Hore

Austrálske putovanie 1 - Red Centre

Naša dlho očakávaná dovolenka u protinožcov sa začala rodiť novembrovou kúpou leteniek, čo nám dalo do marca dostatok času naplánovať dlhý zoznam vecí, ktoré si nechceme nechať ujsť. Dokopy sme to naplánovali na rovných 28 dní, a aby sme si tieto zážitky nenechali len pre seba rozhodol som sa pripraviť tento foto-cestovateľský seriál. Píšem ho tak ako spracovávam zachytené zábery do rodinných fotokníh, takže počet častí je zatiaľ neznámou aj pre mňa. Čo však sľúbiť môžem je fotodokumentácia z nášho 8232 kilometrov dlhého putovania od Alice Springs až po Sydney so "zachádzkou" k 1000 kilometrov vzdialenému tropickému hlavnému mestu Queenslandu, Brisbane. Turistické víza sa dajú pohodlne vybaviť z domu cez Internet a dokonca pre našu krajinu aj bez poplatku. Stačí vyplniť jednoduchý formulár a prakticky do 24 hodín môžte vycestovať. V našom prípade expresne obratom a tak tomuto dobrodružstvu už nič nestálo v ceste.


Prvý let z Prahy do Paríža (fotené mobilom).

To, že Austrália je poriadne vzdialený kontinent, netreba vysvetľovať určite nikomu. Avšak tak ako množstvu turistov pred nami, naplno nám to "docvaklo", až keď sme si v deň odletu z Prahy uvedomili, že nás čaká bezmála 24 hodín v lietadle plus nejaké tie prestupy. Jeden v Paríži a ten druhý v Kantone - mesto asi 100 kilometrov vzdialené od Hong Kongu a základňa čínskych aerolínií China Southern, s ktorými sme cestovali. Dovtedy sme o nich ani nepočuli, no zariskovali sme a kúpili akciovú letenku. Naše lietadlá našťastie ostali na radaroch počas celej cesty a bezpečne nás dopravili až do Sydney. Aby toho nebolo málo v Sydney sme strávili len krátku noc a hneď ráno sme leteli ešte necelé tri a pol hodiny do samého stredu tohto ostrovného kontinentu do mesta Alice Springs. Tu sa naša dovolenka naša dovolenka skutočne začína...


Takto vyzerá skoro 12 hodinový let na palubnom počítači (fotené mobilom).


V Číne nastupujeme na posledný úsek letu do Sydney (fotené mobilom).

Alice Springs má necelých 29 000 obyvateľov, no je to najväčšie sídlo široko ďaleko. A to hovorím o vzdialenostiach v rádovo tisíckach kilometrov. Nebavíme sa však o desiatkach, či stovkách, ale doslova rádovo tisíckach kilometrov. Už dopredu sme mali rezervovaný campervan, ktorý nás v plnej kráse čakal pripravený v požičovni. Po vybavení nevyhnutných formalít sme sa vydali na nákupy do supermarketu, kde sme našli všetko potrebné na našu cestu. Pre istotu sme si spravili zásoby na najbližších 6 dní, čo sa ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie. Po nákupoch sme si dali rýchly obed na kopci Anzac Hill, ktorý nám ponúkol výhľad na celé mesto ako na dlani. Názov tohto článku, Red Centre, je univerzálny názov vnútrozemskej Austrálie bez ohľadu na to, v ktorom štáte sa nachádza. To naše dobrodružstvo začína v Severnom Teritóriu a pokračuje smerom na západ a následne na juh.


Pohľad na centrum Alice Springs.


Pamätník austrálskym vojakom padlým v rôznych vojnách.


Naše campervany pripravené na cestu.

Spomínaný zoznam atrakcií začína národným parkom Kings Canyon. Podrobne sme si naštudovali obe dostupné varianty transportu a napokon sme v túžbe po dobrodružstve pred vyasfaltovanou cestou zvolili o niekoľko 100 kilometrov kratšiu, ale štrkovú variantu. Vyrazili sme teda na západ od Alice Springs smerom k pohoriu s názvom West MacDonnell Ranges. Keďže sa v Austrálii jazdí na ľavej strane cesty a prakticky všetko okrem riadiacich stupňov v aute je zrkadlovo obrátené, štrková cesta s minimálnou premávkou poslúžila ako solídny tréning na začiatok.


