Cesta do Marphy, Takuche a Larjungu
Piaty deň opúšťame Jomsom a smerujeme dole údolím rieky Kali Gandaki. Je zamračené, žiadne pekné výhľady. Naša trasa smeruje do Marphy, kde sa zastavíme v kláštore, Tukuche, kde uvidíme miestnu pálenicu a prespíme pod úpätím Dhaulagiri, v dedine Larjung. Napriek dažďu stále dúfam, že Dhaulagiri uvidím.
Oceňujem svoje nohavice, ktoré síce po hodine dažďa premokli, ale keďže nie je zima a trochu pofukuje, hneď ako prestáva pršať, schnú a po vynikajúcom obede som opäť ako nová. Večer mi príde trochu smutno, stále popŕcha, ale veď zajtra sa isto vyčasí.
|
|
 |
Tradičné modlitebné válce.
Marpha.
Obyvateľka Marphy.
Malé Tibeťanky z utečeneckého tábora.
 |
 |
Tukuche, v ktorom sa nachádza pálenica a okolie.
Úpätie Dhaulagiri v daždi.
Uvidíme Annapurnu?
Šiesty deň je krízový. Celú noc mrznem, napriek niekoľkým vrstvám oblečenia. Ešte stále som totiž nerozbalila spacák a používam len miestne deky. Po dnešku však končím s lenivosťou. Ráno sa budíme do lejaku a tak máme rannú poradu. Skupina sa totiž s najväčšou pravdepodobnosťou rozdelí na dve časti - časť trekerskú a časť fotomaniacku. Ibaže keď prší - čo prší, leje - žiadna zo skupín si nepomôže, všetkým nám zostáva len vyčkať na menší „mrhol". O 10.00 konečne vyrážame na ďalšiu trať, podľa počasia sa bude trasa počas dňa upravovať. Zatiaľ zostávame všetci spolu. Cesta vedie cez Kalopani, Lete až do Ghasy, kde spíme. Mali by sme mať výhľady na Annapurnu, avšak obávam sa, že v tomto počasí neuvidíme nič. A obavy boli na mieste.
Upršané Larjungské ráno.
 |
 |
Údolím Annapurny.
Keď zlyhá technika a zemiaky sú lahôdkou
7. deň je pre mňa zaťažkávajúcou psychickou skúškou. Pred obedom mi karta so všetkými doteraz nafotenými fotkami (zhruba 650) zlyháva. Vo foťáku sa naraz objavuje nápis „Vlož druhú kartu, karta je zničená". Krvi by sa vo mne nebol dorezal. Kartu vymieňam a v hlave sa mi začínajú premietať všetky tie tváre, o ktoré som asi prišla, všetky tie pohľady na Mustang a jeho krásy... zastavujem Martina alias Čabu (www.caba.sk ) s otázkou, či by sa večer dalo cez čítačku stiahnuť čo to z potenciálne zničenej karty. Čaba sľubuje pomoc, ale do večera zostávam bezradná. Kráčam a snažím sa pozitívne myslieť, ale diabol pochybnosti tam stále vstupuje. Otázka „prečo si si nekúpila radšej viac malých kariet?" mi brázdi mysľou do kolečka dokola.
Po ceste nás čaká jedno malé, milé prekvapenie - na obed v Dane máme po prvý krát počas nášho pobytu zemiaky, a to by ste boli prekvapení, koľko radosti to spôsobuje. Predsa len nie sme zvyknutí na konzumáciu ryže niekoľkokrát do dňa.
V Tatopani hádžem do seba večeru, čakám na Čabu a poďme rýchlo do izby po dlho-očakávaný verdikt. A na moju veľkú radosť, fotky sa sťahujú do notbooku - som zachránená. Čaba - ďakujeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeem!
|
|
 |
|
|
Nepálsky nedaždivý deň (konečne).
Večer sa všetci dohodneme, že meníme pôvodnú trasu, vedúcu údolím rieky až do mestečka Beni, a urobíme si výstup do dedinky Ghorepani. Trasu rozdelíme na dva dni. Tatopani totiž leží v nadmorskej výške 1.190 m n.m. a Ghorepani 2.874 m n.m. a nie všetci sme na tom fyzicky rovnako dobre.
Nilgiri South - pohľad z Tatopani.
Dhaulagiri
Preto si vo výške 1.980 m n.m., kde leží dedinka Sikha, spravíme nocľah a budeme mať kopec času aj na fotenie. V Sikhe máme krásny výhľad z terasy, večer aj ráno sa stretávame pri cvakaní pohľadov na dedinku a jej okolie. Najmä ranná Dhaulagiri v slnečnom šate stojí za to. Konečne. Vidím ju v celej jej kráse. Už bolo na čase.
Večerný pohľad z terasy „hotela".
 |
 |
 |
Ranné pohľady z terasy „hotela" na Dhaulagiri, Tukuche, Tapu a Dampus.
Konečne Annapurna!
9. deň opäť stúpame nahor. Denise a mne sa akosi máli, pridávajú sa k nám Peter aj Čaba a tak si to po príchode do Ghorepani ešte namierime na vyhliadku zvanú Poon Hill vo výške 3.210 m n.m.. Z vyhliadky však nie je nič, zatiahlo sa a cestou späť nás chytá lejak aj s krúpami. V hotelovej reštaurácii však po príchode objavujeme v nápojovom lístku rum, tak sa radostne zohrievam čajom s rumom a k tomu si dávame skvelý jačí syr - mňam.
V Ghorepani zažívame najchladnejšiu noc celého treku, napriek spacáku, termo gatiam a mikinám sa nad ránom budím s pocitom, že mi mrzne celá tvár. Skúšam sa všelijako točiť, ale pomáha až prehodenie spacáku aj cez hlavu. Ráno si vychutnávame pohľad na južnú Annapurnu (7.219 m n.m.) a východ slnka nad jej vrcholom je opäť pochúťkou.
Kúsok Annapurny počas cesty.
Na Poon Hille.
 |
 |
Dobré ráno pod Južnou Annapurnou.
Čaká nás namáhavý zostup zhruba o 1.849 výškových metrov nižšie a tak sa o 7.15h vydávame na cestu smerom na Bhiretanti a Nayapul, odkiaľ máme odvoz autobusom späť do Pokhary. Je mi ľúto, že trek končí. Návrat do dolniakov znamená pre mňa nutné zlo, pri predstave Káthmandú sa mi ježia všetky chlpy. Nuž ale všetkému je jedného dňa koniec, cestou nadol si ešte vychutnávame pohľad na rybí chvost Machhapuchhre, stíham sa pošmyknúť a spadnúť, našťastie bez následkov, a keď si večer púšťam sprchu v Pokhare, voda zo mňa zmýva niekoľkodňový pot a prach (v horách sme mali málokedy teplú vodu, preto hygiena pozostávala len z tých najnutnejších úkonov).
Machhapuchhre.
 |
 |
Návrat okolo ryžových polí späť do „dolniakov".
Pridaj komentár
