbí mraky do neuveriteľných fialovo-modrých farieb, o pätnásť minút neskôr obloha na pár desiatok sekúnd sfialovie celá! Priznám sa, videl som to prvýkrát v živote a bol to naozaj silný zážitok.


Nočný výhľad na Gokyo a jeho tri jazierka. Vľavo ľadovec Ngozumba , nad ktorým sa týčia Arakam Tse (6423 m) a Cholatse (6335 m).

Po návrate do ubytovne nás už čakali naši známi Rusi s ponukou, aby sme sa k nim pripojili pri prechode sedla Renjo a do Namche Bazaru sa vrátili údolím rieky Bhote Kosi. Aj do tretice odmietame, ale tentokrát ma to ozaj mrzí, všetci sa napriek výške cítime výborne, nič ťažké nás už nečaká, mám dojem, že by sme to zvládli. Neskôr sa ukáže, že sme urobili dobre - v málo navštevovanom údolí Bhote Kosi opustili nepálski domorodci na zimu turistické ubytovne a všetky boli zavreté. Prespali u pastiera, ktorého náhodne a so šťastím stretli po zotmení.

Nepodarený prechod

Aby sme sa do Namche Bazaru nevracali rovnakou cestou, chceme ísť po opačnom - východnom brehu rieky Dudh Kosi. Znamená to hneď zrána prejsť cez ľadovec Ngozumba. Nepálsky sprievodca Rusov nám popíše cestu a nasmeruje nás na správny chodník. Po dvoch hodinách však cestu definitívne strácame - aj keď sme len asi 100 metrov od východnej morény ľadovca, otáčame sa naspäť, za čo si vyslúžim zopár uznanlivých poznámok hodnotiacich moju kompetentnosť :-) Teraz trochu ľutujeme, že sme tu mimo sezóny a niet sa koho opýtať na cestu, ani nemôžeme sledovať prešľapaný chodník. Takže dolu do Namche Bazaru zostupujeme rovnakou cestou, akou sme šli hore.

  

Ponáhľame sa do Namche Bazaru, je to jediné miesto na treku, kde sa (v nevýhodnom kurze) dajú vymeniť nejaké peniaze. Pri plánovaní rozpočtu som rátal s čiastkami, ktoré som platil okolo Annapúrn. Oblasť Everestu je však hlavná turistická oblasť celého Nepálu a je dva- až trikrát drahšia, navyše nepálska rupia od minulého roku o štvrtinu posilnila. Výsledkom bolo, že sme museli dosť šetriť, a aj tak sme minuli celú rezervu a na záver treku sme ostali s mizernými 2000 rupiami (asi 20 €). Ak by sme sa dostali do problémov, nemali by sme čím platiť.

Mali sme šťastie, rovnako ako na počasie. Po celý trek svietilo slnko, a okrem dvoch veterných dní sme nemuseli zápasiť so žiadnymi nástrahami prírody. Bola síce poriadna zima, ale nepršalo, sneh bol iba v okolí Lobuche, aj ten napadal v noci. Neexistuje lepšie počasie na trekovanie, ako sme mali my. Pár dní po našom odlete z Lukly však celé Himaláje zahalila takmer na dva týždne hmla. Lietadlá nelietali, turistov až po týždni začali do Káthmandu evakuovať vojenské vrtuľníky. Mnohí kvôli tomu zmeškali odlety z Káthmandu domov...

  

Zimný Everest trek je to najlepšie, čo som v Nepále zažil. Leví podiel na tom má ustálené zimné počasie, ktoré sa vraj v poslednom čase stáva štandardom. Sezónne jesenné mesiace sú oveľa viac nevypočítateľné, zvykne viac snežiť aj pršať. Na druhej strane, keď je v zime škaredo, tak aspoň týždeň. Minimum ľudí, po Silvestri v podstate žiadni, prázdne ubytovne a komunikatívni domáci, ktorí z nedostatku inej práce celé večery trávia s nami, to všetko dovoľuje spoznať krajinu tak, ako sa to v davoch hlavnej sezóny nedá. Na ďalšie Vianoce som určite v Nepále zasa...

Fotovýbava

Väčšinu času som fotil zrkadlovkou Canon 50D s objektívom Tamron 18-270 f/3,5-6,3. Pokiaľ som nemal zmrznuté ruky a jemná motorika fungovala, ako mala, občas som použil aj krátky Canon 10-22 f/3,5-4,5. Oba objektívy mali trvalo nasadený polarizačný filter, ktorý som dal dole iba párkrát večer – ak to zmrznuté ruky dovolili. Bola to asi jediná nevýhoda zimného treku – občas bola na ruky taká zima, že som nedokázal ani zoomovať. Z toho istého dôvodu som celý čas mal na fotoaparáte blesk Canon 580 EXII, kvôli prisvetľovaniu osôb v protisvetle. Statív bol ľahký hliníkový Velbon Max i343E s guľovou hlavou.

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
jofo1
2011-03-09 08:57:15
... super
 
stefansk
2011-03-09 09:02:34
Jedným slovom "nádhera".
 
milos
2011-03-09 09:17:43
Pútavé čítanie,pekné fotešky.Ak môžem byť drzý,poprosím o rozpočet nákladov + efektivitu (cenové relácie v danom prostredí).Kto sa neopýta,ten sa nedozvie.
 
zuzuliena
externý redaktor 2011-03-09 09:28:45
... dik, ani nevies ako dobre mi teraz padli vsetky Tvoje informacie. O tyzden tam odlietam a prekvapilo ma skonstatovanie, ze tento trek je 2-3 krat drahsi ako Annapurnovy. Nuz, dobre vediet, podla toho vezmem peniaze.
Fotky sa Ti podarili, budem spokojna, ked prinesiem nieco podobne.
Dakujem .
 
caretatra
2011-03-09 09:42:05
Veľmi dobrý článok, výborné fotky. Výhradu mám len k dĺžke samotného článku - som v práci (doma na net nie je čas ) a článok, aj keď pútavý/zaujímavý mi pripadal ako dosť dlhý . Odporúčal by som ho rozdeliť na 2 časti a prípadne doplniť o fotky ľudí/ubytovania/jedla a bližší opis skúseností s domorodcami apod. Ale to netreba brať ako nejaké extra negatívum, ale skôr o môj subjektívny dojem.
 
quaq
2011-03-09 10:10:12
zima nezima ak raz na to budem mať tak tam iste raz v zime pôjdem, ďakujem za článok aj fotografie
 
ZdenoK
2011-03-09 10:15:50
Fajné fotočky aj čítanie.
 
wawrik
2011-03-09 10:30:13
[b]Caretatra /b] Je trochu dlhší, ale na rozdelenie do dvoch častí nemá dosť vyvrcholení Je pravda, že tam chýbajú fotky jedla, ubytka atď., ale práve kvôli tomu, aby to nebolo únavne dlhé. To už by bol cestopis, na fotoserveri by to už asi nebolo tak zaujímavé pre všetkých...

Milos a Zuzuliena: Ubytovanie v sezóne stojí zhruba rovnako, ako okolo Annapúrn (100 NRS/1 € na osobu), ale kurz je iný, rupia je drahšia asi o švrtinu. V oblasti Everestu sa nepestuje ryža (resp. málo), a jedlá z nej sú drahšie. Napríklad dahl bat, nepálske národné jedlo, stojí aj v nižších polohách 350-400 rupií (3,5-4€). Okolo Annapúrn stál 50 centov. Malá termoska čaju 2-5 €, okolo Annapúrn do eura. Pod Everestom sú výhodnejšie jedlá zo zemiakov, ale aj tie od Namche vyššie stoja rovnako, ako u nás. Polievky sú dokonca drahšie - 2-5 €. Pitná voda stála 0,5-3 € za liter. Malá pizza 4 €.

Keď sme zistili, že máme málo peňazí a musíme sa brzdiť, dalo sa žiť tak do 15-20 € na osobu a deň komplet, ubytko, jedlo aj voda (pri Annapurnách som sa cez 10 dostal iba raz). Ale žiadne nabíjanie bateriek, suveníry ani teplá voda, občas sa človek ani veľmi nenajedol - ale to je iba dobre, prejedať sa pred túrou netreba.

Som rád, ak ten článok niekomu pomohol alebo inšpiroval.
 
milos
2011-03-09 10:47:17
Dík za odpoveď.
 
tomasqo
2011-03-09 11:37:45
... bez komentara.... asbolutne blaho (hlavne to dvojhodinove sedenie vo vyhriatej trave v takom prostredi V kombinacii s fotografiami som si to nachvilu zivo predstavil...
 
lie
2011-03-09 12:54:46
veľký obdiv, a za mňa ďakujem za takýchto ľudí, ktorí mi sprostredkujú cez slová a fotky oblasti, kde sa nikdy v živote nevyberiem. Pútavý článok, pekné fotos.
 
tomasqo
2011-03-09 15:20:03
Prezrel som si aj celu galeriu, na ktoru ma odkaz autor vo svojom profile, odporucam aj Island... len tisko v dobrom zavidim
 
mayko
2011-03-09 18:39:16
krasa
 
seifi
2011-03-09 22:55:35
pekne si to napísal, čítanie a foto potešilo; hodne úspechov a zdravia prajem
 
arnost-hc
2011-03-10 11:23:02
Zdravim, naozaj velmi pekny clanok... ja by som sa este chcel opytat kolko Vas vysiel vylet na osobu so vsetkym(poistenie, cesta, strava, ubytovanie)cca....dakujem
 
b0baz
2011-03-10 15:06:12
Výborné !
 
ariang
2011-03-10 20:11:32
super clanok, aj fotky!
mna by ale zaujimalo, od niekoho kto bol aj na treku k everestu aj k annapurne, ze ktoryje krajsi... predpokladam, ze co sa turistov tyka, na oboch je ich ako maku. mna laka skor annapurna, ale po zhliadnuti fotografii, sa mi to vidi rovnako krasne
 
wawrik
2011-03-10 21:05:00
ariang: Bol som na oboch. Everest trek je krajší, ak ti ide o krajinu, na druhej strane je to turisticky najprefláknutejšia oblasť Nepálu. Všetko je podriadené turizmu. Okolo Annapúrn zasa lepšie spoznáš ľudí a život bežných Nepálcov, celá oblasť je zaostalejšia a "tradičnejšia". Lenže po celý čas ideš v hlbokom údolí, západná časť je dokonca najhlbším údolím na svete - rieka Kali Gandaki tečie zhruba v 1000 m n.m., z jednej strany je osemtisícovka Annapurna, z druhej Dhaulágirí. Každý trek je iný. Ja sa chcem v zime vrátiť k Annapurnám a vyskúšať to bez masy turistov. Malo by tam byť aj menej zima.

arnost-hc: Náklady som si radšej nezrátal Mali sme hlavne dosť drahé letenky, lebo mimo sezóny. Cez Dílí do KTM okolo 750 €, KTM-Lukla 230 USD. S polročným predstihom by sa dali zohnať o 20-30 percent lacnejšie. Nepálske vízum 40 USD, vstup do NP Sagarmatha 25 €, Káthmandu je v podstate zadarmo (ubytko 1 €, raňajky alebo večera 1 €, lepší obed 3 €)...
 
hall
2011-03-10 21:07:17
plnohodnotné.
to letisko v Lukle musel byt adrenalin.
Kalapathar je moj sen. Podsunul si mi ho.
Diky
 
wawrik
2011-03-13 18:55:23
príspevok od: ariang
super clanok, aj fotky!
mna by ale zaujimalo, od niekoho kto bol aj na treku k everestu aj k annapurne, ze ktoryje krajsi... predpokladam, ze co sa turistov tyka, na oboch je ich ako maku. mna laka skor annapurna, ale po zhliadnuti fotografii, sa mi to vidi rovnako krasne
ariang: Ešte mi napadlo, o annapurnskom okruhu mám cestopis na webe. Nie je to síce priamo porovnanie, ale na úsudok to postačí... http://wawrik.blogspot.com/2009/11/nepal-2009-sam-okolo-annapurn.html
 
noik
ocenenie redakciou 2011-03-14 18:48:51
Vyborne napisany clanok...z chutou som si ho precital. Fotopodmienky museli byt skutocne narocne. Ked fotim v zime pri mori a to bolo len -2C, a utierat filtre od sprskovych kvapiek...sem tam cosi cvaknut na dlhy cas... no, nic svetoborne... o to viac potom potesi snimok, ked sa zadari.
 