Všetko bolo pekne označené, takže sa nebolo kde stratiť.


Naša cesta viedla ďalej a ďalej od civilizácie.

Samozrejme sme nechceli celú cestu stráviť za volantom a z ponuky, ktorá presahovala naše časové možnosti, sme si vybrali len tie najväčšie vychytávky. Jednou z nich bolo aj miesto Ellery Creek Big Hole s najväčším trvalým zásobníkom vody v tejto inak pomerne suchej pustatine. V príručke sme mali napísané, že miestni ho s obľubou využívajú aj na kúpanie, a príjemnému ochladeniu, ktoré však trochu znepríjemňovali všadeprítomné muchy, sme neodolali ani my. Tieto „otravy“ vyzerali ako nám známa mucha domáca, ale dotieravé boli na úrovni komárov. Vtedy sme však ešte ani len netušili, že sa ich najbližší týždeň nezbavíme.


Miesto ako stvorené na kúpanie.


Správcovia parku mysleli dokonca aj na plávacie koleso.

Nachádzali sme sa na území, ktoré dostáva počas roka veľmi málo zrážok, ktoré sú veľmi nepravidelné a často spôsobujú povodne. Spôsobuje to mnoho problémov hlavne autám s nízkym podvozkom, aké sme mali my. Museli sme sledovať predpoveď počasia na niekoľko dní dopredu. Uviaznuť v tejto oblasti nie je určite nič príjemné a našťastie sa nám tomu podarilo vyhnúť.


Takto vyzerali cesty, keď sme sa rozhodli zájsť na nejakú atrakciu.


Vpravo môžete vidieť koryto vyschnutej rieky.

Počasie sa nám počas dňa začalo rapídne vylepšovať a tak sme postupne prešli z plechovej zamračenej oblohy do krásne modrej ozdobenej len malými mráčikmi. Cesta ubiehala ako po masle, aj keď slnko už pomaly začínalo približovať k horizontu. Zaujímavosťou je, že sme cestovali cez farmárske územie a tak sme sa kde-tu museli vyhýbať pasúcim sa kravám a voľne pobehujúcim koňom. V rýchlosti 90 km/h to bol pomerne slušný adrenalín. V požičovni nás taktiež varovali pred voľne žijúcimi kengurami, na ktoré sme sa tešili, až ich uvidíme zblízka, no určite nie na čelnom skle, ako sa to už stalo mnohým turistom pred nami. Kengury sú tu totiž najčastejšie zrážané zvieratá. V niektorých častiach krajiny sa kvôli tomu doslova neodporúča cestovať po zotmení. Keď v noci osvietite kenguru, táto sa údajne zľakne svojho vlastného tieňa a je schopná vám skočiť priamo pod kolesá auta.


Označenie cesty, ktorá sa počas búrok ocitá pod vodou.


Prírodné scenérie lemujúce našu cestu.

Cestovanie v karavane má svoje nesporné výhody a fakt, že máte svoj nocľah stále so sebou určite patrí medzi tie najväčšie. Napriek tomu je najideálnejšie vyžiť veľmi hustú sieť kempov a odpočívadiel, na ktorých sa dá úplne bez problémov stráviť noc. Takýto jeden kemp sme si naplánovali navštíviť aj my, no keď sme už boli takmer na mieste, zistili sme, že cesta k nemu je v rekonštrukcii a pochopiteľne sme museli začať hľadať alternatívu. Našou najbližšou zástavkou mal byť Kings Сanyon, avšak najprv sme museli zdolať najnáročnejší kus cesty a tak sme zvolili alternatívu a "zakempovali" sme na odpočívadle v národnom parku. Síce tu nebol oficiálny kemp, no bol tu aspoň krytý posed, kde sme si vychutnali večeru, pozreli západ slnka a unavení po prvý krát vyskúšali naše postele.


Koniec našim plánom spať v tomto kempe.


Západ slnka s neznámym monolitom v pozadí.

