Príbehy z Indie - Váranasí

Do Váranasí sme prišli z Agry taxíkom po zotmení. Privítal nás klasický indický dopravný chaos umocnený neobvyklou tmou, prachom a úzkymi uličkami. Videli sme len reflektory protiidúcich áut a stroho osvetlených ľudí na ulici, ktorí viedli svoje nekonečné debaty, žuvali betelové listy, alebo len tak posedávali a pozerali okoloidúci svet. Z tejto tmy za neustáleho trúbenia sa vynorili chodci, rikše alebo kravy.

Po severnej Indii cestujeme skoro týždeň, konkrétne ja so svojou priateľkou Zuzkou. V Agre, odkiaľ cestujeme do Váranasí, sa k nám pridala Rikke - učiteľka materskej školy z Dánska, ktorá cestuje po Indii úplne sama. Šofér taxíka nás vysadil kdesi v centre Váranasí, so slovami, že ďalej pokračovať autom nemôže, kvôli nepriechodnosti úzkymi uličkami. Keďže Rikki mala vopred zabookovaný iný hostel ako my, museli sme sa rozlúčiť. Prišla po ňu rikša spolu s jedným členom z hostela, keďže vo Váranasí sa neodporúča cestovať samotným ženám po zotmení. A tak mierne vystrašená Rikki zmizla vo svojej rikši, kdesi v úzkych uličkách Váranasí. Sľúbili sme si, že zostaneme v kontakte. Mňa a Zuzku odviezla rikša do nášho gueshousu (čítaj gešthaušu), na kraji Váranasí, z ktorého terasy sme obdivovali úžasný výhľad na rieku Gangu a čiastočne svietiace gháty. Zároveň tu bolo neuveriteľné ticho, z diaľky bolo počuť tlmený zvuk trúbenia áut z mesta.

Prečo tá tma a bezpečnostné opatrenia? V Lonely Planet sa píše o “kriminálnych živloch, ktoré operujú najmä na vlakovej stanici” a “prítomnom napätí v meste”. Ako sme sa neskôr dozvedeli od jedného šoféra rikše, elektrinu vypínajú v meste takmer pravidelne počas dňa a po zotmení, kvôli jej vysokej spotrebe. Chúďa Váranasí, ktoré je zároveň jedným z najstarších fungujúcich miest sveta (založené údajne 1400 r.pred n.l.), nie je pripravené na takú záťaž. Isté napätie pretrváva medzi hinduistami a moslimami, ktoré potvrdil aj hinduistický „rikšák“, ktorý označil moslimov, ako “not good people”. Tak či onak, po úvodnom šoku, ktorý opadol hneď po prvom dni, sme si Váranasí zamilovali. Ale poďme pekne po poriadku.

Prvé dni sme navštevovali gháty, ktoré sú postavené pozdĺž Gangy. Ghát, slovo zo sanskriptu znamená schod alebo stupeň.

Džainistický ghát s tradičným hinduistickým symbolom – svastikou.

Dasaswamedh ghát. 

Najvýznamnejšími ghátmi sú Dasaswamedh, kde sa každý večer koná rituál Ganga aarti - obetovanie ohňa a kremačné gháty Manikarnika a Harishchandra. Pri poslednom spomínanom sme sa zdržali dlhšie, kde sa k nám prihovoril jeden pán, ktorý pracuje ako spaľovač zosnulých. Pri tomto gháte, na rozdiel od Manikarniky, môže byť kremovaný aj človek inej viery ako hinduizmu, pričom dodal, že “Boh je otvorený všetkým”. Ako príklad uviedol kremáciu Japonca minulý týždeň.
Hinduisti veria, že tí, ktorí budú kremovaní a ich popol hodený do rieky Gangy, dosiahnu stav vyslobodenia z nekonečného kolobehu reinkarnácie - nirvánu. Nie všetci však môžu byť kremovaní - výnimka sa týka najmä svätých mužov, tehotných žien, detí, ľudí s kožnými chorobami a samovrahmi, ktorých mŕtve telá sa voľne hodia uprostred toku rieky. Telá ľudí, ktorí zomreli z uhryznutia kobrou sú umiestnené na plti, ktorá obsahuje ochranu pred slnkom, a sú pustení po rieke. V prípade, že by sa mŕtvy človek zotavil z jedu, má šancu na prebudenie, pripláva k brehu a môže ísť domov. Kremácie sa môžu zúčastniť iba muži, ženy nemajú povolený vstup, kvôli ich emočnému prežívaniu. Muži majú na sebe biele oblečenie, ktoré predstavuje smútočnú farbu a oholenú hlavu. Cena kremácie sa určuje podľa množstva potrebného dreva (najčastejšie sa používa sandalové), ktoré sa predtým váži na obrovskej ramennej váhe. Ako povedal, Manikarnika je viac “VIP ghát”, teda určený pre bohatších zosnulých. Oheň sa zapaľuje z večného plameňa, ktorý podľa jeho slov plápolá asi tisíc rokov. Ako dôkaz nám ukázal večný plameň, ktorý bol strážený svätým mužom. Overiť sme si to samozrejme nemohli, ale stráž večného ohňa budila rešpekt. Po zhorení tela rozhodia pozostalí popol do rieky Gangy.

Denne sa pri gháte kremuje aj 200 ľudí. Sledovanie kremácie je veľmi zvláštny zážitok. Na rozdiel od “západného sveta”, kde sa pohrebu zúčastňujú iba najbližší pozostalí, tu vo Váranasí je kremácia verejná. Ľudia len tak posedávajú a pozerajú na jej priebeh. Vo vedľajšom gháte sa hrajú veselé deti kriket, indický národný šport. Na ghátoch bežne pobehujú alebo spia zvieratá neodmysliteľne patriace k Indii, posvätné kravy a voľne pobehujúce psy. Kremáciu je však zakázané fotografovať, kvôli úcte k pozostalým.

Po skončení rozhovoru si nepýtal žiadne peniaze, avšak odporučil nám nákup ručne tkaného sárí, ktorým je Váranasí preslávené, vo vybranom obchode. Je samozrejmé, že od predajcu dostane províziu, avšak jeho rozhovor bol veľmi zaujímavý, a to nielen pre nás, ale aj pre skupinku ďalších Indov, ktorí na nás, turistov, najprv pozerali, potom si aj prisadli a počúvali. Po (Zuzkinom) nákupe asi šiestich bavlnených kusov sárí, som z vtipu zabŕdol do predavača, či nedostaneme “spešl diskaunt”. Ohradil sa, že jeho obchod so sárí nie je trhovisko. Nakoniec sme sa s úsmevom spolu zhodli, že ak je spokojná žena, tak sú spokojní všetci :-)

Začalo sa stmievať a my sme sa presunuli ku ghátu Dasaswamedh, kde sa každý večer koná rituál Ganga aarti. V tomto rituáli sa používa oheň ako obeť, ktorý je vo forme horiacich lámp, alebo sviečky a kvetov, ktoré sú potom vypustené do rieky bohyne Gangy, známej aj pod menom Maa Ganga - bohyňa najsvätejšej rieky v Indii. Aarti sa vykonáva s výhľadom na rieku Gangu. Rituál vykonávajú hinduistickí kňazi, ktorí otáčajú horiacou lampou v smere hodinových ručičiek, do ktorého spievajú a hrajú hudobníci chválospevy Matke Gange. Horiace lampy získajú božskú silu. Potom horiace lampy zdvihnú nad hlavou, aby sa očistili a získali požehnanie od bohyne Gangy.

Krátky video záznam z Ganga aarti.

Boli sme vtiahnutí do deja.

Modlitba k zosnulému otcovi.

Ganga aarti.

Ganga aarti. 

Našťastie sme si obsadili skvelé miesto, rovno pred hudobníkmi. V Indii sme si všimli ďalší cestovateľský fenomén - je vždy zážitok zúčastniť sa festivalu alebo rituálu, spolu s miestnymi ľuďmi. Atmosféra nás úplne pohltila. Tlieskali sme spolu s ostatnými do rytmu a tešili sa spolu s nimi pri spievaní modlitby. Pani, ktorá sedela blízko Zuzky jej vysvetľovala, že sa modlí za svojho zosnulého otca. Po skončení rituálu sme seba a svätého muža, ktorý nám dával požehnanie, nasprejovali repelentom proti moskytom. Repelent mu príliš nevoňal, ale potešil sa drobným za požehnanie. Pri odchode z ghátu smerom do mesta sme zažili masívny presun všetkých zúčastnených, dopravný chaos bol dohnaný do extrému, našťastie nevznikala tlačenica. Cestu lemovali trhy po oboch stranách, ktoré ponúkali neustále podnety, či už vo forme farieb, tvarov, vôní alebo pachov. Pri pohľade doľava bolo možné vidieť rôzne trblietajúce náramky a dekorácie, pri pohľade vpravo oblečenie rôznych farieb a tvarov alebo všakovaké dobrôtky. Oproti nám išiel človek, ktorý hral a bol ovešaný píšťalkami a naraz sa pred vami objavila krava sediaca uprostred cesty. India je šialená! A úžasná :-)

Na druhý deň ráno nás čakala plavba po rieke Gange pri svitaní. O 5:30 ráno sme so skupinkou francúzskych seniorov z nášho guesthousu nasadli do člnku, ktorý vesloval útly Ind. Svitanie slnka na rieke ponúkalo až gýčovité scenérie.

Východ slnka na rieke Ganga. 

Ranné prebúdzanie pri rieke Gange malo tiež výnimočný charakter. Ľudia sa kúpali, aby zmyli svoje hriechy, modlili sa, prali oblečenie a venovali sa rannej hygiene vrátane veľkej potreby pri brehu rieky. Niektorí si v rieke umývali zuby či čistili jazyk, hádzali loptu alebo len tak plávali. Ranné svetlo bolo naozaj skvelé na fotenie prebúdzajúceho sa života popri rieke.

Ranný plavec.

Rituálna očista. 

Napriek tomu, aká je rieka znečistená, čo sa prejavuje niekoľkonásobným prekročením limitu baktérií, je relatívne čistá na pohľad a vôbec nezapácha.

Váranasí však nie je len o hinduizme. V starobylom meste sa nachádza aj moslimská štvrť a budhistické predmestie Sarnath, ktoré je od Váranasí vzdialené asi 10 km a bolo našou ďalšou zastávkou. Sarnath je jedným z posvätných budhistických miest Indie, kde Budha konal svoje prvé kázania. Obsahuje komplex budhistických chrámov vrátane srnčieho parku a múzea.

Meditujúci mních.

Džainistický chrám Digamber...

...a jeho interiér. 

Sarnath pôsobí akoby ani nepatril do Váranasí. Je tu neskutočné ticho a pokoj. Ako prvý sme navštívili Deer park, v ktorom sa nachádza aj Dhamekh stupa, postavený kráľom Ašókom v roku 249. V parku meditovalo niekoľko budhistických mníchov.

Ďalej sme navštívili džainistický chrám Digamber, zaujímavý svojim interiérom. Navštívili sme aj ďalšie chrámy, napr. Barmský a Mulgandh Kutti Vihar. Sarnath na nás pôsobil veľmi upokojujúco v kontraste s rušným Váranasí a preto sa oplatí vidieť.

Vo Váranasí sme strávili spolu štyri dni. Ďalšie dni sme strávili opäť prechádzkami po ghátoch a úzkych, miestami až strašidelných uličkách Váranasí. Prechádzka po ghátoch bola vždy veľkým zážitkom. Niekoľkokrát sa nám prihovorili deti - predavači suvenírov, ktoré po skončení vyučovania predávali suveníry, aby vylepšili domáci rozpočet.

Malá parádnica - 10 ročná predavačka suvenírov, ktorá bola spokojná s jej portrétom až na tretíkrát. 

Je pozoruhodné ako tieto deti vedeli výborne po anglicky. Dovolím si tvrdiť, že v konverzácii by tromfli mnohé naše deti ich veku. Oslovovali sme náhodných ľudí, ktorých sme chceli odfotiť.

Učiteľ angličtiny.

Niektorí vedeli po anglicky a doslova nám porozprávali svoj osud a nakoniec zaželali pekné zážitky po cestovaní Indiou. Zoznámili sme sa aj s dvojicou študentov, ktorí študujú na matematickej fakulte v neďalekej prestížnej univerzite Banaras Hindu University a prázdniny si krátili posedávaním pri Gange. Konverzácia s nimi bola výborná a vtipná, vymenili sme si aj telefónne čísla. Niektorí svätí muži si po otázke na povolenie fotenia vypýtali peniaze, čo sme však rázne odmietli. Bolo tam množstvo ďalších, ktorí sa nechali fotografovať nezištne :-)

Náhodný okoloidúci.

Svätý muž.

Svätý muž 2.

Deduško večerníček. 

A bola tu aj Milanova partia, ktorá mala asi štyroch členov, ktorí predávali turistom marihuanu a ópium. Milan, mladý chalan, ktorý si tak hovorí odvtedy, ako ho nazval nemecký turista podľa dravého vtáka, vystupoval ako ich “vodca”. Cez deň alebo aj v noci pracujú vo fabrike pre ručne tkané sárí a po šichte si privyrábajú predajom marihuany. Milan nám rozprával a púšťal nahrávky tradičnej indickej hudby z mobilu, ktorá má korene vo Váranasí, potom začal filozofovať o náboženstvách. Po potiahnutí z fajky nám rozprával neuveriteľné historky o zážitkoch so svätým mužom, ktorý sa v Indii nazýva sadhu alebo baba. Milan bol u svätého muža v horách, v štáte Himačalprádeš, u ktorého istý čas býval. Svätý muž nič nejedol, fajčil iba ópium a meditoval, čo mu stačilo na prežitie. Milan verí, že svätí muži majú nadprirodzené schopnosti, vedia telepaticky komunikovať so zvieratami, čo sa mu údajne potvrdilo, keď spal v stajni s divým býkom, ktorý Milanovi celú noc nič nespravil. Svätí muži majú schopnosť prenášať aj obrovské skaly a keby chceli, nechajú zmiznúť Gangu z Váranasí. Jeho spoločník Pedro len súhlasne prikyvoval. My sme jeho názorom samozrejme neoponovali. Veľa Indov verí, že sadhuovia majú nadprirodzené schopnosti a ich prekliatie dokáže bežnému človeku riadne skomplikovať život.

Veselí rybári.

Psia pohodička 1.

Psia pohodička 2. 

Váranasí je úžasné, spirituálne mesto. Na bordel a trúbiace autá si zvyknete a odmenou vám budú jedinečné zážitky, či už zo spoznávania pamiatok, spirituality alebo života bežných ľudí. Bolo nám aj ľúto, že mesto opúšťame, ale už som sa zároveň tešil na ďalšie dobrodružstvá, tentokrát na úplnom západe Indie, v meste Amritsar štátu Pandžáb, známom ako posvätnom meste sikhov.

Doslov pre fotografov

Váranasí ponúka fotografovi neustále podnety. Stačí sa zastaviť napríklad na ulici a námety prichádzajú snáď z každej strany. Ale pozor, treba sa zamyslieť a necvakať všetko naokolo. Treba si zvyknúť aj na neustále pohľady miestnych, pre nich ste atrakcia vy :-) V niektorých mestách Indie sme boli až taká atrakcia, že si nás miestni ľudia fotili mobilmi, najprv dvaja- traja a keď nás videli ďalší, už okolo nás stálo aj dvadsať Indov s mobilmi :-)

Fotenie portrétov miestnych obyvateľov bola zaujímavá skúsenosť. Dovolím si tvrdiť, že ľudia v Indii sú viac otvorení a preto sa drvivá väčšina ľudí nechala odfotiť. Len dodám, že ak vám Ind na otázku, či ho môžete odfotiť kývne hlavou nabok, znamená to súhlas :-) Niektorí ľudia fotenie odmietali, čo sme so slovami “no problem” a úsmevom rešpektovali a šli ďalej. Veľakrát som odfotil aj portréty ľudí, ktorí nás fotili, na oplátku :-)

Fotenie detí je kapitola sama o sebe. Keď vidia cudzinca okamžite vám väčšina z nich začne pózovať, niektoré aj poskakovať a tancovať, čím sa fotenie stáva ešte zaujímavejším. Samozrejme sa vám hneď prihovoria s prekvapivo dobrou angličtinou. Predstavte si, že by ste začali len tak fotiť cudzie deti na ulici alebo ihrisku v západnom svete...

Svetelné sklá sú nevyhnutnosť, ja osobne som na portréty používal výborný Canon EF 85/1.8 na APS-C snímači. Výborný najmä pre jeho pomer cena/výkon. S chromatickou aberáciou, najmä na plnej diere je to už horšie, avšak tá je ľahko eliminovaná v postprocese na pár klikov. Čo sa týka bezpečnosti a fototechniky, nikdy som nemal pocit ohrozenia. Odporúčam však zdravú opatrnosť, ktorú ja nazývam “ľahká paranoja” :-)

Galériu všetkých fotiek z Váranasí je možné vidieť na mojej flickr stránke.

Viac článkov o Indii nájdete v rubrike Photopointy.