Buenos Aires z pouličnej perspektívy

Na sklonku minulého roku som absolvoval dlho očakávanú a ešte dlhšie plánovanú návštevu Argentíny. Hlavným cieľom bola Patagónia, no cesta začínala a končila v Buenos Aires. Meste častokrát prezývanom Parížom Južnej Ameriky. V Argentíne v tom čase prebiehalo druhé kolo prezidentských volieb. Krajina ovládaná viac ako sedem desaťročí prívržencami bývalého generála Juana Dominga Peróna stála na prahu novej etapy. Generácie vychované na politke populizmu a nacionalizmu si na vlastnej koži opakovane zažili ekonomické a sociálne dôsledky ideológie, ktorá sama seba považuje za tretiu alternatívu kapitalistickému a komunistickému modelu.

Priznám sa, že viac ako architektúra a kultúrne pamiatky ma zaujímali reálie a bežný život obyvateľov mesta. Sociálne problémy a stav spoločnosti sú spravidla hlavnými motívmi umelcov ulice. Graffiti tvorba v Buenos Aires patrí medzi najzaujímavejšie nielen v Južnej Amerike, ale aj celosvetovo. A tak som v imaginárnom zozname lokalít, ktoré v prípade veľkých miest spravidla navštevujem, už vopred vyškrtol všetky parky, múzeá a hlavné turistické atrakcie. Z nabitého programu, ktorý sa snažil zohľadniť krátkosť pobytu, otváracie doby, vzdialenosti od hotela a bezpečnosť jednotlivých mestských častí, ostal jednoduchý plán. Prechádzka ulicami a zákutiami mesta.

Politická propaganda je v uliciach Buenos Aires bohato zastúpená - na tomto diele sa stretli hlavní predstavitelia súčastnej politickej scény celej Južnej Ameriky so svojimi predchodcami.

Pouličných predajcov čohokoľvek stretnete v meste takmer všade.

Článkov a blogov venujúcich sa bezpečnosti, či vlastne jej absencii, v uliciach Buenos Aires nájdete neúrekom. Pestrá škála rôznych metód, počínajúc drobnými krádežami v mestskej doprave až po ozbrojené prepadnutia reštaurácií, je detailne popísaná na všetkých hlavných cestovateľských portáloch. Po ich prečítaní máte dojem, že okradnutiu sa vlastne nedá vyhnúť a ruka zločinu na vás striehne prakticky všade. Počas bezpečnostných kontrol na letisku, cestou taxíkom na hotel, či pri výmene hotovosti priamo v pobočke banky. Prípravy na návštevu mesta začali preto v dostatočnom predstihu. Nákupom špeciálneho spodného prádla. S tajnými vreckami pre hotovosť a platobné karty. S fotovýbavou to bolo horšie. Len s ťažkým srdcom som pri balení redukoval počet objektívov a tie "vyvolené" prekladal z pohodlného fotobatohu na dno menej nápadného starého turistického ruksaku.

Cestu z letiska na hotel sme absolvovali v taxíku Angličana žijúceho v Buenos Aires už roky. Vopred objednaného na základe odporúčaní stoviek spokojných klientov. Prvým kultúrnym šokom bol staručký Volkswagen čakajúci na nás pred letištnou halou. Po krátkom rozhliadnutí sa po parkovisku som okamžite pochopil, že výraz "technický stav motorového vozidla" bude v miestnych podmienkach eufemizmom par excellence. Svižnú cestu diaľnicou po chvíli vystriedal dopravný chaos a slimačie tempo v centre mesta. Úvodnú hodinu pobytu teda využívame na získanie informácií z prvej ruky. Ako inak - o bezpečnosti. Chlapík sa zdá v pohode. Okrem štvrtí a lokalít, na ktoré upozorňujú všetci sprievodcovia, považuje zvyšok mesta za bezproblémový. Veľa ľudí je chudobných, favelám a slumom je preto najlepšie sa vyhnúť veľkým oblúkom. Na ulicu vychádzať v obnosených šatách a s minimom hotovosti. Elektroniku so sebou vôbec nenosiť. Len mobil. Čím starší, tým lepší. Dovoz zahraničných tovarov je daňovo znevýhodnený, a tak sú niekoľkonásobne drahšie. Je preto normálne, že sa vám ich pri najbližšej príležitosti pokúsi niekto ukradnúť. S pochopením jeho priamočiarej logickej úvahy nemám problém. So stotožnením sa s ňou áno. Vraj sa na to dá zvyknúť. Asi nie v priebehu prvých pár hodín...

Recepčný na hoteli nám školáckou angličtinou potvrdzuje v podstate to isté. Zároveň do schématickej mapy rôznymi farbami zaznačuje, ktoré oblasti sú bezpečné cez deň, ktorým by sme sa mali radšej vyhnúť a kam by sme nemali ísť za žiadnych okolností. Na záver hrdo dodáva, že hotel je 24 hodín monitorovaný políciou, každá izba má bezpečnostný trezor a jediný vchod je zvnútra ovládaný personálom. Mapu prekreslenú na bojový plán nám podáva s úsmevom a slovami: Welcome to Buenos Aires!

Buenos Aires má svoje vlastné štylizované písmo. Okrem fasád domov a obchodných nápisov je ním vyzdobená aj väčšina novinových stánkov.

Prelet 16 časovými pásmami človeku okrem prehodenia dňa s nocou tak trochu zamieša aj chápanie reality. Všetko akoby ste vnímali zahmlene, so spomalenými reakciami. Asi aj preto sa na prvú prehliadku mesta vyberáme v netradičnú hodinu. O štvrtej nad ránom sú však ulice prázdne a zrejme aj bezpečnejšie ako inokedy. Slnko vrhá dlhé tiene a väčšina múrov je rovnomerne osvetlená. Ideálny čas na nerušené spoznávanie graffiti scény. Tá ma v Buenos Aires rôzne podoby a je viditeľná častokrát na netradičných miestach.

Námestie pred prezidentským palácom, známym ako La Casa Rosada - Ružový dom, je miestom častých protestov.

Skoro ráno sú ulice prázdnejšie a graffiti sa fotí podstatne jednoduchšie.

Jedným zo symbolov mesta je tango. Na rozdiel od iných tanečných štýlov sa dá v prípade Buenos Aires hovoriť vlastne o špecifickej forme umenia ulice. Tango je tu spravidla tancované na verejnosti - častokrát na námestiach či pred kaviarňami. Najlepšou štvrťou na pozorovanie tanga, graffiti a ďalších foriem street artu je La Boca. Tanečníkov v kostýmoch tu z pestrofarebne natretých fasád sledujú dvoj i trojrozmerné postavy argentínskej histórie. Tie sú zasa stredobodom záujmu väčšiny návštevníkov, po ktorých pre zmenu netrpezlivo poškuľujú vreckári zo širokého okolia. La Boca patrí medzi najproblematickejšie časti mesta. Priestor bezpečný pre turistov je obmedzený na niekoľko uličiek v okolí Caminita - zopár radov nahusto natlačených kikiriki domčekov.

Tanečníci tanga pred jednou z reštaurácií štvrte La Boca.

Tradičná výzdoba domov v okolí Caminita.

Murál v časti La Boca tak trochu idealizujúci jej menej slávnu povesť.

Z nášho hotela tam vedia priama autobusová linka. Mestská hromadná doprava je v Buenos Aires lacná. Za symbolické cestovné sa môžte voziť prakticky donekonečna. Recepčný cestu autobusom však neodporúča. Nie je mi celkom jasné, či kvôli problémom v štvrtiach, kadiaľ vedie, alebo priamo v autobusoch samotných. Namiesto toho navrhuje metro a taxík. Dávame na jeho rady a vyrážame na metro. To má veľmi komorný až intímny charakter. V úzkych tuneloch jazdia staré vlakové súpravy, ktoré vyzerajú, akoby pamätali ešte začiatky priemyselnej revolúcie. V preplnených a rozpálených vozňoch sa miešajú pachy spolucestujúcich s pokrikmi predajcov predmetov, o ktorých existencii a účele nemám ani páru. Klimatizáciu nahrádzajú otvorené okná a reklamné obrazovky pouliční umelci. Metro siaha len do niektorých štvrtí, a tak v centre prestupujeme do jedného z takmer 50 000 taxíkov v meste. Jeho vodič po oznámení cieľovej stanice na chvíľu zaváha, premeria si nás pohľadom a nakoniec prikývne. Podľa návodu z cestovateľských blogov mu lámanou španielčinou nahovárame, že sme v Buenos Aires už niekoľkýkrát a vieme presne, kam ideme. Zároveň vyzvedáme, ako sa živí v tak veľkej konkurencii. Podniká na vlastné triko. Nie je členom žiadného zväzu, z ktorých mnohé sú podľa jeho názoru priamo či nepriamo zapojené do organizovaného zločinu. Do La Bocy chodí len ojedinele a výlučne za svetla.

Cesta metrom v Buenos Aires je zážitkom sama osebe.

Napriek dobre mieneným radám, beriem foťák so sebou. Vydolovať ho z batohu, prakticky permanentne upevneného o moje telo všetkými možnými prackami, nejaký ten čas trvá. Rovnako zdĺhavý je aj opačný postup. Vyčerpaní jeho neustálym opakovaním nakoniec sadáme na tradičné empanády s čerstvým džúsom. Z príjemného prítmia reštaurácie je pár predvádzajúci temperamentné tanečné kreácie v ostrom svetle pred vchodom zmenený na siluety. Za takých okolností sa dosť ťažko vyhýba očnému kontaktu, ktorý sa v miestnych podmienkach považuje za výzvu na tanec. Návšteva Buenos Aires je plná prekvapení. To ďalšie prichádza v podobe účtu. Niekoľkokrát prečiarknutého a plného nepochopiteľných položiek. Malé občerstvenie v cene viacchodovej večere. Z čašníkovho zložitého vysvetľovania pochopím, že najväčšou je kultúrna prirážka.

Výhľad na tento tanečný pár stál pomaly toľko ako hlavné jedlo.

Taxikára pri spiatočnej ceste podrobujeme malému experimentu. Komunikujeme zásadne v angličtine a správame sa tak turisticky, ako sa len dá. On automaticky volí dlhšiu trasu a jazdné je o polovicu drahšie. Platíme na peso presne vopred pripravenými bankovkami. O vynaliezavých postupoch pri vydávaní falošných bankoviek som čítal viac než dosť. Dlhšia jazda má však svoje výhody. Z relativneho bezpečia taxíka môžem aspoň na krátky okamih vidieť graffiti v častiach, ktoré sú podľa nášho recepčného zakázanou zónou.

Jedno z graffiti, ktoré sa mi podarilo odfotiť počas jazdy taxíkom.

Prechádzka centrom mesta svedčí o jeho zašlej sláve. O niekdajšom bohatstve materiálnom i kultúrnom. Zároveň tak trochu pripomína osemdesiate roky socialistického Československa. Rozbité je takmer všetko. Peniaze potrebné na investície buď nie sú, alebo sa minuli na iné účely. Novodobý obraz krajiny, ktorá sa v mnohom podobá na tie európske. Na rozdiel od nich jej však nik nechce požičať. Zaujímavá je vynaliezavosť domácich. Množstvo vekslákov úspešne konkuruje veľkému počtu všadeprítomných policajtov. Na mnohých miestach dokonca bok po boku. Ďalší zasa predávajú na ulici kávu a čaj priamo z termosiek.

Predajca džúsu v centre Buenos Aires.

Ďalším rozšíreným spôsobom privyrobenia si je hromadné venčenie psov.

Pohľad na chátrajúce múry naznačuje vyspelú graffiti scénu. Na jej náhodilé spoznávanie však nemám dostatok času a ani odvahy. Našťastie v Buenos Aires pôsobí hneď niekoľko organizácií, ktoré sa okrem osvety ohľadne graffiti venujú aj organizovaným prehliadkam. Tie sú dokonca geograficky či tématicky ladené. A tak si môžem vybrať okruh len v určitých štvrtiach alebo zameraný na konkrétne techniky, štýly a obsah. Od politického aktivizmu až po umelecký prejav. Pešo, na bicykli alebo minivanom. Na základe toho, čo som v priebehu krátkej prehliadky mesta videl, by som ich najradšej absolvoval všetky. Z časových dôvodov prichádza do úvahy vlastne len jedna. Dvojhodinová prechádzka s odborným výkladom sľubujúca návštevu jedného z najväčších murálov v meste.

Niekoľko ukážok rozsiahlych murálov v centre Buenos Aires.

A ním prehliadku aj začíname. "Príbeh papagájov" (El cuento de los loros) je surrealistickým obrazom gigantických rozmerov. Na ploche 412 štvorcových metrov zobrazuje nahého chlapca sediaceho na nadrozmernom skejtborde a načúvajúceho spevu papagája. Autor - Argentínčan Martin Ron ním vzdal poctu hneď dvom svetovým umelcom. Francúzsky sochár Jean-Baptiste Carpeaux bol inšpiráciou pri tvorbe postavy chlapca. Argentínsky architekt Clorindo Testa zasa sedí priamo na zadnej časti skejtbordu.

Murál "Príbeh papagájov". Krátke video o jeho vzniku nájdete tu.

Realizácia trvala 16 dní a finančne naň prispel aj miestny úrad. Do diela boli zakomponované viaceré zaujímavé prvky. Papagáj čiastočne prekrývajúci intímne partie chlapca, bol domaľovaný dodatočne - na základe požiadavky jednej obyvateľky domu na protiľahlej strane ulice. Za vhodného počasia a svetelných podmienok splývajú namaľovaná obloha a oblaky so skutočnými, čím vytvárajú dojem trojrozmernosti.

Detailnejší pohľad na časť toho istého murálu.

Graffiti na vedľajšom dome zachytáva ľudskú postavu ležiacu v bolestiach na chrbte. V jednej ruke drží tabletku, druhou si pridŕža oblasť žalúdka. Dielo ešte v roku 2007 vytvoril taliansky umelec známy pod menom Blu. Napriek poveternostným vplyvom, oprave fasády domu a opakovaným zásahom vandalov, je ešte stále možno rozoznať detaily zobrazujúce vnútornosti postavy. Pripomínajú prierez niekoľkoposchodovým laboratóriom či akousi továrňou. Náš sprievodca opäť dopĺňa rôzne zaujímavosti o diele. V prípade tohto je to diera vo fasáde reprezentujúca oko postavy, ktorá bola vlastne inšpiráciou vedúcou k jeho vytvoreniu.

Dielo talianskeho autora Blu na vedľajšom dome poznačili v priebehu rokov viaceré intervencie.

Pohľad na ten istý murál z roku 2007, zdroj fotografie: www.blublu.org.

Absolvovanie prehliadky s odborným výkladom má na rozdiel od individuálnej prechádzky ulicami mesta svoje výhody. Okrem väčšieho pocitu bezpečia sú to hlavne zaujímavé informácie, ku ktorým sa je v prípade graffiti diel niekedy ťažko dopátrať. Náš sprievodca, novinár a bývalý spolupracovník britskej BBC, sa do Buenos Aires presťahoval pred rokmi. Založil organizáciu venujúcu sa podpore street artu, ktorá má na svedomí viac ako stovku murálov v rôznych štvrtiach. Príbehy jednotlivých diel dopĺňa faktografickými údajmi, popisom použitých techník ako aj informáciami z bohatej histórie graffiti tvorby v meste.

Toto dielo bolo vytvorené na základe konkrétnej požiadavky majiteľa domu, ktorý chcel na vonkajšom múre trojrozmerného nosorožca.

Alice Pasquini z Talianska namaľovala murál s tanečníkmi na šedivej fasáde domu v priebehu štyroch hodín.

Predlohou maľby na múre jednej školy bol obrázok bezdomovca objímajúceho psa "vygúglený" na mobile autorom.

Detail murálu, na ktorom v priebehu jedného dňa piati rôzni umelci zvečnili samých seba v podobe fiktívnych komiksových postáv. Za svoj výtvor dostali v prepočte približne 20 amerických dolárov na osobu.

Náš sprievodca - Matt Fox-Tucker vysvetľuje rôzne techniky maľby využívané pri tvorbe graffiti.

Graffiti má na argentínskej umeleckej scéne osobité postavenie. Dlhé desaťročia to bola jedna z mála tolerovaných foriem protestu proti politickému zriadeniu. Zároveň bolo režimom samotným zneužívané na propagandu a ovplyvňovanie verejnej mienky. Možno preto má argentínska verejnosť benevolentnejší postoj k tejto forme umeleckého prejavu. Diela, ktoré by inde vzbudzovali prinajmenšom zdvihnutie obočia, sú v Buenos Aires súčasťou verejného života. Každé z nich svojim spôsobom vypovedá nielen o zámere autora, ale aj o stave a vývoji celej spoločnosti.

"Nech každý vytvorí aspoň toľko, koľko spotrebuje." J. D. Perón.

Nástenná maľba v jednom z nákupných centier.

Zo všetkých murálov, ktoré som stihol v Buenos Aires uvidieť, ma najviac zaujal jeden - nazvaný "Hrad z piesku". Austrálčan Fintan Magee s už spomínaným argentínskym umelcom Martinom Ronom tu zobrazujú starú korytnačku s vojenskou prilbou namiesto panciera, ťahajúcu apokalyptickou krajinou vozík. Na ňom je bublina, v ktorej dvaja chlapci nevnímajúci svoje okolie stavajú hrad z piesku. Symbolika, ktorá podľa môjho názoru vystihuje jeden z hlavných problémov argentínskej spoločnosti. A možno nielen jej.

Hrad z piesku. Autori: Fintan Magee - Austrália a Martin Ron - Argentína.

Použitá fototechnika: Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 15-85 mm f/3.5-5.6 IS USM a Canon EF-S 55-250 mm f/4-5.6 IS II.