Iná, možno na prvý pohľad nie známa výhoda kempovania je, že sa chtiac nechtiac prepnete do prírodného režimu, čo znamená že spávať chodíte najviac hodinu po západe slnka a vstávate ešte pred jeho východom. Pre fotografa prírody a cestovateľa je to výborná pomoc, lebo to zabezpečuje veľa času na fotenie za toho najlepšieho slnka. Predsa len vyhrabať sa z postele v hoteli alebo rezorte je neporovnateľne ťažšie ako otvoriť dvere na karavane, vytiahnuť fotoaparát a hneď začať fotiť. Nehovoriac o tom, že väčšina kempov v Austrálii sa nachádza v krásnej prírode a pobehuje v nich mnoho divokej zveri. K tomu sa však vrátim v inej časti.


Vítanie ranného slnka.


Naša prvá spálňa s pohľadom do vnútra karavanu.

Po krátkych raňajkách máme pred nami ešte 40 km asfaltovej cesty a potom vyše 150 km tej štrkovej. Čoskoro stretáme dvojicu Španielov, ktorí práve prišli z nášho smeru a tí nás ubezpečujú, že cesta je zjazdná a nečaká na nej žiadne nemilé prekvapenie. Na otázku, či mali aj povolenie na prejazd, ktoré je potrebné nakoľko ide o aborigénske územie, odpovedali len veľavravným nechápavým pohľadom. Posmelený najčerstvejšími informáciami aké sme mohli zohnať sme dali zbohom asfaltu a pripravili sme sa na menej pohodlnú časť dňa, ktorú sme strávili v natriasajúcom sa karavane.


Odtiaľto sme prišli ...


... a toto nás čaká.


Rozcestník ako akýkoľvek iný, akurát tu chýba cesta.

Na naše prekvapenie sme ďalej pokračovali relatívne rýchlo a dá sa povedať aj pohodlne. Chvíľu nám však trvalo prísť na to, že cesta sa stáva znesiteľnou až približne od rýchlosti 50 km/h. Ak sme sa pohybovali pomalšie, auto sa nekontrolovane triaslo a dokonale nám pozhadzovalo všetky veci z políc tak, že sa nám v aute vytvorila obrovská kopa všetkého možného. Ideálna hudba k takémuto typu cestovania bol soundtrack z filmu Nespútaný Django. Na možné problémy alebo nebodaj nehody a defekty sme radšej ani nemysleli, aby sme ich zbytočne neprivolali.


Cieľ našej cesty.


Asfalt sa vyskytoval iba na miestach, kde cestu pravidelne poškodzovala voda.


Detail cesty s ktorou sme si museli poradiť.

Mierne vlnitá cesta nám vytvárala veľmi zaujímavú perifériu a taktiež pridávala na dobrodružstve napríklad, keď nám popred auto prebehlo stádo divokých koní. V priamom prenose sme sa tak ocitli v scéne ako vystrihnutej z westernu. Taktiež sme boli upozorňovaní, že môžeme natrafiť na veľké množstvo jedovatých živočíchov, a tak sme sa radšej zdržiavali v bezpečí auta. Veľký termitiskám, vytŕčajúcim ako piliere z okolitej krajiny sme však neodolali. Než sme sa dostali až k nim, tak sme našľapovali len veľmi opatrne, no bezpečne sa nám podarilo nakuknúť do ich vnútra.


Jeden z príkladov fotky, ktorá by stratila význam bez mierky.


Pohľad do vnútra komína termitiska.


Príroda a jej zmysel pre kompozíciu.

Každá sranda sa však niekde konči a tak sme aj my po vyše 3 hodinách jazdy konečne dorazili na koniec našej cesty. Po presedlaní na asfalt sa nás okamžite zmocnil pocit, že naše autá zrazu idú tak ticho, že ich ani je počuť. Pri ohliadnutí na cestu, ktorú sme práve opustili sme pochopili aké šťastie sme mali, že sme niekde neostali visieť. Vydať sa na cestu z tejto strany a vidieť čo cestovateľov čaká je podľa mňa ešte väčšia výzva.


Koniec našej štrkovej cesty.


Pohľad na miesta, ktoré sme nie tak dávno prechádzali.

Čakala nás ešte slabá polhodinka a dorazili sme do národného parku Kings Canyon, kde sa dá pokojne stráviť aj pár dní, no nám čas nedovolil viac ako jednu túru. O tom a ďalších zážitkoch však viac v ďalšom rozprávaní. Určite budem rád, ak využijete komentáre pod článkom na vaše otázky, pripomienky a snáď aj pochvaly :).

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
Kuban
 
tomino1980
2014-05-15 10:02:53
paradicka dovolenka, budem sledovat cely serial

kedze nepoznam realie AU tak by sa zisla na uvod mapka australie kade ste tych 8tis km presli

takisto by ma zaujimala aky bol rozpocet ...orientacne ?
 
slv
2014-05-15 12:57:43
Som tu novy a musel som sa zaregistrovat lebo som bol trosku v pomikove s fotky pod ktorou je komentar "Západ slnka s neznámym monolitom v pozadí." Pokial viem tak sa jedna o jeden s najvetsich impaktnich kraterov na svete s nazvom Gosses Bluff. Neverim ze ste si neboli vedomi toho co zaznamenavate na fotografiu. Alebo vas nikto otom neinformoval? Ak nie tak je to velka smola. Inak nadherne Red Centre je nadherne miesto a tie fotky to len dokazuju.
 
slv
2014-05-15 12:58:58
Este tu trosku info k impaktu. http://en.wikipedia.org/wiki/Gosses_Bluff_crater
 
Dedo
2014-05-15 17:15:03
Typický cestopis - je zaujímavý. Samo, že očakávam aj ďalšie foto - fotky typu portrét krajiny a fotky nejakých ľudkov.
 
Patrik Stedrak
externý redaktor 2014-05-16 00:33:10
28 dni v australskej divocine - to ste tam boli za trest? ...tesim sa na dalsie casti Tomas, hlavne na tie ich zaujimave zvery.
 
solaris
2014-05-17 11:05:08
príspevok od: tomino1980
paradicka dovolenka, budem sledovat cely serial

kedze nepoznam realie AU tak by sa zisla na uvod mapka australie kade ste tych 8tis km presli

takisto by ma zaujimala aky bol rozpocet ...orientacne ?
Dakujem za reakciu. Mapku celej cesty zverejnim v jednom z dalsich pokracovani. Co sa tyka financii, tak o tom sa tiez zmienim, popripade mi napis spravu a napisem ti podrobnejsie.
 
solaris
2014-05-17 11:07:23
príspevok od: slv
Som tu novy a musel som sa zaregistrovat lebo som bol trosku v pomikove s fotky pod ktorou je komentar "Západ slnka s neznámym monolitom v pozadí." Pokial viem tak sa jedna o jeden s najvetsich impaktnich kraterov na svete s nazvom Gosses Bluff. Neverim ze ste si neboli vedomi toho co zaznamenavate na fotografiu. Alebo vas nikto otom neinformoval? Ak nie tak je to velka smola. Inak nadherne Red Centre je nadherne miesto a tie fotky to len dokazuju.
Nebudem klamat a teda musim priznat, ze sme nevedeli o co sa jedna. Velka vdaka za ozrejmenie a tym padom mame o dovod viac sa tam vratit. Ziadny zo standardnych sprievodcov - mali sme spolu dokopy 3 knihy - sa o tomto krateri nezmienoval, co je velka skoda. Na druhu stranu treba povedat, ze cesta po ktorej sme sli, je urcena pre auta s pohonom 4x4, co nase neboli, tak by sme do toho kratera nesli tak ci tak, aby sme nahodou niekde nezapadli. Z google maps sa da spozorovat, ze tam je vnutri aj parkovisko a urcite sa tam daju spravit aj nejake tie tury - vyzva do buducna
 
solaris
2014-05-17 11:10:10
príspevok od: Patrik Stedrak
28 dni v australskej divocine - to ste tam boli za trest? ...tesim sa na dalsie casti Tomas, hlavne na tie ich zaujimave zvery.
Fauna bude nekor, tu v pusti sme mali pocit, ze okrem termitov a tych otravnych much nic nezije
 
seifi
2014-05-17 17:05:44
vďaka, dobré počítať;
 

Ďalší článok z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované