Je pred šiestou hodinou ráno. Pomaly sa zobúdzame. Štvrtý deň v Maroku. Rýchla hygiena v bojových podmienkach. Ja sa balím a odchádzam z izby ako prvý, mám za úlohu vonku zohnať jedlo. Všetko je zavreté, tak sa jedlo nekoná. Sme pobalení. Veci naskladáme do nášho auta. Ešte raz zháňame správcu ubytovne, aby sme mu zaplatili, večer sme ho nezohnali, po rozhovore s miestnym človekom, ktorý tu tiež prespal, sa teda ubytujeme s tým, že zaplatíme ráno. Ráno tu ale zas nikto nie je. Aspoň ušetríme. Kontrola vecí, či sme nič nezabudli, ja ešte zbehnem do mesta, kde to trošku ožilo a nájdem obchod kde kúpim miestny chleba, ešte horúci. 8 bochníkov, aj na cestu.
Snažíme sa natankovať na benzínke s tým, že zaplatíme kartou, nikde sa však platiť kartou nedá. Vyberieme teda peniaze v bankomate, aby sme mali rezervu, no vlastne vyberáme okolo 200 eur. Smola je, že jediná funkčná karta je moja. Nádrž je plná. Smer Cascades D'Ouzoud. Cestou sa pomaly rozvidnieva a preto sem tam zastaneme a niečo si cvakneme.
Izba kde sme spali, čo by človek čakal zadarmo?
Demnate pred východom slnka.
Ranný Vysoký Atlas.
Jedna z obcí, ktorých míňame veľa, foto od Martina Sásika.
Ani sa nenazdáme a sme pri Cascades D'Ouzoud. Musíme zaparkovať na jedinom parkovisku a hneď nás odchytí miestny človek, ktorý má údajne na starosti parkovisko. Bude to stáť 1 euro. To sa dá. Ceduľa Waterfalls nám naznačuje kam sa vydať. Ideme po šípkach. Cestou nás otravuje zas miestny človek s tým, že nám ukáže vodopády, opice, olivové háje a zavedie tam kam sa len tak nedostaneme. Približne 4 hodinový trek. Hovorí jeho cenu, ktorá je 10 dirhamov na osobu, spolu 40 dirhamov čo sú necelé 4 eurá. Super ideme. Najprv nás zavedie na vodopády a pozrieme si ich zhora. Pokračujeme popri nich až do olivových hájov. Tu je nám vysvetlené ako sa zbierajú olivy, ako sa robí olivový olej, vidíme aj miestnych ľudí pri práci. Nechcú sa ale moc fotografovať, tak nefotografujeme.
Vodopády zhora.
Celé údolie v ktorom sa nachádzajú vodopády.
Kľukaté cesty dole k vodopádom.
Olivový háj.
Zostupujeme dole a naskytuje sa nám pohľad na miestnu komunitu Makakov berberských. Po chvíľkovej zastávke zídeme až dole, k spodným kaskádam. Máme ale smolu. Vodopády a kaskády sú proti slnku. Svetlo na vodopády svieti až poobede, my máme ale v tú dobu už iný program. Postupne vyjdeme popri brehu späť k autu. Cestou stretneme ešte jedny opičky. Tieto sú už ale priateľské. U auta chceme zaplatiť ale náš sprievodca nám zdelí, že sa stala asi chyba. Po tom, ako som mu dal 40 dihamov a 10 dirhamov ako ,,prepitné,, kukol nechápavo na mňa. Údajne myslel 10 euro za jedného a nie 10 drihamov. To je ale jeho problém. Dáme mu teda 100 dirhamov za všetkých, čo je asi 9 eur. Nás neobabre a za tú cenu by sme nešli. Je evidentne naštvaný. Platíme za parkovné a odchádzame.
Opičky.
Foto od Martina Sásika.
Foto od Martina Sásika.
Vydávame sa späť do Demntae, kde sme spali a tu smerom na Toufrine, zas cez hory. Odtiaľ do Ouarzazate, kde chceme prespať. Cesta cez hory zas vedie cez Atlas. Tu je to už drsnejšie ako včerajšia cesta, hlavne cesta sa miestami mení len na štrkovú. Zákruty, žiadne krajnice, úzka cesta a skoro žiadne autá robia cestu veľmi zaujímavú. Nadmorská výška sa pohybuje približne 1000mnm až 2000mnm. Výhľady a scenérie sú úžasné. Miestami sa síce pohybujeme len 30 km za hodinu, stojí nám to ale za to. Cestou stretneme len pár áut...
Výjavy a scenérie sú úžasné.
Jedna z najkrajších dediniek v horách, ktoré sme videli v Maroku.
Foto od Martina Sásika.
Ako sa začína stmievať pochopíme, že už nesmieme toľko zastavovať a robiť si vychádzky. Však aj tak cesta nám trvá už 4x dlhšie ako mala. Ide hlavne o to, že v noci zohnať ubytovanie je veľmi ťažké a nevieme ako to je ďaleko ešte do Ouarzazate. Do Ouarzazate dôjdeme okolo ôsmej hodine večer. Je to veľmi pekné a upravené mesto, ktoré žije hlavne z filmov, je tu veľa filmových ateliérov. Hneď zoženieme ubytovanie za približne 28 eur za celú izbu. Tá je obrovská, slušná, teplá a hlavne tu majú normálne záchody a to najhlavnejšie, sprchu. Tú sme naposledy videli v Agadire, teda pred štyrmi dňami. Po vybalení sa prechádzame po meste. Naozaj sa nám tu páči. Hneď nakúpime aj na ďalší deň pomaranče, ktoré tu rastú úplne všade a sú skvelé. Prechádzaním ochutnáme aj miestne sladkosti, ktoré sú úžasné. Večeru si dáme na trhoch. Grilované rybičky a miestny chleba. Parádna večera za pár korún (asi 1 euro na hlavu). Na trhoch ešte obstaráme roztrojku na zásuvku, lebo tú sme zabudli doma. Na izbe teda nabíjame všetko možné čo máme - baterky, mobily... Nevieme, čo bude druhý deň. Už štandardná doba zaspatia, po polnoci...
Piaty deň v Maroku a stávanie o piatej ráno. Rýchle pobalenie a vyrážame ešte za tmy do obce Ait Ben Haddou, kde sa nachádza najväčšie staré púštne mesto v Maroku a to Aït Benhaddou. Je najväčšie, najzachovalejšie a najkrajšie. Z Ouarzazate sem je to kúsoček. Chceme si tento komplex, čo je kasba (obranná stavba z piesku) nafotografovať v ranných lúčoch, kedy je najkrajší. Keďže sme nečakali, že to je taký kúsok, máme dostatok času na to aby sme si vyhliadli správne miesto a počkali si. Celá krajina je úžasná. Ako z filmov, vlastne sme vo filme, však sa tu natáčal napríklad Gladiátor, Alexander Veľký a ďalší. Slniečko sa derie na povrch a ja s Martinom cvakáme o dušu. Vyjde nám pár fotiek. Ja beriem statív na ramená a zbehnem zo skaly dole k políčkam, chcem sa tu prejsť. Martin ma za chvíľu nasleduje. Jaro a Majo idú autom bližšie ku kasbe. Ako idem ku kasbe, prekračujem políčka, rieku a celé miesto na mňa pôsobí neskutočne ukľudňujúcim dojmom a veľmi romanticky. Pekne si všetko pozrieme, nacvakáme, pofotíme sa a ideme spať k autu.
Ranné stávanie.
Slnko vychádza.
Zaujímavá krajina.
Aït Benhaddou.
Ja, potok, Aït Benhaddou, foto od Martina Sásika.
Detail Aït Benhaddou.
Aït Benhaddou.
Pri Aït Benhaddou.
Smerujeme späť do Ouarzazate . Tu sa na chvíľku zastavíme. Prejdeme sa ešte raz po tomto nádhernom meste.
V uličkách Ouarzazate, foto od Martina Sásika.
V uličkách Ouarzazate, foto od Martina Sásika.
Jedna budova z mnohých filmových ateliérov.
Ouarzazate.
Ouarzazate, kasba.
Ouarzazate, najkrajšia kasba v meste.
Všade predávajú suveníry.
Mesto Ouarzazate.
Vyrážame. Smer kaňon Dádes a následne prechod do kaňonu Todra. Ďalšie pozoruhodé miesta Maroka. Cestou ku kaňonu Dádes konečne vidíme aj oázy. Je to miesto uprostred ničoho, kde zrazu rastú palmy. Keďže mesto Ouarzazate sa považuje za miesto, kde sa mení krajina Maroka na púštnu krajinu tak všetko vyzerá akosi inak, púštne. V obci Boumalne Du Dádes odbočujeme do kaňonu Dádes. A ním ideme stále hore. Chceme dôjsť až do Agoudalu. Kaňon je úplne úžasný. Tieto scenérie sú neskutočné.
Vstup do kaňonu Dádes.
V kaňone Dádes, foto od Martina Sásika.
Najznámejšia časť kaňonu Dádes.
Ako sa dostávame vyššie, miestni nás čoraz viac varujú, že ďalej nemáme pokračovať. Máme sa vrátiť späť . My sa ale nechceme vracať spať chceme prejsť do kaňonu Todra. Čím viac stúpame, tým sa akosi ukazuje, že to bola asi chyba pokračovať vyššie. Asfaltovú cestu sme nevideli už dobre dlho. Teraz cestu tvoria kamene. Stúpame. Už nevieme ani kde sme. Ideme ale stále hore. Dúfame, že čoskoro začneme klesať. To sa nestáva. Nadmorská výška skoro 3000mnm nevešti nič dobré. Priemerná rýchlosť 5km/h. Úzka cesta, strmé priepasti, zosypávajúca krajnica a postupne sa počasie mení na snežnú víchricu. Sťahuje sa nám žalúdok. Pomaly sa stmieva. Vyhlasujem, že ak sa dostaneme dole, pobozkám zem.
Príroda sa neustále mení.
Foto od Martina Sásika.
Foto od Martina Sásika.
Lepšia cesta už nebude.
Stretneme aj miestne deti, nechápeme kde sa tu vzali.
Skoro 3000 mnm.
Sneh.
Toto už nie je sranda, pripravujeme sa na možnosť spania v aute, ale keď napadne veľa snehu, sme v dobrej kaši, už teraz sa nám šmýka, letné vyjazdené gumy. Asi ideme zlou cestou, nie je už ani v mape. Zázrakom už začneme postupne klesať. Je ale šero a už poriadne sneží. Sem tam sa cesta rozdvojí. Dúfame, že vyberieme vždy tu správnu cestu. Nakoniec vidíme v diaľke svetlo. Zastavujeme. Je to horská nocľaháreň a v nej mladý asi osemnásťročný chalan. Ponúkne sa nám, že nás zavedie nad Agoudal, kde je jediný hotel na prespatie. Tak sa aj stane. Nadmorská výška 2650 mnm. Aspoň sa nám bude dobre spať. Cena za prespatie je tiež fajn, ale musíme to zobrať nič v okolí iné nie je a vonku mrzne. Večeriame sušené mäso a bochníky chleba, ktoré kúpime od miestneho človeka. Požičiavame si aj pajkovačku, Jaro sadol Maťovi na foťák a keďže bol už predtým v dosť chatrnom stave vylomil sa mu bajonet. Opravíme a miestny ľudia pochopia, že nie sme „štandardní“ turisti. O polnoci sa ukladáme v obrovskej zime spať. Spacák a 4 deky nás aspoň trošku hrejú... Zajtra hádam dôjdeme už do púšte, kde sme chceli byť už dnes... Spokojní, plní zážitkov zaspávame... Čaká nás kaňon Todra a púšť...
Pridaj komentár
