Na cestu po Patagónii som sa obzvlášť tešil. Z každého pohľadu. Ako cestovateľ, turista aj ako fotograf. Exotická destinácia s nádhernými scenériami a nevšednou faunou i flórou. Už samotné prípravy a plánovanie itineráru predznamenávali, že to bude výlet odlišný od všetkých predošlých. Mám rád pocit nezávislosti, bez ohľadu na jej reálnosť či iluzórnosť. Organizované akcie boli preto vylúčené z ponuky už vopred. Namiesto porovnávania zájazdov cestovných kancelárií som prešiel rovno k rutine. Výber leteniek, ubytovania, lokálneho transportu. Nové letecké spojenie Nového Zélandu s Argentínou predurčilo, z ktorej strany sa budeme s Patagóniou zoznamovať. Automatický proces využívajúci výhody virtuálneho kontaktu však narazil na argentínske špecifiká. Tie by sa dali zhrnúť do piatich písmen. Ticho. Jednosmernú mailovú komunikáciu vystriedali pokusy o telefonické spojenie. S podobným výsledkom. Ku konečnej verzii trasy okrem zložitého a nekonečného dorozumievania sa prispeli aj veľké vzdialenosti v rámci krajiny. Vo vnútornom zápase cestovateľa, fotografa a milovníka hôr nakoniec zvíťazil ten posledný. A hoci zo zoznamu plánovaných zastávok vypadli fotogenické vodopády Iguazu, ostalo viac času na národné parky Nahuel Huapi a Los Glaciares.
Takto nakoniec dopadla definitívna podoba neustále sa meniacej trasy, zdroj: www.googlemaps.com.
Geografickým centrom národného parku Nahuel Huapi je rovnomenné jazero.
Hlavnými lákadlami národného parku Los Glaciares sú hora Cerro Fitz Roy...
...a ľadovec Perito Moreno.
Let z Aucklandu bol úplne prvým na trase medzi Novým Zélandom a Argentínou. So všetkým, čo k tomu patrí - kamerami, fotením a trocha lacno pôsobiacou publicitou. Veľkú časť spolucestujúcich tvorili ľudia zo šoubiznisu. Hluční a večne usmiati. Pár hodín pred pristátím sa z paluby lietadla začali koncentrovať do takmer nehybnej rady pred toaletami, kde každý prežíval nekonečnú metamorfózu. Z dokrkvaných a rozcuchaných postáv sa stali opäť vyžehlené a namejkapované osobnosti. Ešte hlučnejšie a neznesiteľne pozitívne. Osobne by som privítal radšej menej decibelov a zľavu z letenky. Pristátie v Buenos Aires sa nieslo v podobnom štýle. Tanečný pár predvádzajúci vášnivé tango uprostred letiskového koridoru pôsobil tak trochu bizarne. A zatiaľ čo ostatní cestujúci s vypätím posledných síl, rozospatými pohľadmi sledovali ich ladné kreácie, my sme zamierili rovno k pasovej kontrole.
Pauzy medzi akceptovateľnými a neznesiteľnými stavmi ospalosti sme využili na prehliadky jednotlivých štvrtí Buenos Aires. Viac o meste samotnom nájdete v článku: Buenos Aires z pouličnej perspektívy. Pár dňovú aklimatizáciu nakoniec strieda ďalší let. Do Bariloche, prezývaného tiež "malým Švajčiarskom". V porovnaní s preletom ponad Južný Pacifik hotová brnkačka. Let nad vnútrozemím ponúka človeku reálnu predstavu o rozlohe celej Patagónie. Rozsiahle polopúšte a stepné pláne len postupne prechádzajú do predhorí Ánd. Z výšky dobre vidno akú veľkú časť argentínskej Patagónie tvorí nehostinná krajina.
Letecký pohľad na prechod medzi stepou a pohoriami na argentínskej strane Ánd.
Po názornej lekcii z patagónskeho zemepisu konečne pristávame vo Švajčiarsku Južnej Ameriky. Už na prvý pohľad je jasné, že od toho európskeho má minimálne tak ďaleko ako jeho skutočná geografická vzdialenosť. Hlavné cesty sú od vedľajších ľahko odlíšiteľné. Vizuálne aj pocitovo. Asfalt strieda štrk a prach bez akéhokoľvek varovania. Miestny spôsob fungovania cestnej premávky je tiež veľmi charakteristický. Zdá sa, že dopravné značky spĺňajú predovšetkým estetickú funkciu. Prednosť v jazde závisí skôr od veľkosti motorového vozidla, znalosti lokálnych pomerov, sebavedomia a momentálnej nálady zúčastnených vodičov.
Jedna zo štrkovíc vedie aj k nášmu ubytovaniu. Niekoľko desiatok metrov pred cieľom však zaraďujeme spiatočku. Záverečná časť pripomína skôr motokrosový areál. Z opačnej strany je prístup trochu jednoduchší. Posledné metre však radšej absolvujeme po vlastných. S početným sprievodom potulných psov.
Prašné cesty sú v Patagónii skôr pravidlom ako výnimkou...
...rovnako aj voľne pobehujúce túlavé psy.
Po úvodnom dopravnom zážitku vyrážame na prehliadku mesta radšej pešo. Opäť s náhodnými štvornohými priateľmi človeka. Psy sa k nám pridávajú, alebo nás opúšťajú nepredvídateľným spôsobom. Po pár blokoch je to už celkom slušná zbierka. Tesne pred vstupom do centra nás zachraňuje skupina cyklistov idúca opačným smerom. Netrvá však dlho a sme znova sprevádzaní inými havkáčmi. Pomaly si na ich všadeprítomnosť začínam zvykať.
San Carlos de Bariloche je turistickým centrom národného parku Nahuel Huapi. Ten sa rozprestiera okolo rovnomenného jazera. Hlavným celoročným magnetom je hora Cerro Catedral. V zime patrí k najväčším lyžiarskym centrám celej Južnej Ameriky. V lete lyžiarov striedajú priaznivci pešej turistiky a horolezci. Jedna z najznámejších trás vedie k horskej chate Refugio Frey pri plese Tonček. Ňou spoznávanie národného parku Nahuel Huapi aj začíname.
Jednoduchý drevený zrub na polceste k plesu Tonček poskytuje len núdzový prístrešok pre pár osôb.
Chata Refugio Frey je v lete populárna hlavne medzi horolezcami.
Lokálne názvy napovedajú o bohatej imigrantskej tradícii. Španielske misie vytvorili základ, na ktorý neskôr nadviazali prisťahovalci z Nemecka, Rakúska, Talianska a dnešného Slovinska. Neďalekú osadu Colonia Suiza zasa založili prišelci zo švajčiarskeho kantónu Valais. Ich potomkovia dodnes udržujú mnohé z tradícií privezených pôvodnými privandrovalcami. Na rozdiel od stotisícového Bariloche pôsobí malá osada ticho a ospalo.
V osade Colonia Suiza bývajú pravidelné remeselnícke trhy.
Jedna z miestnych obyvateliek ponúka vynikajúce domáce štrúdle.
Dobre značené turistické trasy v okolí Bariloche za priaznivého počasia vystačia aj na celý týždeň. Z väčšiny z nich sú krásne pohľady na neustále sa meniacu panorámu jazera Nahuel Huapi. Užitočným zdrojom informácií je stránka www.trekbariloche.com, ktorá obsahuje aj detailný popis jednotlivých turistických trás. Tá k plesu Laguna Negra vedie cez pôvodné pabukovité lesy.
Pohľady na jazero Nahuel Huapi.
Väčšina trasy k plesu Laguna Negra vedie pozdĺž rieky cez nedotknuté pabukovité lesy.
Návšteva Argentíny má svoje zvláštnosti. Jednou z nich je aj výmena peňazí. Domáce peso bolo v čase nášho pobytu prakticky nekonvertibilné, rýchlo strácalo na hodnote a Argentínci sa snažili zaparkovať svoje celoživotné úspory do stabilnejších mien. Vláda dlhodobo udržiavala umelý, vysoko nadhodnotený, kurz národnej meny - približne 9 peso za dolár. Ten sa však uplatňoval len pri oficiálnych výmenách peňazí v banke alebo vyberaní hotovosti z miestnych bankomatov. Hospodárske problémy krajiny, prísne limity na nákup valút pre domácich ako aj neschopnosť turistov zameniť argentínske pesá mimo krajinu viedli k vzniku špeciálneho čierneho trhu. Nazývaného modrým: Dollar Blue Market. So všetkým, čo k moderným finančným trhom 21. storočia patrí. Vrátane rozsiahlej siete zmenární, aktuálneho kurzu na internete či v dennej tlači a aplikácií pre chytré telefóny. Modrý dolár je ponúkaný s takou dostupnosťou a otvorenosťou, až človek takmer zabudne, že obchodovanie s ním je vlastne nelegálne. Výmenný kurz, na rozdiel od toho oficiálneho, je však viac ako o tretinu výhodnejší. Zameniť doláre za pesá v modrom kurze sa vyberáme v najmenej vhodnom čase. V krajine je štátny sviatok a do Bariloche sa zišli policajné zbory z celej provincie na slávnostnú vojenskú prehliadku.
Bariloche s nastúpenými vojenskými zložkami na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie.
Na fotenie ozbrojených síl treba spravidla veľkú odvahu alebo špeciálne povolenie. Ôsmeho decembra v Bariloche nepotrebujete ani jedno ani druhé. Vojaci a policajti trpezlivo pózujú zvedavým domácim i návštevníkom. Namiesto pôvodného plánu zameniť peniaze striedam radšej objektívy a mierim na predstaviteľov zákona. Sústredený na cieľ si krátke poklepanie po pleci najskôr takmer ani nevšimnem. To nasledovné sprevádza pre istotu aj jednoznačná otázka: "Amígo, dolár blú?" Chlapík za mnou veľavravne zdvihne obočie a pohybom hlavy naznačí smer do úzkej nákupnej pasáže. Za zvukov práve začínajúceho slávnostného pochodu automaticky zamierim za ním. Po chvíli už zamieňame doláre a pesá za chrbtami nastúpených príslušníkov zo širokého okolia. Bez potvrdenky, v obzvlášť výhodnom kurze a za tak trochu dobrodružných podmienok. Jediným svedkom je len bundáš lenivo sa vyvaľujúci vo vchode do vedľajšieho obchodu. Pre istotu trvám na najnovších 100 pesových bankovkách s Evitou a viacerými ochrannými prvkami na lícnej strane. O niekoľko dní neskôr nový prezident de facto zoficiálnil modrý výmenný kurz domácej meny. Veksláci v celej krajine začali premýšľať nad inými spôsobmi rýchlych zárobkov. Hotelieri zasa oznamovať turistom chystajúcim sa pricestovať v najbližších dňoch, že ich rezervácie budú v argentínskych pesách od nasledujúceho týždňa o 40 percent drahšie.
Jeden z "kolegov" testujúci trpezlivosť nastúpených vojakov.
Pri výmene dolárov za pesá v modrom kurze po nás doslova ani len pes neštekol.
Po neplánovanom adrenalínovom zážitku je načase vrátiť sa k zvyšovaniu hladiny endorfínov pôvodne zamýšľaným spôsobom. Na druhý deň vyrážame k najlepšie prístupným ľadovcom v tejto časti Patagónie. Hora Tronador je vyhasnutou sopkou na hraniciach medzi Argentínou a Čile. Vďaka svojej nadmorskej výške (3470 metrov) vysoko prečnieva nad okolitými pohoriami a je viditeľná už z diaľky. Z viacerých ľadovcov na jej svahoch sa pravidelne odlamujú kusy ľadu, ktoré za zvukov pripomínajúcich hromobitie padajú do údolia. Od nich je odvodený aj názov hory. Cesta autom z Bariloche trvá necelé 2 hodiny a vedie po štrkovici, ktorá väčšiu časť dňa slúži ako jednosmerka. Na jej konci je trávnatá pampa Linda s nádhernými výhľadmi a niekoľkými jedno či viacdňovými trekmi. Okrem kempu aj hotel s reštauráciou. Tak trocha ľutujeme, že sme ako našu základňu pre spoznávanie národného parku Nahuel Huapi nezvolili práve pampu Linda. Pre krátkosť času stíhame len výstup po súvislé snehové polia na úpätí Tronadoru. Po spiatočnej ceste sa ešte na chvíľu pristavíme pri fotografoch v údolí, trpezlivo čakajúcich na to, kedy sa s rachotom odlomí ďalší kus ľadu.
Pár domov s kempom, hotelom a reštauráciou na konci pampy Linda. V pozadí hora Tronador.
Topiace sa ľadovce na úpätí hory Tronador.
Fotografi čakajúci na padajúce kusy ľadovca v údolí pod Tronadorom.
Pohľad na pampu Linda z úpätia Tronadoru.
Národný park Nahuel Huapi susedí s národným parkom Lanín. Celá oblasť je posiata jazerami ľadovcového pôvodu o rôznej veľkosti. Oba národné parky spája 107 kilometrov dlhá cesta siedmich jazier (Camino de los Siete Lagos), vedúca z dediny Villa la Angostura do mesta San Martín de los Andes. Podobne ako Bariloche, aj Villa la Angostura je dobrou základňou pre spoznávanie širšieho okolia. Do Čile je to len niekoľko desiatok kilometrov, na prekročenie hranice autom z požičovne však treba špeciálne povolenie. Naša požičovňa je ochotná ho vystaviť za mastný poplatok. Namiesto cesty do Čile sa radšej vydávame na plavbu jazerom Nahuel Huapi. Jeho členité pobrežie s viacerými ostrovmi a poloostrovmi pripomína fjordy.
Jazerá Espejo Grande a Correntoso, okolo ktorých vedie cesta siedmich jazier.
Pohľady na jazero Nahuel Huapi z okolia dediny Villa la Angostura.
Záverečný trek v národnom parku Nahuel Huapi začíname v osade Villa Traful na brehu jazera s rovnakým názvom. Prístupnej, ako inak, po niekoľko kilometrovej štrkovici a za sprievodu obzvlášť priateľského havkáča. Sympatický kríženec zdedil po miestnej psej populácii asi tie najdružnejšie gény. Už z diaľky nás víta výskokmi do metrovej výšky a s nadšením sa rozbehne po strmo sa štverajúcom turistickom chodníku. Na rozdiel od nás je plný elánu a síl aj o niekoľko hodín neskôr a tisíc metrov vyššie. S obdivuhodnou ľahkosťou sťaby živé perpetuum mobile neustále naháňa vtáky, ktoré pred ním prelietajú z kameňa na kameň. Občas sa vráti, zavrtí chvostom a nepohrdne našou minerálkou a banánmi. Rovnako ako smerom nahor aj po spiatočnej ceste odbieha na prieskum terénu a ja mám dojem, že počas dnešného výstupu stihol prekonať aspoň trojnásobne väčšiu vzdialenosť ako my. Pri návrate do osady sa od nás oddelí a zamieri k postave, ktorá nám ide oproti. Pán vyzerá na majiteľa. Lámanou španielčinou sa mu snažíme vysvetliť, že jeho dunčo bol s nami až na samotnom vrchole Cerro Negro. Majiteľ sa len usmeje a prikývne. Náš dnešný sprievodca to vraj robí pravidelne. S radosťou sa pridá ku každému, kto sa vyberie smerom do hôr. Keby som bol psom, chcel by som žiť v Patagónii.
Náš štvornohý sprievodca počas výstupu na Cerro Negro.
Pohľad na vrch Cerro Negro z osady Traful.
Národný park Nahuel Huapi možno neposkytuje tak nádherné scenérie ako populárnejší park Los Glaciares. Vďaka ľahšej dostupnosti a dobrej turistickej infraštruktúre je však rovnako vhodným miestom na niekoľkodňové trekovanie v širšom okolí. Po zoznámení sa so severnou časťou argentínskej Patagónie je načase presunúť sa o 1400 kilometrov južnejšie...
Použitá fototechnika: Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 15-85 mm f/3.5-5.6 IS USM a Canon EF-S 55-250 mm f/4-5.6 IS II.
Pridaj komentár
.
