Dnes sa dostaneme najbližšie k Mount Everestu ako je v našich schopnostiach. Splnenie cieľa našej výpravy vystúpiť na vrchol Kala Patthar vo výške 5550 m.n.m., situovaný priamo oproti najvyššej hory sveta máme na dosah. Avšak vedro pred dverami Borisovej izby nie je dobrým znamením. Už 3 noci chlapci poriadne nespali a bolesti hlavy sú čoraz horšie. Sme v Lobuche, v nadmorskej výške 4910m a máme pred sebou ešte 540 metrov stúpania. Je to vlastne už len malý krôčik v porovnaní s tým, čo máme za posledných 7 dní počas Everest Base Camp treku za sebou.
Sme v Nepále. V krajine, v ktorej sa večne biele štíty Himalájí dotýkajú neba a vytvárajú brány do kráľovstva bohov. V krajine, na ktorej území sa nachádza osem zo štrnástich osem tisícoviek sveta. Ten najvyšší -Mount Everest vo výške 8848 metrov nad hladinou mora je oficiálne nazývaný Sagarmatha avšak miestny ľud ho naďalej nazýva tibetský menom Chomolungma znamenajúcim Bohyňa Zeme. Sme v krajine, kde sa narodil Budha, ktorého učenie nasledujú milióny veriacich po celom svete. Vzduchom sa rozplýva dym vonnej tyčinky a rapkajúci zvuk modlitebných valcov. Farebné vlajočky plápolajú vo vetre a na nich potlačené mantry sa tak šíria nekonečným svetom.
Kedže do Lukli, začiatku treku pod Mt. Everest nevedie žiadna cesta, presúvame sa sem vnútroštátnym letom. Toto letisko je zaradené medzi prvú desiatku najnebezpečnejších letísk na svete. A niet sa čo čudovať. Len 443 metrová pristávacia dráha s 12 stupňovým stúpaním, okolitý členitý terén, riedky vzduch a premenlivé počasie sa spoločne podieľajú na riziku, ktoré prináša ako vzlietanie tak aj pristávanie na tejto dráhe. Farebné strechy Lukli sa harmonicky dopĺňajú s množstvom pestrých modlitebných vlajok zdobiacich stromy, domy i horské hrebene. Ulice páchnu sladkastým čpavkom. Kameňmi vykladaný chodník je posypaný čerstvými výkalmi jakov a kráv, ktoré prišli z okolitých horských osadlostí do dediny po tovar.
Chladný vzduch vypĺňa veselý smiech šantiacich detí. Majú červené líčka vyštípané od vetra a mrazu, ufúľané od prachu a pod nosmi zaschnuté soplíky. Sú veľmi milé. Pomaly ale artikulovane nás zdravia s rúčkami spojenými v modlitebnej polohe ,, Na-mas-tee“. Je to veľmi pekný pozdrav v preklade znamenajúci ,, zdravím tvoju dušu plnú lásky, múdrosti, bezúhonnosti a mieru’’.
Po kontrole preukazov a povolenia na vstup do Národného Parku začíname trek už v príjemnej výške 2840m.n.m. Dnes chceme dôjsť po dedinku Phakding, čo nám bude trvať 3 hodiny. Je február a do prívalu turistov to je ešte mesiac. Vídavame sa len s piatimi trekermi z Japonska a Kórei, ktorí majú ten istý cieľ- EBC a Kala Patthar. Na rozdiel od nás zainvestovali aj do jakov, nosičov a sprievodcu. My si poctivo nesieme svoje maličkosti na chrbtoch.
Na prašnom chodníku širokom asi 2 metre stretávame karavany huňatých jakov, vychudnutých koňov i somárov ako aj miestnych nosičov s rôznorodým nákladom. Tovar majú uložený v prútených, na vrchu rozšírených košoch, ktoré sú hrubým popruhom zavesené na čele. Podarilo sa nám spočítať váhu tovaru. Útly chlapík nesie neuveriteľných 100kg.
Prechádzame mnohými osadlosťami, ktoré oddeľuje smrekový a borovicový les. Ich polohu a názvy verifikujeme s mapou. Ponad hlboké korytá riek sú upevnené závesné mosty hojne vyzdobené farebnými vlajkami.
Neustála prítomnosť kamenných Mani stien, modlitebných valcov a farebných vlajok nám pripomína, že sme v oblasti kde dominuje Tibetský Budhizmus. Mantra OM MANI PADME HUM či už vytesaná do ploských kameňov a valcov alebo potlačená na piatich farebných vlajkách tak kontinuálne šíri pozitívnu karmu do vzdialeného sveta.
Jednotlivé farby symbolizujú prírodné živly a sú usporiadané v nasledovnom poradí. Prvá je modrá symbolizujúca oblohu a priestor, biela značí vzduch a vietor, červená reprezentuje oheň, zelená vodu a žltá zem. Na začiatku a konci každej dedinky je budhistická stúpa ktorá ochraňuje obyvateľov od zlého.
Máme za sebou prvý nenáročný deň. Ubytovávame sa v poslednom dome na vrchu dediny. Slniečko šteklí už len vrcholky smrekov nad našimi hlavami. Bez jeho lúčov je teplota vzduchu tesne nad nulou a my sa všetci traja v kuchyni túlime k ohňu. Ruky si zohrievame pohárom s horúcim zázvorovým čajom a cez okno sledujeme ako vietor rozfukuje prach. Keď dohorelo posledné polienko, rozkladám spacák a hlavu plnú dojmov ukladám na vankúš vypchatý slamou.
Druhý deň máme pred sebou zhruba 800 metrové prevýšenie do mestečka Namche Bazar. Ráno je veľmi chladné a okrem zimy je aj sucho. Chodník je prudký a prašný. Štafetu kýchania si navzájom predávame celou cestou. Topánky i nohavice máme pokryté hnedým prachom a cítim ho aj v ústach. Chlapi naokolo si odpľúvajú . Spočiatku sa mi to zdá nechutné avšak keď sa mi žalúdok naplnil pieskovou polievkou, kašlem nato, že som dáma a odpľúvam ako všetci naokolo.
Po náročnom stupáku ostávame v centre Namche Bazaru v útulnej ubytovni. Pani domáca sa volá Mingmaputi Sherpa a je strašne vokálna. Adžu-adžu-adžu sú slová, ktoré s úsmevom opakuje šúchajúc si skrehnuté ruky zašpinené od čistenia zemiakov na našu večeru. Jej krásu umocňuje teplý a úprimný úsmev zdobiaci veselú tvár. Tmavé, jemne šikmé oči sa na nás iskrivo smejú. Má ružové líčka a zaprášenú pokožku. V nose má zlatý šperk a v ušiach visiace tyrkysové náušnice. Hrubý vrkoč čiernych lesklých vlasov jej visí cez plece až po pás. Jej vzhľad potvrdzuje dávnych predkov kiratov - mongoloidných ľudí. Patrí do klanu Sherpa, ľudí žijúcich v horských oblastiach na severovýchode Nepálu. Tí sem prišli z Tibetu v 15 storočí. Donedávna som sa mylne domnievala, že oslovenie šerpa patrí iba horským vodcom a nosičom. V skutočnosti však slovo Sherpa v preklade znamenajúce „ľudia z východu“ charakterizuje tento kmeň, ktorého príslušníci majúci rovnomenné priezvisko žijú v oblasti Everestu.
Pri pohľade z okna mám po dvojdňovom šľapaní konečne pocit že som vo veľhorách. Pred šiestou oranžová žiara osvetľuje vrcholky Himalájí. V teplom oblečení s otvorenými ústami sledujeme ako na šesť tisícovke Thamserku vyhasína oheň a nebo nad ňou vypĺňa hviezdna tma.
Prvý aklimatizačný deň vychádzame z Namche Bazaru vo výške 3440 m.n.m na krátku prechádzku do dediniek Khunde a Khumjung. Ich ulice pulzujú životom. Kravy s teliatkami, sliepky s kuriatkami, matky nosiace batoľatá v prútených košoch na chrbtoch a vzduch nasýtený detským výskaním a smiechom.
Je krásny slnečný deň a nám sa naskytujú dych vyrážajúce výhľady na impozantnú Ama Dablam, Tsamserku a Kangtegu. Pri pohľade na majestátnosť veľhôr, ktorými sme obkolesení sa vraciam 50 miliónov rokov dozadu do obdobia Eocény. Vtedy Himaláje vznikli počas kolízie euroázijskej s indickou tektonickou platňou, ktorá sa následne začala zasúvať čím spôsobila vyzdvihnutie euroázijskej platne. Tento proces trvá aj naďalej a ročne spôsobuje 3-5 mm nárast hôr ako aj 27 mm posun na severovýchod.
Sme v Národnom Parku Sagarmatha, ktorý je od roku 1979 zaradený medzi svetové dedičstvo UNESCA. Zákaz vyrubovania stromov bol po desaťročia ignorovaný a tak po masívnej deforestácii nasledovala rozsiahla erózia pôdy. Absencia stromov je dôvodom prečo sa kúri jačími výkalmi. Tie však v pôde následne chýbajú čo ochudobňuje kríkovité porasty o dôležité živiny a to ešte znásobuje zosúvanie a zvetrávanie pôdy.
O neľahkej ceste,, nahor“ sa dozviete v nasledujúcej časti tohto Himalájskeho fotopointu.