Horná Nitra - lokalita, ktorú poznám od malička. U starej mamy v Prievidzi sme trávili každé letné prázdniny. Toto územie sa mi však nikdy nezdalo zvlášť zaujímavé a netúžila som spoznávať jeho skryté krásy. Až doteraz.
Jančekova skala je malý nenápadný kopček nad Lehotou pod Vtáčnikom, ktorý je ukončený skalným výbežkom. Výškou síce nemôže konkurovať neďalekému Vtáčniku, no cesta starým listnatým lesom rozhodne stojí za to. V závere vás odmení krásnym výhľadom na celú Hornonitriansku dolinu.
Tak ako celá lokalita Hornej Nitry, aj Jančekova skala a jej okolie je značne poznačené banskou činnosťou. Pri pravidelných cestách za hríbmi si môžete všimnúť nové zosuvy pôdy a prepadliská. V zime na niektorých miestach viditeľne z podzemia stúpa para.
Ku skale sa viaže legenda o nenaplnenej láske. Datuje sa do obdobia tureckých bojov pred päťsto rokmi, kedy kvôli veľkej biede obyčajného ľudu vznikali mnohé zbojnícke skupiny. Jednu z nich viedol bojom ostrieľaný vojak Janček. Raz sa im podarilo dostať až na hrad Sivý Kameň, kde však boli nakoniec zajatí a majiteľ hradu Majténi rozhodol, že ešte v ten deň musia byť popravení. Celé to pozorovala jeho dcéra, ktorá v Jančekovi spoznala svojho záchrancu z detstva. Keď svojmu otcovi vyrozprávala, ako ju Janček kedysi zachránil pred Turkami, udelil mu milosť. Celú noc potom strávili spolu spomínaním na deň, keď sa prvý raz stretli. Keď sa Uliša ráno zobudila, po Jančekovi nebolo ani stopy. Utekala teda za ním a zbadala ho hore na skale. Ten, chtiac sa dostať čo najskôr dole za svojou láskou, zabudol na opatrnosť a zrútil sa dole. Uliša sa nikdy nevydala a na počesť jej milovaného dostalo miesto názov Jančekova skala.
My sme sa na Jančekovu skalu vybrali v jedno sobotné ráno v polovici júna. Informácie totiž naznačovali, že už by snáď mohli rásť hríby. A čo môže byť pre nás, intelektuálne pracujúcich ľudí žijúcich v betónovej Bratislave lepšie, než prechádzka starým listnatým lesom? :) Autom sme sa vyviezli ku kameňolomu a ďalej sme pokračovali krížom lesom strmo hore. K cieľu našej cesty síce vedie aj turistický náučný chodník, no to by sme nemohli hľadať huby.
Starý les je prevažne listnatý, na dvoch miestach preťatý kameňolomom. Vo vrchnej polovici výstupu, v miestach, kde sú skaly porastené machom a k ideálnemu rozprávkovému výzoru chýbajú už len červené muchotrávky, treba dávať pozor na ostnatý drôt. Ten oddeľuje bezpečnú časť lesa od tej, ktorá sa nachádza priamo nad dobývacím priestorom Malá Lehota. Ísť príliš na kraj sa nemusí oplatiť – skala sa môže aj s turistom odtrhnúť.
K lomu sa neskôr vraciame zo spodnej strany. Kamene sú priam rajom pre jašterice. Keď počujú kroky a šuchot lístia, schovávajú sa. No stačí minútku stáť nepohnute na jednom mieste a nebudete ich stíhať rátať. Zo mňa si pri fotení jedna robila priam srandu. Kým som jej stála chrbtom a snažila sa fotiť jej kamošku bez chvosta, ktorá sa vyhrievala na starom pni, pozorovala ma z kameňa pri mojich nohách (ako mi neskôr s úsmevom na tvári situáciu opisoval môj drahý). Ako náhle som sa otočila, jašterička zmizla. Keď zistila, že som sa znova otočila chrbtom, vrátila sa nazad. Nebudem jej predsa kradnúť dušu fotením! :)
Koľko jašteričiek vidíte?
Les je niekde hustý, niekde poredší a nechýbajú zaujímavo osvetlené miesta. Stačí sa občas pri oddychovaní počas výstupu zastaviť a poriadne sa porozhliadnuť okolo seba. Okrem divoko rastúcich stromov, popadaných kmeňov vytvárajúcich bizarné útvary za fotozastavenie stoja aj maličké nejedlé huby rastúce v práchnivejúcom dreve obrastenom machom. Pri prezeraní fotiek sme sa cítili ako uprostred rozprávky Kuky se vrací.
Výstup za výhľadmi odporúčam začať skoro ráno alebo pred západom slnka (trvá približne hodinu). Počas pekných slnečných dní je slnko postavené na oblohe tak, že na ktoromkoľvek mieste Jančekovej skaly úplne znemožňuje použitie polarizačného filtra (toť dôvod, prečo fotky s výhľadmi na dolinu chýbajú).
Pridaj komentár