mangalino1980
2011-03-15 08:34:08
krásne fotky, ktoré sa fotia samé, nádhera dúfam že aj ja sa tam niekedy pozriem
 
wildkat
externý redaktor ocenenie redakciou 2011-03-23 06:57:28
príspevok od: ariang
super clanok, aj fotky!
mna by ale zaujimalo, od niekoho kto bol aj na treku k everestu aj k annapurne, ze ktoryje krajsi... predpokladam, ze co sa turistov tyka, na oboch je ich ako maku. mna laka skor annapurna, ale po zhliadnuti fotografii, sa mi to vidi rovnako krasne
EBC som absolvovala vo februari,z Annapurny som sa vratila vcera. Mne sa viac pacilo v Khumbu na EBC treku koli horam, ale na Annapurne treku sa prechadza peknymi tibetskymi dedinkami ktore pod Everestom nie su. Turistov bolo zatial nastastie malo, aj ked teraz ku koncu marca ich pribuda. Na EBC je asi o 30% lacnejsie ako na Annapurne circuit treku. Vela stastia
 
wildkat
externý redaktor ocenenie redakciou 2011-03-23 07:28:57
Krasny trek, krasny clanok, a zvlast fotky z Gokya Ri su skvele. My sme tento trek absolvovali minuly mesiac, nebolo tam ani nohy, pocasie genialne,v izbe len -2C Az ked sme sli ku Gokyu nakydalo snehu a ostali sme dva dni visiet v dedinke Dhole, nedalo sa prejst ani hore ani dole. Snad nabuduce sa tam dostanem.
 
wawrik
2011-03-24 12:34:27
wildkat: A turisti z Dhole neprešlapali cestu? Obyčajne stačilo iba počkať, a vždy sa našli nejakí strelci, čo vyrazili, nech bolo počasie akékoľvek Ale niekedy nie sú turisti vôbec, to sa potom ťažko na niekoho čaká

Inak je to porovnanie cien zvláštne, mne prišiel EBC drahší, a to citeľne. Ale možno budeš mať pravdu ty, predsalen tvoje porovnanie cien je priame, moje výlety k Annapurnám a EBC delil rok.

Nemáš niekde zavesný cestopis, alebo aspoň fotky?
 
ariang
2011-04-01 22:38:34
príspevok od: wawrik
ariang: Ešte mi napadlo, o annapurnskom okruhu mám cestopis na webe. Nie je to síce priamo porovnanie, ale na úsudok to postačí... http://wawrik.blogspot.com/2009/11/nepal-2009-sam-okolo-annapurn.html
jeej az teraz som si vsimla koment... dakujem pekne
 
wildkat
externý redaktor ocenenie redakciou 2011-04-03 13:57:30
príspevok od: wawrik
wildkat: A turisti z Dhole neprešlapali cestu? Obyčajne stačilo iba počkať, a vždy sa našli nejakí strelci, čo vyrazili, nech bolo počasie akékoľvek Ale niekedy nie sú turisti vôbec, to sa potom ťažko na niekoho čaká

Inak je to porovnanie cien zvláštne, mne prišiel EBC drahší, a to citeľne. Ale možno budeš mať pravdu ty, predsalen tvoje porovnanie cien je priame, moje výlety k Annapurnám a EBC delil rok.

Nemáš niekde zavesný cestopis, alebo aspoň fotky?
Ahoj Wawrik, z Dhole sme si cestu skúsili prešlapať sami . My sme bolu jediný turisti v tej oblasti. Snehu po kolená a obrysy chodníka sa strácali takže po jedinej stope a to nadol sme sa vrátili späť do Lukli. Odtial peši až do Bandhara čo bol oveľa tažší trek ako samotný EBC.
ABC aj circuit fakt drahší ako EBC, ešte aj za heater v jedálni chceli prachy čo sa v Khumbu nestalo.
Na cirkute nám nakydalo snehu, bolo to nádherné. Pripájam 2 foto, či rozpoznáš odkiaľ sú

Cestopis zatiaľ zavesený nie je ak bude dám vedieť. AHoj a všetko dobré
 
wawrik
2011-04-04 15:40:03
Ja podľa fireplacu vyberám ubytovne, takže v takej bez tepla sa ani nezdržím

Prvá fotka je ľahká, to je čajovňa dve hodiny pred sedlom Thorong La. Ale druhou si ma dostala
 

Ďalší článok z kategórie

Z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované