Keď som bola malá, zbierala som poštové známky. Tie najkrajšie boli pre mňa z Mongolska. Zobrazovali na zelenej lúke pasúce sa ovečky, kozy a štíhle kone. Pri okrúhlej bielej jurte stáli krásni šikmookí ľudia odetí vo farebných kabátoch a vyšívaných čižmách . Vtedy ma vôbec nenapadlo, že keď budem veľká uvidím tie obrázky na vlastné oči.
Známky však nezachytili nekonečnosť, ľudoprázdnosť a priestrannosť jednej z najredšie zaľudnených krajín na svete. Nepodali to, ako slobodne a zároveň aj stratene sa človek cíti v spleti prašných cestičiek bez akýchkoľvek smerovníkov.
Miestnou dopravou cestujeme na západ krajiny do provincie Uvs. Malý 25 miestny autobus má popraskané okná a jeho farba sa skrýva pod nánosom prachu. Kým sme nastúpili, ulička už bola zaprataná batožinou. Ostali pre nás už len sedadlá rovno pri dverách, kde sme si ledva natlačili nohy a opierka siahala len pod plecia. Chytá ma panika keď si predstavím, že v ňom ideme prejsť 1350km. Pýtam sa šoféra ako dlho nám bude cesta trvať: "Na koni by ste cválali aj 3 týždne, ale ak sa nám nepokazí motor za dva dni a dve noci sme tam‘‘. Ľudia sú jednotne odetí v kabáte po členky Deele s látkovým opaskom. Nohy im hrejú typické mongolské čižmy Gutali.
Autobus prechádza prašnou cestou v trávnatom teréne. Pod úpätím nízkych kopčekov sú riedko rozostavané biele jurty. Na nekonečnej pláni sú roztrúsené ovce, kozy a kone. Počas toaletných prestávok uprostred rozľahlej stepi zisťujem, aký osožný ten ich dlhý kabát je. A to hlavne pre dámy. Ako ďaleko oko dovidí je len rovina, nič za čo by sa človek schoval. Vďaka dlhým kabátom sa dámy môžu hocikde učupiť a zachovať si súkromie. Mongoli údajne pri potrebe v stepi nepoužívajú papier, ale len ploské kamene. Priznám sa, že pravdivosť tejto klebety som na vlastné oči neoverovala.
Do tejto odľahlej časti Mongolska sme prišli s úmyslom kúpiť kone a vydať sa na nich cez hory naprieč divokou krajinou. Dorazili sme do dediny Tarjalan, kde sme sa zoznámili s mladou Mongolkou Tongou. Vie trošku po anglicky a pozýva nás ku nej domov. S rodičmi a bratom bývajú v murovanom prízemnom domčeku. V záhrade majú postavený jednoizbový stan s okrúhlym pôdorysom - tradičnú mongolskú jurtu.
"Tu môžete ostať ako dlho chcete“ - otvára nízke maľované dvere. Namiesto koberca je zelená tráva a v strede stojí malá piecka. Posteľ je situovaná oproti dverám. Podľa zasadacieho poriadku hlava rodiny sedí práve tu a hostia po jeho pravici. Ostatní prítomní sa zdržiavajú na ľavo. Jurta umožňuje dobré prúdenie energie. Nemá žiadne rohy kde by sa zhromažďovala zlá sila. Je vyrobená z čisto prírodných materiálov. Dvere smerujú vždy na juh. Výhodou tohto stanu je, že si ho mongolskí kočovníci postavia rýchlo a lacno tam, kde to práve kvôli paši pre dobytok, či počasiu potrebujú.
Tongin strýko Taši má veľký statok a mohol by nám kone predať alebo aspoň požičať. So svojou rodinou a stádom žije kočovníckym spôsobom. Momentálne sú niekoľko kilometrov od dediny a tak ich ideme navštíviť. Nomádi sa presúvajú dva až štyri krát ročne. Pastieri majú stádo čítajúce až 300 kusov. Už po stáročia je chov dobytka základom ekonomiky. Mäso sa konzumuje a vlna, koža a kašmír sú vyvážané do Ruska a Číny. Z populácie skoro 3 milióna obyvateľov, 50 percent žije permanentne v mestách a na vidieku, 25 percent sú nomádi a zvyšok žije polo nomádskym spôsobom života. Polo nomádi v lete pasú dobytok na stepiach a bývajú v jurtách a v zime sa sťahujú do domov na vidieku.
"Taši nie je doma. Išiel loviť do hôr a vráti sa až napozajtra“ - zalamuje rukami jeho žena Lašun. Podáva nám misku ajraku čo je kvasené kobylie mlieko zvané kumys a do skleneného poldecáka nalieva domácu pálenku šimin - arik. Ich strava vyplýva z kočovného spôsobu života.
Zvieratá im poskytujú mliečne produkty a mäso, ktoré je hlavnou a často krát aj jedinou zložkou mongolskej kuchyne. Pre nomádov je nepraktické presúvať pec alebo mať záhradu, keďže sa nestihne nič urodiť, predtým ako sa presunú inde. Nejedia ovocie, zeleninu ani obilniny a aj napriek tomu sa dožívajú vysokého veku. Môže za to asi aktívny život na čerstvom vzduch a konzumácia čerstvých živočíšnych produktov. Cestou späť sa zastavujeme v obchode nakúpiť potraviny. S údivom si prezerám regály. Polovica je zaplnená vodkou, štvrtina sladkosťami a zvyšok sú zaváraniny.
Bohužiaľ kone sme nezohnali, ale z útulnej jurty sa nebudeme ponáhľať, pretože zajtra sa v dedine koná mongolský národný festival Naadam.
Pridaj komentár
