Voda rozbúrenej rieky siaha len pár centimetrov od zadného okna terénneho Nissanu, z ktorého zdesene sledujem jej silný tok. Mliečno hnedá voda rútiaca sa po prúde vytvára búrkové morské vlny s bielou polevou. Za volantom sedí člen tímu záchrannej služby. Aj napriek jeho upokojujúcim poznámkam, divoká rieka otrávila moju myseľ úzkosťou a pochybnosťami o šťastnom konci tohto dobrodružstva.
Bol to štvrtý deň na jednom z najkrajších trekov na svete v pravej divočine Islandu. Píše sa rok 2009 a my sme partička siedmych šialencov, ktorí sú pripravení prejsť trasu z Landmanalaugaru do Torsmorku za akéhokoľvek počasia.
Na začiatku treku chodník prechádza horským pásmom pripomínajúcim krtincovité kopčeky. Sú sfarbené v odtieňoch oranžovej i hnedej a ich steny zdobia trsy jasno zeleného machu . Pach síry nás sprevádza pri prechode cez šedé lávové polia. Škripot piesku pod topánkami súťaží so šušťaním vetrom ofukovanej kapucni o pozornosť môjho sluchu. Cítim sa ako gaštanový list, s ktorým sa pohráva nemilosrdný vietor. Kvapky na mojej tvári sú zmesou potu a dažďa. Silný vietor ich odfukuje do vlhkého vzduchu.
Len asi 300 metrov pred prvou horskou chatou v Hrafntinnuskeri stojí kríž pri chodníku na pamiatku 21 ročného mladíka, ktorý tu zomrel na podchladenie pred pár rokmi. Zježili sa mi všetky chlpy na tele a v mozgovej databáze sa snažím nájsť niečo pozitívne čím povzbudiť členov našej výpravy. ,,Chce sa niekto vrátiť?” ,,Nie” –opakovalo sa 6 krát. V chate sme sa trošku osušili a zohriali pred nocovaním v stanoch. V noci sa mi snívalo o turistike cez Marockú púšť a modrej oblohe.
Po búrlivom lejaku včerajšej noci máme mokré spacáky a studené nohy. Počasie sa vôbec nezlepšilo a tak aj druhý deň trávime chôdzou proti silnému vetru s dažďom. Pred nami je už tretí prechod cez rieku. Tentoraz je hladina vody zatiaľ najvyššia akú sme počas treku videli. ''Ak ma toto nezabije tak už všetko prežijem!'' - kričí Martina s obvykle obrovským úsmevom na tvári a výbuchom smiechu. Oválne kamene sú pokryté slizkou substanciou a mliečna voda rieky sa omotáva okolo jej silných stehien. Aj keď siaha po pomocnú ruku Mireca, ktorý už stojí na druhom brehu, jej sandále sa na slizkom kameni šmykli a ona naráža o dno rieky s ukážkovým šplechnutím. Ponorenie do ľadovej vody spôsobilo energickú triašku. Jej telo je pokryté husacou kožou a jej tvár viditeľne zbelela. Hypotermia môže v týchto divokých podmienkach zabíjať. Prudký dážď a trieštiaci vietor, ešte ďalších 5 km chôdza ku najbližšej chate, musíme ísť ďalej a to veľmi rýchlo. Suché oblečenie, energetické tyčinky a sme opäť na trase.
Turistika v týchto poveternostných podmienkach nie je žiadny pôžitok. Chceme to mať čím skôr za sebou a tak sa rozhodujeme potlačiť naše už aj tak vyčerpané telá a prejsť o jednu chatu ďalej, ako bol pôvodný plán, až do Hvanngilu. Keď sme dorazili k chate, správca nás varoval, že Horská služba nariadila zákaz opustiť priestory minimálne počas nasledujúcich 24 hodín. Počet turistov, ktorí ostávajú podobne ako my uväznení v tejto maličkej chatke narastá. Vo vnútri je vysoká vlhkosť, smrad ale hlavne príjemne teplúčko. Kedže nemám ešte nafotenú ani stovku záberov, idem sa trošku prevetrať v okolí chaty. Stádo islandských koní pasúce sa v daždi ma sprevádzalo.
Kvôli búrkovému počasiu sa z riečnych prechodov stali vražedné pasce. Keďže o 72 hodín máme letieť domov a k tomu nám dochádzajú zásoby potravín, zákaz je vážny problém. Jediný spôsob, ako sa dostať cez predposlednú rieku túry je prevezenie záchranárskym vozidlom.
Betónové základy na každej strane rieky sú indikátorom toho, že tu stál ešte pred niekoľkými dňami most. Vyzerá to ako pokus o samovraždu, chcieť prejsť cez tento prúd roztopeného ľadu a dažďa. Avšak sedieť v terénnom vozidle Horskej záchrannej služby je do istej miery upokojujúce. Prvý rýchlostný stupeň, ideme do toho!
Cítim každý kameň, cez ktorý sa postupne prehrabáva hučiace auto. Prudká voda siaha do úrovni spodnej časti bočných okien. Päste zvieram tak silno, že cítim ako sa mi nechty ryjú do koži. Privieram oči a nahováram si, že toto dobrodružstvo je len zábavná jazda a čoskoro to budeme mať úspešne za sebou. Potlesk! Šťastný potlesk vychádza z vysielačky spojenej so základňou Horskej služby. Všetky moje obavy zo mňa spláchla tá divoká rieka. Vo chvíli, keď sa kolesá dostali na pevnú zem, ovládol nás nával adrenalínu. Sme už takmer na konci turistiky za extrémneho Islandského počasia a sme našťastie ešte stále nažive.