Kvôli čomu by ste boli ochotní cestovať do pomerne neznámej stredoázijskej krajiny lietadlom 7 hodín a potom ešte ďalších 9 hodín autom cez horské priesmyky a iné nástrahy? V našom prípade bola odpoveď jednoznačná - Jazero Sary-Chelek v Kirgizstane, ktoré je zapísané v zozname prírodných krás UNESCO. To nám zároveň nahovára, že by sa malo jednať o naozaj zaujímavú destináciu. V tomto článku sa pozrieme na to, ako to v skutočnosti je...
Trasa našej cesty. Zdroj - Google maps.
Vitajte v inom svete a to takmer doslova. Dostať sa sem istú chvíľku trvá, pretože z hlavného mesta Biškeku (predtým Frunze) je to vyše 500 kilometrov. Keby sme cestovali po nemeckých diaľniciach, tak by to nebol žiadny problém, no tu sme sa museli uspokojiť len s obyčajnou cestou, ktorá v najvyššom bode atakuje hranicu 3200 metrov nad morom. S prístupom je to dokonca ešte o čosi komplikovanejšie. Musíte jednoducho vedieť čo hľadáte a potom to možno aj nájdete. To, že bez ruštiny sa tu nezaobídete iba pridáva tomuto miestu na exotike. Najbližším a taktiež jediným bodom odkiaľ sa dá vybrať na túru je dedina, ktorej názov sa nám ani len nepodarilo zistiť. Keď sme však do nej cestovali asi 50 kilometrov po štrkovej ceste vedeli sme, že to bude pre nás taký malý kultúrny šok.
Pri príchode nás víta miestny autobus, ktorý čaká na svojich pasažierov.
Skoro nepoškvrnená príroda všade navôkol.
Ráno sledujeme ako sa dedina pomaly zobúdza a začína ďalší deň pre ich obyvateľov. Neruší nás žiadny hluk áut a dokonca ani mobilné telefóny, ktoré tu aj tak nemajú žiadny signál. Jediným výdobytkom modernej doby sú hádam len elektrické káble poťahané po drevených stĺpoch. Namiesto kostola tu stojí malá mešita, krčma široko ďaleko žiadna (ak by ešte niekto pochyboval, že to je fakt ako iný svet), no aspoň, že sú tu malé potraviny. Zjavne ich našou požiadavkou na 8 pív poriadne zaskočíme a okrem tých 3 fliaš, ktoré sú vystavené v regáli sa predavač musí zohýnať po ďalších 5, ktoré má skryté pod pultom. Chutí však výborne, vychladené v miestnom potoku.
Kto chce vodu, musí si ju priniesť vo vlastných rukách.
Šikovnejší majú aj somára.
Nemáme čas a tak nim ani nemrháme a len sa rýchlo ubytovávame v miestnom penzióne. Vyzerá to síce ako rozpadajúci sa dom, ale nič lepšie na okolí nie je. Na druhú stranu je tu čisto a útulne. Na otázku kde majú pitnú vodu nám domáci ukážu smer k rieke s dôvetkom, že odtiaľ pijú vodu odjakživa a nikomu z nej zle ešte nebolo. Veríme im a už aj ochutnávame. Toaleta je tu tiež vyriešená zaujímavo. S ohľadom na turistov tu do drevenej latríny zabudovali splachovací záchod. Zádrheľ je ale v tom, že nádržka sa plní z veľkého suda do ktorého treba vodu dolievať ručne. Domáci nám hrdo oznamujú, že budúci rok tu bude dokonca aj sprcha, uvidíme.
Náš "penzión".
Splachovacia toaleta v prírode.
Umývadlo. Po zatlačení tyčky dohora z nádoby chvíľku tečie voda.
Po krátkej aklimatizácii konečne vyrážame k samotnému jazeru. Celá oblasť je niečo ako náš národný park a hoci sme to nečakali, musíme platiť vstupné. Jeho presnú výšku môžeme len odhadovať, nakoľko sa so správcom dohadovali naši kirgizskí priatelia a od nás si len vypýtali zopár drobných na zaplatenie. Kým sme však čakali a dohadovali sa na vstupe naše auto obkľúčil kŕdeľ detí a 3 dravé vtáky, ktoré im sedeli na rukách. Zaiste odhadli, že nie sme miestni a tak nám núkali, že sa s nimi a dravcami môžeme odfotiť. Napokon sme odolali ponuke získať nie príliš originálne a naaranžovaná fotografia zaručene "tradičných" obyvateľov a ich domácich miláčikov. Za bránou sme sa už po lesnej ceste začali štverať do nadmorskej výšky skoro 2000 metrov nad morom.
Už prvé pohľady dávali tušiť, že nás čaká niečo veľmi zaujímavé.
Po približne hodine trmácania po serpentínach prichádzame doslova do iného sveta. Ocitáme sa akoby v paralelnom vesmíre, kde sa všetko začína od začiatku. Príroda švajčiarskej kvality, nádherné jazerá a lúky obkolesené vysokými horami, na ktorých sa beleje ešte posledný sneh od zimy. Okrem nás a pár dodávok tu nie je naširoko naďaleko nikoho. Všetko potrebné si musíme doniesť so sebou, keďže tu nenájdete jediný stánok s občerstvením ani ničím podobným na čo sme už z civilizovaného cestovania zvyknutí. A sme za to neskutočne vďační. Kocháme sa krásnou prírodou kam len dovidíme. Ako bonus máme objednaného kapitána s jedinou loďkou na jazere, ktorý nás má previezť na jeho odľahlejší breh. Na naše sklamanie sa však dnes neukázal, nikto nevie kde sa nachádza a bez mobilného signálu ho tu aj tak nenájdeme, no na to sme si už v tejto krajine chtiac, nechtiac zvykli.
Ranná pohodička pri jazere.
V celej oblasti sa nachádza dovedna 7 jazier, ktoré sú ukryté medzi kopcami. To hlavné, ktoré pomenúva aj celú oblasť je jazero Sary-Chelek. Pôvodom ľadovcového pôvodu zaberá úctyhodnú plochu vyše 24 hektárov a je hlboké 234 metrov. V kombinácii so svojou polohou v nadmorskej výške hladiny v 1 873 metroch a svojom nedostupnosťou oplýva neskutočne čistou a priezračnou vodou. Kvalita vody je dokonca porovnateľná s tou, ktorú denne pijeme, čo môžem z vlastnej skúsenosti aj potvrdiť. Stačilo naplniť pohár a už sme ju ochutnávali bez akejkoľvek úpravy plnými dúškami. Jazero sa nám síce zdalo veľmi pekné, no svoju krásu naplno odhalilo až keď sme vystúpili po jeho brehoch a mohli ho obdivovať z väčšej výšky.
Jazero Sary-Chelek v celej svojej kráse.
Neskutočne priezračná voda.
Aby som bol úplne presný, tak známky civilizácie sme tu predsa len našli. Jediným príbytkom, v ktorom by sa teoreticky dalo prenocovať je jedna chata, ktorá však patrí priamo vláde. Pokiaľ teda nemáte konexie na tých najvyšších miestach, musíte si vystačiť len s vlastným stanom, poprípade luxusom v najbližšej dedine presne tak ako my. Je ešte pred poludním, a keďže sa žiadna plavba nekoná, vyrážame na túru po okolí hľadať ďalšie jazerá. Vedie nás miestny sprievodca, bez ktorého by sme tu boli určite stratení. Žiadne mapy a ani turistické značky sem ešte nedorazili a tak len oddane kráčame v jeho šľapajách. Dorozumievame sa s ním lámanou ruštinou. Prekvapivo nie z našej strany, ale z tej jeho. Ďalšia možnosť je ešte rozprávať sa po kirgizsky, no tu kapitulujeme hneď na začiatku.
Čím vyššie kráčame, tým krajšie výhľady na okolitú krajinu máme pred očami.
Za horizontom nás čaká príroda trochu podobná tej tatranskej.
Sledujeme balvany nad nami a dúfame, že sa žiadny neuvoľní.
Vychutnávame si každý náš krok.
Po asi 3 hodinách kráčania v panenskej prírode dostávame hlad a hľadáme vhodné miesto na obed. Náš sprievodca našťastie myslí dopredu a presne nám oznamuje, kde si rozložíme našu provizórnu jedáleň. Pri vybaľovaní jedla z jeho ruksaku však s trpkosťou zisťujeme, že hlavný chod zabudol v aute na parkovisku. Mal ním byť kirgizský plov. Najjednoduchšie sa toto jedlo dá opísať ako rizoto s baraním mäsom a nastrúhanou mrkvou - veľmi chutné a sýte jedlo. Nestrácame nádej a z toho zvyšku, čo nezabudol skladáme obed. Zanedlho si už pochutnávame na výbornom chlebe s domácim lekvárom a zajedáme to osolenými uhorkami a paradajkami. Čaj ku obedu musí byť tiež a pre istotu si ho ešte vylepšujeme dúškami whisky.
Obed pri jazere XXX, čo viac si želať.
Slávnostná tabuľa v prírode.
Spolu stolovníci, sprievodca Issa vpravo a kamarát Sanjar vľavo.
Obed sme zvládli a chutilo nám ako dávno nie. Zo zaujímavosti sme sa spýtali, aká studená je voda a či sa v nej dá aj zaplávať. Teplotu sme odhadli tak na 22 stupňov a viac nám nebolo treba. Mali sme so sebou plavky a tak sme ich hneď vyskúšali. Prvé kroky do vody boli síce utrpením, ale po prekonaní prvotného šoku sme sa už mohli do sýtosti vykúpať a sledovať zaujímavé scenérie v okolí jazera. V prípade, že sa chlad stával neznesiteľným stačilo na chvíľku vybehnúť na breh, doplniť tekutý 40 percentný vnútorný ohrievač a šup znova do vody.
Schladenie v strede horúceho dňa.
Naše súkromné kúpalisko v obkolesení hôr.
Keďže sme boli ešte len v polovici našej túry, museli sme sa chtiac nechtiac vybrať ďalej, aby sme tu nemuseli nocovať. Od sprievodcu sa dozvedáme, že sa tu v okolí dá stráviť od jedného dňa až po niekoľko týždňov. Samozrejme s inou prípravou a vybavením, no nie je to vôbec nezvyklé. Poznal dokonca aj Slovensko, respektíve Československo, nakoľko tu raz za čas zablúdi nejaký český turista. Ako som už spomínal v celom okolí sa nachádza 7 jazier, ktoré je však možné vidieť len z veľmi neprístupného miesta vrcholku okolitých hôr. My sme boli radi aj za tie štyri, ktoré sme míňali počas našej prechádzky. Okrem jazier nás zaujala hlavne flóra pozostávajúca z nespočetného množstva lúčnych kvetov. Na naše prekvapenie a ako môžete vidieť z fotografií stromov tu bolo dosť málo.
Popredie jazero, stred lúka a pozadie hory, typická scenéria tohto miesta.
Lúčne kvety v plnej kráse.
Miestny amfiteáter. Pravdepodobne tu bolo predtým tiež jazero.
Po ceste späť k autu ešte míňame malé jazierko, ktoré je doslova utopené v okolitých skalách. Vyzerá viac ako opustený a zatopený kameňolom ako prírodný úkaz, no tak či tak má bezkonkurenčne najteplejšiu vodu, ktorú musíme vyskúšať.
Posledný "bazén", ktorý testujeme.
Dokonalé zrkadlenie na pokojnej vodnej hladine.
Po príchode k autu nám náš sprievodca veľkoryso ponúka plov, ktorý sa celý deň paril v rozhorúčenom aute. S pomyslením na možné zdravotné následky konzumácie takéhoto jedla slušne odmietame. Dobrou správou však je, že sa odniekiaľ objavil kapitán a je ešte ochotný nás previezť po jazere. Je už síce neskoro a v tom prípade nás nemôže zobrať až na jeho druhý breh, no sme vďační za akúkoľvek službu. Ďalším prekvapením je striktné pravidlo nosenia záchranných viest, proti ktorému však nemáme najmenšie výhrady.
Kapitán a jeho "loď", na ktorú sa zmestí ešte 6 pasažierov.
Príroda v celej svojej kráse.
Kirgizská posádka na palube.
Údolie, ktoré je možné vidieť len z hladiny jazera.
Život pod vodou sa dal jednoducho skúmať aj bez náročného potápania.
Po výlete loďkou, ktorý bol zlatým klincom dňa sa spokojní a poriadne unavení "trmádzgame" naspať do nášho základného tábora. Po ceste v dedine si všímame, že niektoré domy majú pri sebe postavené aj jurty. Hneď sa zaujímame, čo to znamená a dozvedáme sa, že si ich môžeme jednoducho na noc prenajať. Viac nám nie je treba hovoriť a tak si hneď jednu objednávame.
Jurta, ktorá neunikla našej pozornosti.
Luxusný interiér vystlaný stopercentnou ovčou vlnou.
Keď sa chystáme ísť spať rýchlo zisťujeme, že sme pre domácich a hlavne pre ich deti asi rovnako veľká atrakcia ako oni pre nás. Ponúkame ich teda slovenskými cukríkmi a zaželáme si dobrú noc. Dnešný deň sa nám veru len tak ľahko z pamäti nevytratí.
Pridaj komentár
