Hore

Markus Prachensky a iní v Danubiane

Prvýkrát som si bol len obzrieť prostredie v duchu hesla: „lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.“ Je dobré vedieť a mať prehľad kde sú aké lokácie, keby ste niekedy potrebovali určité prostredie pre dotvorenie atmosféry nejakej portrétnej fotografie. S vidinou umeleckého zážitku  som fotoaparát nechal doma. Na bežné nafotenie prostredia úplne postačuje aj foťák v mobile. Z informácií na webe som očakával pekný park/trávnik kde-tu ozvláštnený nejakou tou sochou. Osobná skúsenosť prekonala aj tie najsmelšie očakávania. Len v samotnom exteriéri som strávil asi hodinu a pol.

Polostrov, areál Danubiany, nie je príliš veľký, no jeho plocha je poskytuje priestor viacerým expozíciam a citlivo z nich vytvára oázu pokoja a oddychu. Okrem stálych diel rôznych európskych autorov sa pozdĺž južného brehu tiahne „Promenáda v parku“ z plastík amerického sochára holandského pôvodu Hans Van de Bovenkampa.


Hans Van de Bovenkamp.
 

Hans Van de Bovenkamp začal svoju sochársku dráhu v New Yorku. Jeho tvorba od začiatku smerovala k monumentálnym dielam, určeným do otvoreného prírodného priestoru parkov, alebo do architektonického prostredia. Výtvarná forma jeho diel má schopnosť komunikovať s prostredím, v ktorom sú umiestnené. Celé série jeho diel sledujú niekoľko tematických okruhov, v ktorých sochár rozohráva minimalizujúcu abstraktnú formu do sugestívnych tvarových kompozícií. Tvary sôch sa vyznačujú dynamickým vlnovitým pohybom buď vertikálnym, alebo do šírky, na spôsob zviditeľneného vetra alebo vírivého pohybu v prírode. Príroda sa vo Van de Bovenkampovej tvorbe ozýva mnohými spôsobmi. [Eva Trojanová]


Markus Prachensky.
 

Vnútorné priestory ponúkajú viacero stálych (predajných) expozícií. Okrem toho ešte stále (do 17.6.2012) prebieha súborná výstava venovaná nedožitým osemdesiatinám rakúskeho maliara Markusa Prachenskeho. Patrí k vedúcim osobnostiam rakúskeho umenia druhej polovice dvadsiateho storočia. Bol jedným z iniciátorov avantgardného hnutia pri legendárnej rakúskej Galérii St. Stephan a významným predstaviteľom rakúskeho informelu a tašizmu. Maľbu chápal ako aktívny proces a otvorený formový systém. Svoj abstraktný expresívny výtvarný jazyk rozvíjal vo vzácnej vnútornej jednote od roku 1956. V roku 1959 vyvolal pozornosť svojou "Peinture liquide", keď lial stovky litrov červenej farby priamo na stenu v divadle. Smeroval k monochrómnosti. Jeho životnou farbou sa stala červená na čiernom, bielom alebo sivom podklade. Maliarske gesto, inšpirované aj východnou kaligrafiou, vytvára v jeho tvorbe zdanlivo organizovaný systém vertikál a horizontál. Podnety čerpal najmä v architektonických formách a krajine, ktoré spoznával na svojich početných cestách (Taliansko, Egypt, Kalifornia, Mexiko, Bali). Jeho tvorba sa stala súčasťou medzinárodného výtvarného jazyka informelu. [Eva Trojanová]

Zase sa mi raz potvrdilo, že „Človek mieni, Pán Boh mení!“. Fotonávštevu som odkladal a odkladal... Raz neprialo počasie, potom som mal iný program. Nakoniec bol paradoxne najlepšia konštelácia hviezd akurát počas zápasu Slovensko – Česko. Vstup a povolenie fotografovať som vybavoval vopred keďže som plánoval som robiť aj nejaké zábery zo statívu na dlhšie časy. Predstava o ľuďoch niektorých ostrých, niektorých v pohybe okolo exponátov sa mi pred očami rozplývala už cestou tam. Uvedomoval som si, čomu asi dajú ľudia prednosť. Tušenie ma nesklamalo, ale poporiadku. Po príchode k vodnému dielu som sa pokúsil spraviť nejaký ten záber z náprotivného brehu. Komponoval som naopak – výrazné kamene v popredí, veľa „čistej“ vodnej hladiny a na konci malá galéria. Príliš veľa svetla, aj napriek použitiu ND fadera (nastaveného asi na mínus 6 až 7 EV) a pri f/22, mi nedovolili dosiahnuť čas dlhší ako 1 až 1,5 sekundy a dosiahnuť tak svoj cieľ. Fader je cirkulárny, no pri vysokých hodnotách (mínus 8 až 10 EV) sa strašne prejavuje nerovnomernosť účinnosti po ploche záberu, preto som s nim narábal opatrne. No nič, dosť bolo šantenia pri vode... poď ho „do práce“.

Pevne zvierajúc Nikona D300s v jednej ruke a statív v druhej vchádzam do areálu, ako som predpokladal – takmer ľudoprázdneho... za to ale môže ten hokej. Tento raz som zobral iba jedno telo. Mojou lenivosťou (aby som náhodou nemal plné ruky) som si vyrobil ďalšiu starosť... Jedno telo – rovná sa jedno nasadené sklo. Keď nechcem na každom kroku prezúvať, som nútený rozmýšľať a pamätať si kam sa vrátiť a nafotiť to znovu. Až na mieste si uvedomujem, že keby som to fotil napríklad pred mesiacom, keď slnko zapadalo skôr, mohol by som si „zavariť“. Ak by som napríklad chcel využiť mäkšie a teplejšie svetlo zlatej hodinky a zakomponovať do záberu aj dlhé tiene, nemusel by som to stíhať – obísť raz s jedným sklom, prezuť a zase dokola... Navyše, svetlo sa pred západom dramaticky mení. Teplotu si viem vyvážiť v postprocese, o to neide. Horšie to je s tými tieňmi. S maličkým poklesom slnka sa tieň neúmerne predĺži a pôvodný zámer je stratený (aspoň do najbližšej „správnej konštelácie hviezd“). Opakujem to stále – nie je nad svedomitú prípravu. Buď prísť s jasnou predstavou finálneho záberu tak akurát načas alebo prísť podstatne skôr a na mieste si vyčíhať kedy, čo a ako...

Záklaďák 16-85 mi umožňuje pomerne dobrú prácu s perspektívou aj hĺbkou ostrosti. Umožňuje jedným sklom spraviť široký záber a na dlhšom konci, pri troche snahy, aj odpichnúť objekt od pozadia. Celý areál obchádzam iba raz a vyberám sa do vnútra, kde vyčkávam pokiaľ slnko trošku klesne. Ani interiér nepraská dnes vo švíkoch. Robím jeden ilustračný záber z hlavnej haly a moje kroky smerujú na poschodie k dielam Markusa Prachenskeho. Z premyslených záberov s ľuďmi dnes nič nebude, statív vláčim zbytočne. Keď už som tu, skúsim si trošku netradičné zábery. Neukážem vám predsa všetky obrazy. Skôr naopak, možno ukážem len jeden a ostatné (i keď na prvý pohľad podobné) si domyslite... Teraz obsahu obrazov vôbec nevenujem pozornosť. Sústreďujem sa na farebnosť a motív, aby dobre ukázal na fotke. Nezdržiavam sa zbytočne vo vnútri. Prezúvam na 11-16 a idem von dokončiť 2 alebo tri zábery ultraširokáčom a tesne pred záverečnou odchádzam.

Danubiana má svoje čaro. Vyžaruje z nej pokoj. Navôkol voda, príjemné prostredie – ďaleko od nášho veľkomesta... Ak budete mať čas a chuť, odporúčam... Niekto si povie, moderné umenie to nie je pre mňa. Prvýkrát som si to vravel aj ja. Všeobecný názor som nezmenil, ale Prachensky ma nadchol. Ja, dušou technik (zručnosťami už menej), som sa nevedel vynadívať na jeho plátna - ako sa dopĺňajú, ktoré s ktorým ako súvisí. Vyvolal vo mne, keď to preženiem, túžbu po poznaní a potrebu analyzovať.

Info Danubiana: http://www.danubiana.sk

Info Prachensky: http://www.prachensky.net/?page_id=28

Miesto:                        Čunovo - Vodné dielo

GPS:                           48° 1´ 53´´; 17° 13´ 47´´

Otváracie hodiny:         11:00-19:00 (leto); 10:00-19:00 (zima)

Cena vstupného:          6 € resp. 3 €

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
WoodyBA
2012-06-09 08:38:27
príjemný článok, pekné obrázky, dobrý námet na výlet. Ďakujem
 
slavmiro
2012-06-09 19:55:37
fotoreprodukcie umenia su haklive, zvlast rakuskeho ,
Ako tip pre neznalych miesta OK, fotograficky malo vyprofilovane zatial. V texte spominana praca s DOF a 11-16mm tu trochu absentuje.
 
ZuzannaH
2012-06-11 09:44:27
... len technicka poznamka: prelinkovanie na danubianu smeruje trochu inam...
 

Ďalší článok z kategórie

Z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované